Hurá na bosorky!

Roald Dahl: Čarodejnice
Réžia: Ondrej Spišák
Dramatizácia: Ondrej Spišák
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scénické riešenie inscenácie a kostýmy: Szilárd Boráros
Svetlo: Jakub Jánsky, Veronika Gabčíková
Zvuk: Jozef Puškár
Účinkujú:
Max: Peter Oszlík, a. h.
Stará mama, Čarodejnica, Kuchár, Organizátorka detských táborov: Agáta Spišáková
Hlavná čarodejnica, Solvega, mama Christiansenová, Recepčná, Kuchár, Milovníčka naozajských rozprávok: Lucia Korená
Sociálna pracovníčka, Čarodejnica, Otec Christiansen, p. Laščiaková, riaditeľ Rypák, hlavný kuchár, Bývalá ochotnícka herečka: Ľuba Dušaničová
Premiéra: 19. októbra 2018 v Dome Matice slovenskej v Nitre (Recenzia napísaná na základe reprízy z 21. októbra 2018.)
Nové divadlo v Nitre vstúpilo do divadelnej sezóny 2018/2019 novým titulom, ktorý môže zaujať divákov všetkých vekových kategórií. Snúbi sa v ňom napätie s humorom, láskyplný vzťah medzi starou mamou a vnukom a v neposlednom rade tiež boj dobra so zlom, okorenený trochou mágie. Predpokladám, že aj to mohli byť dôvody, prečo sa Nové divadlo v Nitre rozhodlo pre dramatizáciu hororovej rozprávky od britského spisovateľa Roalda Dahla Čarodejnice. Kniha býva označovaná aj za prvý detský horor. Autor ju napísal v roku 1985 a o päť rokov neskôr sa dočkala filmového spracovania v réžii Nicolasa Roega.
Hrdinom príbehu je malý chlapec, ktorý prišiel o rodičov. Jeho jedinou žijúcou príbuznou je starká, ktorá mu rozpráva príbehy o čarodejniciach a snaží sa ho pred nimi vystríhať. Keď babička ochorie na zápal pľúc, tak na odporúčanie lekára spolu s vnukom odchádzajú do hotela v anglickom Bournemouthe. Hotel sa nachádza blízko mora a práve tam sú ubytované aj členky Kráľovskej spoločnosti na ochranu detí pred týraním. Na prvý pohľad normálne ženy však majú až podozrivo veľa znakov zhodných so „skutočnými“ čarodejnicami (parochňa, rukavičky, topánky na vysokých podpätkoch, väčšie nosné dierky). Podoba nie je náhodná – sú to čarodejnice a ich jediným cieľom je vyvraždiť všetky deti na svete prostredníctvom časovaných myších kvapiek. Obeťou sa má stať aj hlavný hrdina príbehu, ktorému sa však s pomocou starkej podarí nakoniec odstrániť všetky čarodejnice žijúce v Anglicku. Chlapček so starkou sa napokon vrátia do svojho rodiska v Nórsku a ich hlavným cieľom sa stane zničenie sídla čarodejníc. Ide o zaujímavú detskú knihu, ktorá vytŕča z radu ostatných rozprávkových titulov, pretože vo vyváženej miere prepája humor a horor.
V nitrianskej inscenácii Čarodejníc nájdeme niekoľko dramaturgicko-režijných úprav. Zatiaľ čo v pôvodnej predlohe odchádzajú babka s vnúčikom na liečenie do anglického Bournemouthu, tak v dramatizácii Ondreja Spišáka sa ubytujú v hoteli vo Vyšných Hágoch. Spišák vložil do inscenácie slovenské reálie, s ktorými sa dokáže divák stotožniť – okrem spomínaných Vyšných Hágov nechýbajú ľudové piesne, ktoré spievajú ženy počas toho, ako vešajú bielizeň, zvuky fujary, oviec a pod. Samotné cestovanie do Vyšných Hágov sa realizuje minimálnymi, ale funkčnými prostriedkami – Max (Peter Oszlík) si spolu so Starou mamou (Agáta Spišáková) sadnú na kufor a rytmickým búchaním napodobňujú zvuk vlaku. Ďalšia zmena spočíva v spôsobe, akým sa dostane malý chlapec Max do jej opatery – kým v knižnej predlohe je poslednou vôľou jeho otca to, aby chlapca vychovávala starká, tak v inscenácii sa stretneme s nepríjemnou Sociálnou pracovníčkou (Ľuba Dušaničová), ktorá sa ho snaží zmocniť prostredníctvom násilia. Všetci (Max, Stará mama, Sociálna pracovníčka) sa začnú naháňať po priestore hľadiska, čím dramaturgička Veronika Gabčíková a režisér Ondrej Spišák vytvárajú napätie a dynamiku.
Režisér Ondrej Spišák prepája v inscenácii viacero štýlov – tieňové divadlo, činoherné herectvo a prácu s bábkami. Prostredníctvom tieňohry napríklad Stará mama ukazuje Maxovi, ako rozoznať čarodejnicu od „normálnej“ ženy. Kým mu rozpráva o tom, ako čarodejnice nosia rukavičky, pretože majú ohyzdné ruky, tak prostredníctvom tieňohry vidíme obrysy dvoch žien, ktoré spojením prstov vytvárajú rôzne deformácie. Vďaka tieňohre vynikajú vybrané telesné partie čarodejníc, na ktoré si má dávať malý Max pozor (okrem deformovaných rúk sú to parochne, modré sliny, väčšie nosné dierky, nohy bez prstov). Mimoriadne efektne pôsobí prostredníctvom tieňohry aj pálenie čarodejnice. Za bielym závesom vidíme nekoordinované pohyby, ktoré sú ,,korunované“ použitím prskavky ako ohňa, čo predstavuje uškvarenie neposlušnej čarodejnice. Prácu s bábkami reprezentujú prstové maňušky myší, ktoré sú Maxovými priateľmi. Prstové maňušky vyniknú aj v tieňohre, počas ktorej Max sníva o myšom cirkuse. Prostredníctvom svietenia baterkou a práce s maňuškami (kotrmelce vo vzduchu, skoky na trampolíne a pod.) vzniká po obvode stien tieňohra myší-akrobatov, čo pôsobí kúzelným dojmom.
Scénu tvorí jednoduchá obdĺžniková konštrukcia so závesmi, ktorá je viacúčelová – predstavuje izbu Starej mamy v rodnom Nórsku, reštauračnú kuchyňu, či priestor hotela vo Vyšných Hágoch. Biele závesy sa využívajú pri premene scénických dekorácií (napríklad príbeh malého dievčatka Solvegy, ktorá sa stane súčasťou obrazu) a pri tieňohre (dve čarodejnice na sneme, deformácia ľudských čŕt, kuchári). Scénický priestor netvorí len pódium, ale aj hľadisko, v ktorom sa najčastejšie pohybuje Max. Prispieva to k intimite príbehu a v niektorých častiach inscenácie sa divák stáva priamym účastníkom rozprávaného príbehu (napríklad snem čarodejníc). Oceňujem, že epické pasáže knihy sa inscenačnému tímu podarilo zapojiť do inscenácie prostredníctvom hereckej akcie (napríklad príprava jedál v chaotickom prostredí reštauračnej kuchyne vyjadrená prostredníctvom tieňohry, vlámanie sa do izby Hlavnej čarodejnice). V kostýmovej stránke inscenácie sa prepája funkčnosť s aktuálnosťou. Postavu hlavnej čarodejnice sveta (Lucia Korená) obkresľujú červené zamatové šaty, jej súčasťou sú aj čierne rukavičky dlhé až po lakte. Rafinovanosť je podčiarknutá topánkami na vysokom opätku. Ako žena pôsobí zvodne, príťažlivo. Keď sa však začne prihovárať na sneme, „odloží“ si peknú, ľudskú tvár, čo Korená znázorní postupným skláňaním za pultom. Ukrytá pred okom diváka si natiahne bielu masku s vyrezanými otvormi – potom uvidíme pravú tvár čarodejnice. To, čo malo pôsobiť strašidelne, však vyznieva komicky. Z hľadiska kostýmového riešenia zaujme aj postava Maxa. Hoci je oblečený „len“ v sivom tričku, čiernej mikine s kapucňou a nohavicami v rovnakej farbe, v kontexte inscenácie práve tmavá farba nadobúda opodstatnenie, pretože sa snaží poukázať na nenápadného, malého chlapca, ktorý nesmie vytŕčať z davu, aby mohol naplniť svoj cieľ, a to bojovať proti zlu (zlikvidovať čarodejnice). Scénograf a kostýmový výtvarník Szilárd Boráros pri postave Starej mamy kombinuje tmavé farby (sivý sveter, šaty, čierne pančuchy a topánky) s výrazným detailom – červenou čiapkou siahajúcou až po bradu. Práve výrazný doplnok poukazuje na to, že Stará mama je súčasťou nórskej kultúry, čo umocňuje aj dymiaca fajka. Kostýmy sú súčasné, majú svoje funkčné využitie a podporujú myšlienku inscenácie, aby sme si dávali pozor na „čarodejnice“, pretože môžu byť bližšie, ako sa nazdávame… V kontexte kostýmového riešenie však nemusí ísť len o bosorky, ale aj o nepríjemné dámy v pokročilom veku.
Peter Oszlík stvárňuje Maxa ako zvedavého, bojazlivého a odvážneho chlapca. Využíva pritom nielen hlasový fond, vďaka ktorému dokáže zahrať prekvapenie či strach. Živé rozprávanie a pohybovanie po sále (chôdza, beh) prispieva k dynamike inscenácie. K hodnovernosti jeho stvárnenia prispieva aj to, že sa divákom pozerá do očí. Vytvára to intímnu atmosféru. Herečky Nového divadla stvárňujú viacero úloh, vďaka čomu odkrývajú rôzne nevšedné herecké polohy. Agáta Spišáková pri postave Starej mamy volí pomalšiu chôdzu, podopieranie sa v bok, snaží sa ochrániť Maxa pred čarodejnicami, ktoré likvidujú deti. K neodmysliteľnému scénickému prvku patrí aj spomínaná dymiaca fajka. V úlohe čarodejnice využíva šarmantný prejav, ktorý je okorenený podriadenosťou voči Hlavnej čarodejnici. Ľuba Dušaničová je v úlohe Sociálnej pracovníčky prísna a nepripúšťa žiadne zlyhanie. Svoju čarodejnicu stvárňuje ako mentálne zaostalú, nechápavú a nešikovnú. Lucia Korená je najvýraznejšia v postave Hlavnej čarodejnice, ktorú charakterizuje vznešená chôdza a dominantný prejav. Všetky čarodejnice sa jej musia podriaďovať, pretože je predsedníčkou Spoločnosti na ochranu detí pred týraním. V knižnej predlohe má Hlavná čarodejnica ruský prízvuk, ktorý sa v hereckej interpretácii Lucie Korenej stáva zdrojom niekoľkých vtipných momentov (keď nadáva alebo keď musí vysvetľovať ostatným čarodejniciam, čo majú robiť). Herečky sú v úlohách čarodejníc sugestívne a v pohybových a tanečných scénach inscenácia pripomína miestami až rituálny obrad.
Režisérovi Ondrejovi Spišákovi a celému tvorivému tímu sa podarilo vytvoriť kvalitnú inscenáciu, ktorá vyváženým spôsobom prepája prvky bábkového (prstové maňušky), objektového (kufor ako sedadlo vo vlaku) a činoherného divadla, a zároveň dáva možnosť vyniknúť hereckým protagonistom. Režijno-dramaturgická koncepcia vysúva do popredia tému rodinných vzťahov (Max a Stará mama) a vytvára kontrast medzi dobrom a zlom. Vďaka tomu detský divák od šiestich rokov, ktorému je táto inscenácia určená, zisťuje, aké je dôležité bojovať proti nespravodlivosti, krutosti a zlobe. Empatický rozmer inscenácie sa najvýraznejšie prejavuje prostredníctvom vzťahu medzi Maxom a Starou mamou. Inscenátori poukazujú na dôležitosť rodinných vzťahov, súdržnosť, úprimnú lásku a tiež na to, aké je dôležité mať po svojom boku dobrého a odvážneho človeka. Čarodejnice v réžii Ondreja Spišáka varujú pred ľudskou krutosťou a dávajú dôraz na to, aké je dôležité prekonať strach. A to sú témy, o ktorých hovoriť je dôležité nielen pre detského diváka.

Miroslava Košťálová

Miroslava Košťálová vyštudovala editorstvo a vydavateľskú prax na FF UKF v Nitre (2018). Absolvovala stáž na Oddelení historických rukopisov v Národnej knižnici v Prahe (2017). K divadlu sa dostala vďaka dobrovoľníctvu na festivale Divadelná Nitra, kde si v roku 2016 založila blog Divadlo očami Mirky. V rokoch 2017 – 2022 študovala na Katedre divadelných štúdií VŠMU v Bratislave. Témou bakalárskej práce boli prínosy dramatizácií slovenských románov na javisku SND po roku 1989 a v diplomovej práci sa venovala tvorbe kostýmovej výtvarníčky Kataríny Holkovej. V lete 2019 absolvovala pracovnú stáž v Inštitúte umenia – Divadelnom ústave v Prahe na Edičnom oddelení a na Oddelení zbierok a archívov. Pracovala na triedení, identifikácii a digitalizácii kostýmových návrhov Stanislavy Vaníčkovej. V súčasnosti pôsobí ako teatrologička – dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Externe spolupracuje s vydavateľstvom Ikar a s vydavateľstvom Akadémie múzických umení v Prahe na tvorbe menných registrov. V roku 2021 jej vyšla debutová básnická zbierka Ateliér.