(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Rozprávka z konzumného sveta

Nie je obvyklé, že by na Slovensku režírovala osobnosť formátu umeleckého riaditeľa Anglickej národnej opery, ktorým je v tomto čase Daniel Kramer, inak americký režisér s európskym vzdelaním a umeleckým životopisom. Za to, že sa v prípade opery-byliny Rimského-Korsakova Sadko stalo inak, vďačíme koprodukcii Slovenského národného divadla s Flámskou operou v Antverpách a Gente. Flámska opera disponuje renomé, ktorým sa vymyká z radu regionálnych scén a pre SND je to z hľadiska prestíže i umeleckej kvality dobrý partner (ekonomickú stránku nech posúdia iní). I vďaka tomu bola inscenácia po určitý čas dostupná v službe The Opera Platform, kde sa s ňou slovenský divák mohol oboznámiť krátko pred slovenskou premiérou.

Molière. Molière? Molière!

Predošlé inscenácie Molièrovej hry Don Juan v Bratislave v roku 2002 a v Košiciach v roku 2003 priniesli nejednoznačné výpovede. Ponechali si tradičný text a tradičný koniec, ale v hereckom prevedení sa odrážalo myslenie a cítenie súčasného človeka.Košická inscenácia Dona Juana vlastne ani nemusela použiť klasikov text, pretože protirečil jeho posolstvu a násilne vťahoval diváka do bezvýchodiskového sledovania nejednoznačnej kauzy. Divadelníci sa po roku 2000 často borili s ambíciou aktualizovať klasiku, aj keď bolo ďaleko vhodnejšie prísť s novou, aktuálnejšou hrou.

Nie je jedno, na ktorom brehu rieky stojíme

Hra Na druhom brehu (Das große Feuer) je napísaná ako rozprávanie, bájka o staronovej podobe nášho sveta. Je metaforou o hľadaní miesta pod slnkom, kde sa razom môže jednotlivec ocitnúť na druhom brehu. Na brehu, kde potrebuje pomoc a podporu tých druhých – šťastnejších, bohatších, spokojnejších, ktorí netrpia núdzou.

Hurá na bosorky!

Nové divadlo v Nitre vstúpilo do divadelnej sezóny 2018/2019 novým titulom, ktorý môže zaujať divákov všetkých vekových kategórií. Snúbi sa v ňom napätie s humorom, láskyplný vzťah medzi starou mamou a vnukom a v neposlednom rade tiež boj dobra so zlom, okorenený trochou mágie. Predpokladám, že aj to mohli byť dôvody, prečo sa Nové divadlo v Nitre rozhodlo pre dramatizáciu hororovej rozprávky od britského spisovateľa Roalda Dahla Čarodejnice. Kniha býva označovaná aj za prvý detský horor. Autor ju napísal v roku 1985 a o päť rokov neskôr sa dočkala filmového spracovania v réžii Nicolasa Roega.

Keď ešte poštou nechodili len balíky a účty

Fenomén pošty, poštových doručovateľov a doručovateliek či listovej komunikácie patrí medzi tie témy, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať umelecky pomerne vágne, no opak je pravdou. Tajné správy, milostné listy, poštár ako nenápadná súčasť našich životov a pod. Tieto a podobné motívy sa v rôznej miere a vo viacerých variáciách objavujú vo všetkých kultúrach a umeleckých druhoch. Pokiaľ by som chcel zostať len v domácom kontexte v dvadsiatom storočí a ilustrovať široký kvalitatívny rozptyl tejto témy, možno začať prozaickým cyklom Ladislava Balleka Južná pošta a skončiť pri jednom z klenotov našej trash kultúry prelomu tisícročí, piesni Prečítaj list, ktorej interpretom je „najznámejší košický polyglot: kaderník, spevák a popová hviezda (t. j. asi mimozemšťan)“ Martin Kittner.

Tosca ako divadlo podľa Illicu a so štipkou Pucciniho

V divadelnom umení málokedy prichádza k prienikom medzi jednotlivými divadelnými druhmi, pokiaľ takýto prienik netvorí podstatu daného druhu (opereta, muzikál). Jedným z takýchto prienikov bola monodráma Dušana Rapoša Mária (1990), v ktorej autor viedol paralely medzi hlavnou hrdinkou (stvárnenou Evou Vejmělkovou) a Pucciniho Madame Butterfly. Iným prípadom je činoherné Divadlo Aréna, ktoré už dlhší čas uvádza popri vlastných divadelných predstaveniach aj prenosy predstavení z newyorskej Metropolitnej Opery. V aktuálnej sezóne ich má byť až desať. Možno s úmyslom dospieť k doteraz neexistujúcemu splynutiu činoherného a operného publika sa divadlo rozhodlo uviesť (údajne na podnet svojho riaditeľa Juraja Kukuru) činoherné predstavenie opierajúce sa o známu operu Giacoma Pucciniho Tosca.

Maska a ruža ako obrazy duše

Rozprávková látka pretrvala po stáročia v ústnom podaní rôznych, prinajmenšom európskych kultúr. Preto sa jej postavy vyprofilovali ako pokus o stelesnenie symbolických predstáv hlbinnej psychológie. Sú to archetypálne kontrasty mužského a ženského princípu. Mužská postava Zvieraťa – Netvora v sebe nesie nevyspytateľnú vášeň, prírodný zákon pochybenia a trestu, tajomstvo a mlčanie. Ženská postava zase krásu, čistotu, nežnosť, poslušnosť.

Stigmatizovaný vek

Pred sebou máme generácie chlapcov a dievčat, ktoré vyrastajú bez svojho otca. Je preto zvláštne, že kdesi v úzadí bohatej čechovovskej inscenačnej tradície u nás ostáva Čechovova juvenilná bezmenná dráma, ktorá sa v Rusku uvádza často aj pod titulom Bezotcovščina (pod týmto označením sa spomína v autorovej korešpondencii s bratom Alexandrom), čo môžeme voľne preložiť ako Život/Pokolenie bez otca. Turgenevovské Otcovia a deti sa tu mení na čechovovské Deti bez otcov. Ešte len s jej štvrtým uvedením na Slovensku prišlo v závere októbra košické Bábkové divadlo na svojej činohernej Scéne Jorik v réžii a úprave českého režiséra Aleša Bergmana.

Trnavské vtáčie blues

Trnavské divadlo prinieslo v čase adventu hru pre rodiny s deťmi od belgického autora Mauricea Maeterlincka Modrý vták. Hra o hľadaní modrého vtáka od predstaviteľa symbolistickej drámy, básnika, esejistu a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, ktorý opustil advokátske povolanie a písal výhradne po francúzsky, je emblémovou hrou, po ktorej tvorcovia siahajú, aby ľuďom pripomenuli hodnoty ako ľudskosť, empatia, láska a dobro, a aby nezabudli na to, v čom je ukryté šťastie, keď sa nezmyselne plahočia za vzdialenou predstavou ideálneho sveta. A hlavne vtedy, keď si znova potrebujeme pripomenúť, v čom je podstata ľudského života.

Stalo sa niekomu inému. Vďaka Bohu.

Hra Gaslight z roku 1938, najskôr opomínaná, stala sa vďaka filmovému spracovaniu z roku 1944 v USA takou populárnou, že spôsobila zavedenie nového psychologického pojmu „gaslighting“. „Označuje sa tak citové a psychické zneužívanie, manipulácia nepravdivými informáciami alebo ich zveličovaním s cieľom spochybniť vnímanie ako i pamäť a zdravý rozum. Obeť stráca sebadôveru a prestáva byť schopná samostatného úsudku a rozhodnutia. Človek pod neustálym psychickým nátlakom má krehkú a labilnú povahu, ako je plameň petrolejovej lampy.“ Bulletin Spišského divadla ohlasuje inscenáciu Plynová lampa ako slovenskú premiéru divadelnej hry Gaslight anglického dramatika a románopisca Patricka Hamiltona. Nespomenuli však inscenáciu tejto hry na VŠMU z roku 2012 v réžii Andrey Bučkovej, študentky a absolventky réžie.

Go to Top