Vrámci festivalu Senická divadelná horúčka 2008 bola uvedená aj premiéra pôvodnej slovenskej drámy Melánie Krajancovej, mladej absolventky brnenskej JAMU. Autorka, ktorá pre divadelný súbor oProti už v minulosti napísala scenár Črepy lekna, tento krát predstavila hru s názvom Nepravidelný priestor. Text bol v roku 2007 nominovaný na Cenu Alfréda Radoka.
Ak chcete prísť na toto predstavenie správne naladení, najlepšie by bolo dokráčať tam z Bratislavy pokojným tempom pešo. Alebo ešte lepšie - práve sa prebúdzať, akoby bolo ráno. Byť poloprebudený, ale skôr neprebudený ako prebudený. Nie je to každodenné, uponáhľane roztržité ráno.
Peripetie Suchoňovej Krútňavy sú snáď najnapínavejším príbehom krátkych dejín slovenskej opery. Napriek tomu, že ideologické výhrady nie sú už takmer dvadsať rokov aktuálne, až storočnica Eugena Suchoňa sa konečne stala impulzom k inscenovaniu originálnej partitúry diela, ktorú pred piatimi rokmi (s dávnejším požehnaním skladateľa) rekonštruoval Vladimír Bokes. Už samotné uvedenie je čin hodný pozornosti a uznania.
Groteska je žánrom, ktorý sa neinscenuje ľahko a potrebuje tiež diváka, ktorý jej rozumie nielen jej komediálnej poetike, ale predovšetkým jej kľúču. Je totiž žánrom, ktorý je silne odkázaný na dôslednú až dôvernú znalosť skutočnosti (literárnej alebo inej predlohy), ktorú karikuje či inak zveličovaním zomiešňuje.
Miera vyspelosti každej divadelnej kultúry sa meria aj bohatosťou spracovania svojej klasiky. Naša interpretačná tradícia nie je v porovnaní s okolitými divadelnými kultúrami zrovnateľne bohatá. Pripomenúc si historické súvislosti 19. storočia a rozvoj národnej kultúry ako celku, je to celkom pochopiteľné.
Talianske slnko, ako je mnohým známe, dokáže poriadne rozpáliť ľudské duše i lýtka. Inak tomu nebolo ani v 18. storočí, kedy Carlo Goldoni napísal jednu z najtemperamentnejších komédií v dejinách divadla. Horkokrvný naturel uštipačných žien, sexuálna náruživosť či neskrotnosť explozívnych prejavov v uličkách jednej malej rybárskej osady Chiozze, to všetko sa stalo Goldoniho inšpiráciou pre napísanie hry Poprask na lagúne. Dominantnou témou tu je vydaja chtivosť mladých žien, a to za každú cenu.
Podľa Encyklopédie dramatických umení Slovenska definujeme divadelnú inscenáciu ako „premenu literárnej štruktúry (scenára) na divadelnú. Inscenácia je výsledným tvarom vzájomného a dialektického pôsobenia všetkých inscenačných zložiek (lit. predloha, réžia, herectvo, scénografia a.i.), ich syntézou“.
„GINZBERG spal na koleji dva dny a po oba dva dny s ním studenti hovořili dlouho do noci. /sobota-neděle/. Důvěrník si nepamatoval vše o čem se hovořilo a jaké otázky byly kladeny, ale v podstatě se dá říci, že GINZBERG na všechny otázky odpovídal a tyto řeší z hlediska sexu. O svém sexuálním životě hovořil, jak se stal homosexuálem. Když byl malý chlapec jeho matka se zbláznila. On si od dětství představoval všechny ženy v této sexuální otázce jako blázny. Ale prý sa léčil a nyní o sobě prohlašuje, že je asi na půl. To znamená, že mu vyhovuje jak žena, tak i muž.
111 rokov po prvom uvedení aj najväčší skeptici musia uznať, že Edmondovi Rostandovi sa v jeho hre Cyrano de Bergerac „niečo veľmi podarilo“. Napriek všetkým pochybnostiam súčasníkov, úvahám o „opozdenosti“, povrchnosti, formálnosti atď tejto hry je dodnes úspešným titulom v repertoári európskych divadiel.
Sto päťdesiat rokov od smrti Giacoma Pucciniho sa v celosvetovom meradle stalo impulzom k ešte intenzívnejšej reflexii skladateľovho odkazu, ktorý však ani mimo jubilejného roka netrpí nedostatkom záujmu. V slovenských divadlách sú repertoárovými stálicami najmä tri najpopulárnejšie tituly (Bohéma, Tosca, Madama Butterfly), poznanie ostatných je – azda s výnimkou Turandot – mizivé. Banskobystrická opera má na svojom konte dve slovenské premiéry (Edgar, Lastovička), košická zasa prvenstvo v uvedení Sestry Angeliky, no do histórie sa zapísala aj prvou povojnovou inscenáciou Dievčaťa zo Západu. Z plejády pucciniovských titulov sa vedenie Štátneho divadla rozhodlo ísť cestou menej rizikovou a vrátiť po pätnástich rokoch v Košiciach najfrekventovanejšie dielo, japonskú tragédiu Madama Butterfly. Pokiaľ vnímame jej nasadenie v celoslovenskom kontexte, tak časová blízkosť k pozoruhodnej inscenácii Petra Konwitschného na scéne Opery SND košickému tvaru trocha sťažuje pozíciu, prípadne kdesi v podtexte nabáda k myšlienke tvorivého dialógu či aspoň umeleckej konfrontácie s nekonformnou bratislavskou verziou.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.