Naša dnešná realita - tak mediálna ako aj súkromná - sa čím ďalej viac potýka s problémom klamstva. Avšak nie iba vo forme viac či menej nevinného vedomého zastierania pravdy, ale v podobe zámerného budovania a šírenia falošného obrazu a predstáv o nejakej skutočnosti, ktorá nás niekedy až fatálne ovplyvňuje tak v súkromnej, rodinnej ako aj spoločenskej rovine.
V Košiciach sa stretla dlhoročná zohratá bieloruská tvorivá skupina: autor Siarhej Kovaľov, výtvarník Valerij Račkovskij, hudobný skladateľ Pavel Kondrusevič a litovský režisér Oleg Žugžda. Meno režiséra som si zapamätal už dávnejšie aj ako dramatizátora rozprávok (Kráska a zvera, Popoluška) jeho inscenácií v ukrajinskom Užhorode a bulharskom Targovišti. Scénograf Račkovskij sa zasa zaslúžil o mimoriadny úspech predstavenia Orwellovej Farmy zvierat v srbskej Banja Luke (2007) a ocenenú Kondrusevičovu hudbu k Červenej čiapočke v Žugždovej réžii (Bieloruské bábkové divadlo z Mogilievska) som počul na festivale v Subotici (2001). (Aký je ten svet malý...). Spomínam to preto, že Košičania si tento raz do divadla nepozvali žiadnych druhotriednych tvorcov.
Dramaturgia žilinského Mestského divadla obohatila svoj rozložitý repertoár ďalším „labužníckym“ kúskom. Je ním inšpirácia hrou a inscenáciou americkej spoločnosti RSC (Reduced Shakespeare Company), ktorá sa úzko špecializuje na parodické, skrátené verzie notoricky známych diel, napríklad divadelných hier, filmov, či celých sérií beletrie. Zároveň je to slovná hračka so skratkou anglickej RSC (Royal Shakespeare Company).
Hra kostýmov a masiek, ktorú umožnil princíp divadla na divadle. Ako diváci tejto inscenácie sa ocitneme v divadle, ktoré zdanlivo už doslúžilo. Dlho potom, čo už všetci odišli, ktosi tu stále prebýva. Divák pozerá na opustený a nie celkom uprataný priestor javiska s náznakmi skladu kostýmov a rekvizít za čiernym plátenným horizontom. Žije tu vraj množstvo obyvateľov. Talentované divadelné mole a divadelné blchy.
Hovorí sa, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky. Divadlo Kontra zo Spišskej Novej Vsi si napriek tomu v írskom dramatickom rybníku omočilo svoje nohy i do tretice. Kým prvé dve inscenácie boli sociálne ladenými monodrámami z pera mladšej generácie Dublinčanov, hra pre dvoch hercov Kamene vo vreckách je dielom ženy strednej generácie – dramatičky Marie Jones, ktorá žije a tvorí v Belfaste v Severnom Írsku. Drsný humor a cool poetiku Marka O'Rowea (Howie a Rookie) a Conora McPhersona (Rum a vodka) tentoraz vystriedala miestami až karikatúrna hyperbola, skombinovaná navyše s citlivo aplikovanou dávkou dojímavosti. Tragikomický podtón, typický pre írsku drámu, ale blízky aj Divadlu Kontra, však opäť ostal.
Antonius a Kleopatra je Shakespearova hra o láske aj o politike. Tragédia. Režisér Michal Vajdička s dramaturgom Petrom Pavlacom sa rozhodli zvýrazniť rovinu lásky na úkor politickej roviny. Robia to dôsledne. Zredukovali postavy aj situácie. Vyhli sa bitkám aj veľkým efektom.
Chorá dcérka skladateľa Clauda Debussyho uprosila otecka, aby skomponoval balet, príbeh ktorého si sama vymyslela. Láska medzi vojačikom a baletkou síce nápadne pripomína Andersenovu rozprávku “O statočnom cínovom vojačikovi”, no dievčatku sa asi zažiadalo vidieť ho v baletnom prevedení. Tak vznikla Skrinka hračiek, ktorá bola prvým detským baletom v histórii hudby dvadsiateho storočia.
Klasické dedičstvo na dnešnej divadelnej scéne má zmysel len vtedy, ak sa priamo navrúbľuje na posolstvo súčasnosti alebo jeho ozveny a echá. Túto starú pravdu poznáme už desaťročia.
Dramatička Gianinu Cărbunariu sa presadila v európskych centrách novej drámy nie preto, že by sa jej texty vyznačovali nejakou špecifickou poetikou či jazykom, či preto, že by jej divadlo Teatrul Mic vytváralo neopakovateľný štýl. Skôr vďaka tomu, že sa táto sotva tridsaťročná rumunská autorka dokáže priamočiaro dotýkať súčasných problémov mladých ľudí. Hlavnou témou hry Kebab je túžba po lepšom živote v zahraničí aj za cenu prostitúcie vo všetkých jej formách – a aj tých najtvrdších dôsledkov.
Autor rozprávkovej knižky pre deti Lastovičie rozprávky Stanislav Štepka napísal rovnomenný divadelný scenár. Radošinské naivné divadlo po prvý raz vo svojej histórii uviedlo rozprávku pre deti. I keď na prvý pohľad javisková forma rozprávky sa v ničom nelíši od ostatých inscenácií tohto divadla. Totiž jednou z ich najvzácnejších devíz je hravosť. Priniesli príbeh štyroch mláďat, dvoch detských a dvoch zvieracích – lastovičích. Dej sa odohráva v letnom období, kedy deti Ninka a Filip trávia letné prázdniny u svojej babičky Lujzy. Tam si nájdu nových kamarátov, lastovičie deti Darinku a Romana. Rozprávka je snovým príbehom. Tak ako každé dieťa má širokú škálu fantázie, aj tieto deti prežívajú chvíle o ktorých len snívajú. Cestujú s lastovičkami a prežívajú dobrodružstvá.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.