(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Strach má veľkú dioptriu

David Gieselmann, obľúbený nemecký dramatik, prináša na divadelné scény problematiku súčasnej generácie mladých ľudí. Problémy, ktoré sa vo väčšom meradle môžu javiť banálne, no pre danú chvíľu sú pre jednotlivca životne podstatné. Medziľudské vzťahy a otázka, či cesta, ktorou sa vo svojom živote jednotlivec uberá, je správna, poskytujú súčasnému dramatikovi námet na rozohratie konverzačnej komédie. Veď hlavné postavy komédie Fóbie riešia problémy, hoci reálne nijaké problémy nemajú. Sú to ich pochybnosti a obavy, ktoré ich obmedzujú vo vzťahu s ostatnými.

Veličenstvo kat

Razantný a dynamický vstup do inscenácie ponúkne divákovi naturalistické obesenie (možno) nevinného. Mimoriadne uveriteľné a autentické. V závere nie dlhého predstavenia – prístupného od osemnásť rokov – sa predstaviteľ popraveného nepríde ani pokloniť. Na stránke divadla je vyhlásený konkurz na herca. Čierny, alebo skôr šibeničný humor?

O Fouchém bez Fouchého

Rocková pseudoopera – takto si zadefinovali svoje dielo tvorcovia. Tušili, že divákovi bude treba trochu uľahčiť váhanie nad tým, čo vlastne v Štúdiu Slovenského komorného divadla v Martine zažili. Inscenácia nazvaná komplikovane Biológia politika – Fouché!!! sa totiž vzpiera jasnému deleniu na divadelné druhy.

Keď deti učia dospelých

Román Buď dobrý až do smrti významného maďarského prozaika medzivojnového obdobia Zsigmonda Móricza vyšiel prvý raz v roku 1920 a stále patrí medzi najznámejšie a najčítanejšie maďarské prózy. Pre mladšiu generáciu je to čiastočne aj povinná literatúra v škole a pre skôr narodených zase dobre napísaný a pútavý príbeh, ktorý rekonštruuje staré časy, ale evokuje aj príjemné spomienky na mladosť a školské roky. Nie náhodou vzniklo podľa tejto prózy aj niekoľko filmových a televíznych verzií a naposledy aj jej muzikálová podoba. Košické predstavenie vychádza z úspešnej adaptácie, ktorá mala premiéru v roku 1991 v Divadle Csokonaiho v Debrecíne. Dielo autorskej dvojice Tibor Miklós (libreto) a Tibor Kocsák (hudba) už takmer tri dekády úspešne putuje po viacerých maďarských a zahraničných scénach.

Prázdno v hudbe, prázdno na javisku

Tretia Breinerova spolupráca s Baletom SND Beatles Go Baroque je znova pôvodným projektom. Breiner poskytol hudbu a sám ju s orchestrom naštudoval. Tentoraz sa jedná o úpravy piesní populárnej skupiny Beatles do hudobnej formy barokového concerta grosso, inšpirovaného koncertami Johanna Sebastiana Bacha a Georga Friedricha Händela. Inscenácia je koncipovaná ako večer pôvodnej choreografie – päť koncertov – päť mladých choreografov Baletu SND: Reona Sato, Andrej Petrovič, Glen Lambrecht, Adrian Ducin a Igor Holováč.

Súboj Toscy so Scarpiom v SND

Po necelých deviatich rokoch sa vrátila na javisko Opery SND Pucciniho Tosca. V novodobej histórii SND (po druhej svetovej vojne) ide o štvrtú inscenáciu jedného z najpopulárnejších diel svetovej opernej tvorby. Predchádzajúce premiéry sa konali v rokoch 1957 (réžia Štefan Hoza), 1973 (Branislav Kriška, obnovená v novom speváckom obsadení v 1987) a 1997 (Miroslav Fischer). Stredná z trojice najznámejších Pucciniho opier sa už po svojej svetovej premiére v roku 1900 prijímala protirečivo, predovšetkým zásluhou libreta inklinujúceho k verizmu, ktoré zobrazovalo (za scénou či na scéne) akt mučenia, pokus o znásilnenie, vraždu vykonanú nábožnou speváčkou na reprezentantovi štátnej moci i popravu.

Ako za Márie Terézie

V adventnom čase uviedlo združenie Otvorená opera svoj druhý projekt, inscenáciu opery Gioachina Rossiniho Hodvábny rebrík (orig. La scala di seta). Hneď v úvode musím čitateľa upozorniť, že s Máriou Teréziou, ktorej meno sa ocitlo v názve tohto textu, nemá naštudované dielo nič spoločného. Rodák z talianskeho Pesara skomponoval jednodejstvovú konverzačnú frašku v roku 1812, teda viac než tridsať rokov po smrti veľkej panovníčky. Duchom zašlých čias, keď sa opera na území Slovenska predvádzala takmer výlučne v šľachtických sídlach, však na diváka dýchlo prostredie, v ktorom sa predstavenie odohrávalo: Zichyho palác na Ventúrskej ulici bol postavený v roku 1775, teda v čase pravidelných návštev Márie Terézie v Bratislave.

Prasacia rapsódia

Slovenské porekadlo hovorí: nedaj, Bože, svini rohy ani somárovi ostrohy. To nakoniec ani netreba, my si ich zvolíme sami a dobrovoľne, aby sme potom dlhé roky verili, že na každú sviňu voda vrie. Toto nie je rozprávka o troch prasiatkach, ale príbeh o jednej tuctovej svini. Prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča sa vrátilo k úspešnej spolupráci s renomovaným ukrajinským hercom a režisérom Andrijom Romanijom, ktorý sa v Prešove tentoraz rozhodol inscenovať upravenú a aktualizovanú verziu jednoaktovky Marka Lukiča Kropivnického Na revíziu, ktorú autor napísal ešte v časoch cárskeho Ruska, konkrétne v roku 1882.

Verdiho Don Carlo cudzokrajnými očami…

... a v slovenskom predvedení. Tak by sme mohli nazvať piatu podobu Verdiho opery Don Carlo v Opere SND. Doposiaľ sa totiž táto opera geniálneho talianskeho skladateľa Giuseppe Verdiho uvádzala v SND štyrikrát, ale pod názvom Don Carlos: v roku 1938 v réžii Bohuša Vilíma a hudobnom naštudovaní Zdeňka Folprechta; v roku 1956 s režisérom Milošom Wasserbauerom a dirigentom Tiborom Frešom; v roku 1981 v réžii Miroslava Fischera, pod taktovkou Viktora Málka a napokon v roku 1997 v naštudovaní Jozefa Bednárika a vtedajšieho šéfdirigenta SND Ivana Anguèlova. Keďže tvorcovia siahli po milánskej verzii diela, uvedenej v taliančine (teda nie po pôvodnej päťdejstvovej francúzskej partitúre), i názov opery je tentokrát v taliančine – Don Carlo.

Go to Top