Geniálny samouk, psychologizujúci realista, osamotený revolučný duch, bohém, alkoholik. Modest Petrovič Musorgskij, člen Mocnej hŕstky, jeden z najpozoruhodnejších zjavov hudobnej histórie. Kompozičným štýlom predbehol dobu - počas života bojoval s nepochopením, dnešok ho miluje. Hoci kvôli rozháranej povahe viacero z jeho diel ostalo len v náčrtoch, tie zavŕšené patria medzi skvosty hudobnej literatúry.
Problém recepcie klasickej operety má v novodobej histórii slovenského divadla svoje špecifiká. V čase, keď okolité kultúry nezapochybovali o práve na život tých titulov a tých autorov, po ktorých sme zdedili partitúry obzvlášť po hudobnej stránke nesmrteľné, Slovensko miešalo smrtiace injekcie. Marek Ťapák na Novej scéne v júni 1999 zakopal orchestrálnu jamu a zlikvidoval operetu.
Márne lovím vo svojej pamäti, kedy naposledy (a či vôbec) uviedol režisér Paľo Uher takú jednoduchú rozprávku ako teraz v Košiciach. Veď Uher je v povedomí kritikov zapísaný ako režisér a autor náročných textov, v ktorých dominuje filozofická myšlienka a metaforická forma výpovede. Režisér s pevnou koncepciou, tvorivou fantáziou, nútiaci detského diváka premýšľať. Opustil azda teraz svoju poetiku? V niečom možno. Akoby si povedal, tak tu máte tú vami požadovanú rozprávku pre deti. Alebo prišiel k tomuto záveru z vlastného presvedčenia?
Rozprávky majú v živote človeka zvláštne poslanie. Nielen že kladú dôraz na hodnoty, ktoré ho robia cnostným, ale takisto poukazujú na ľudské slabosti. V detstve nás vychovávajú, v období dospievania ich zvykneme považovať za lacný sentiment a klam, no po rokoch sa k nim predsa len vrátime, poznačení skúsenosťami zo života, kedy nie vždy dobro vyhralo nad zlom. A zrazu sú tie rozprávky akoby pozitívnym relaxom, alebo vierou, že dobro a spravodlivosť predsa len existujú.
Banskobystrickému Divadlu z Pasáže právom patrí označenie jedinečného divadelného súboru. Toto divadlo sa od ostatných neodlišuje iba svojou poetikou a hereckým súborom, ale najmä tvorivým procesom, cieľom ktorého má byť sprostredkovať empatický dialóg medzi svetom hercov a okolitým svetom „normálnej“ spoločnosti. Svojou tvorbou a činnosťou Divadlo z Pasáže zapadá do koncepcie – sociálneho divadla. Pracuje s nehercami a jeho základným cieľom je dosiahnuť proces integrácie účinkujúcich a tolerancie, či rešpektovanie väčšinovej spoločnosti. Proces naštudovania novej inscenácie je tematicky integrovaný do vzdelávacieho procesu.
Autorské divadlo sa v divadelnej obci považuje za viacmenej záležitosť výsostne alternatívnych divadiel a nezávislých divadelných zoskupení. To má samozrejme svoje príčiny, ktoré súvisia pravdepodobne so zázemím alebo spoločenským kontextom a podmienkami, v akých konkrétne divadlá tvoria.
Hru zakladateľa poľského modelu absurdného divadla a grotesknej prózy Sławomira Mrożeka - Tango režijne pripravil pre Slovenské komorné divadlo Rastislav Ballek, a je jej druhé uvedenie v tomto divadle. Prvým režisérom bol Stanislav Párnický, ktorý ju uviedol v roku 1967 (pôvodne bol plánovaný rok 1968), a ako sa zdôrazňuje v programe k inscenácii: „... Párnický definoval hlavnú tému svojej inscenácie ako slobodu, schopnosť indivídua postaviť sa mimo akýchsi neslobôd...“ , ktoré môžu byť nielen filozoficko-morálne, ale aj biologicko-sexuálne a môžu mať dokonca aj podobu ilúzie o sebe.
Tango je tanec starý už vyše 130 rokov. Prvý raz sa slovo tango v spojení s tancom objavuje v roku 1890. Je to argentínske dedičstvo uruguajskej milongy a španielskej habanery. Je to delikátna, výrazne rytmická hudba v spojení s ešte delikátnejšími a eroticky ladenými krokmi. A nemusí ho tancovať len muž a žena.
Na svetlo sveta sa prerezal druhý Mliečny zub v podobe inscenácie Uzavretí režiséra a ústrednej postavy tvorivého tímu Borisa Kováča. Inšpiráciou pre vznik projektu bola novela Slavomíra Kunza Muž a žena vo fľaši, ktorú Boris Kováč upravil a dramatizoval podľa potrieb budúcej inscenácie.
Boli dva rody, ktoré sa nenávideli. Ich deti sa však v nestreženej chvíli do seba zaľúbili. A pre nenávisť rodičov nezmyselne zomreli. To je príbeh Shakespearovej tragédie Romeo a Júlia.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.