(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
Inscenácia Zora Durinová: Na závoru
Premiéra16. júna 2008
Divadelná sezóna

Dramaturgia: Zora Durinová. Réžia: Anna Petrželková.
Scéna a kostýmy: Lenka Odvárková.
Hrajú: Martin Chrappa, Danica Matúšová / Zuzana Konečná, Réka Derzsi, Ján Dobrík.
Premiéra: 13. 6. 2008 v Štúdiu 12.
Projekt mliečne zuby v divadelnej sezóne 2007 / 2008 priniesol dovedna tri inscenácie: Štyri vraždy bez obete tvorivej dvojice v zložení Vojtech Koleják a Martin Bošanský, Uzavretí režiséra Borisa Kováča a napokon inscenáciu pôvodného textu Zory Durinovej Na závoru v réžii Anny Petrželkovej. Vo všetkých troch prípadoch sa snažili tvorcovia a tvorkyne pretlmočiť svoj pohľad na súčasnú spoločnosť, ktorej trendom sa stáva uzavretosť, emocionálny dištanc a chlad.
Text Zory Durinovej je príbehom štyroch outsiderov bývalých spolužiakov zo strednej školy ktorí napriek (alebo možno práve vďaka) svojej urputnej snahe po nájdení životného programu dospejú až na pokraj šialenstva. Nika systematicky a detinsky odháňa každú možnosť emocionálneho primknutia sa k niekomu a nechce si pripustiť, že to, čo najviac potrebuje je láska. Ďalšia z postáv – Princezná sa v zúfalej snahe po šťastí vrhá nielen do nespočetných náručí, ale aj do pochybných ideologicky- náboženských skupín a radikálnych zmien identity. Mišo, na prvý pohľad stelesňujúci komerčný úspech, výkonnosť a moc je vlastne len obeť vlastnej ambicióznosti. A napokon precitlivený Samo, ktorý po mohutnom psychickom zrútení nachádza „zmysel“ svojho života vo vyrábaní závor.
Durinovej text je vo svojej podstate smutným príbehom štyroch skrachovaných bytostí. Namiesto toho, aby choroby liečili, len fúkajú na boľavé miestečká a miesto toho, aby riešili podstatu svojich problémov, len hľadajú spôsob, ako ich obísť. Autorke sa však do tejto čechovovskej tematiky zbabraných ľudských osudov podarilo dodať dostatok humoru, irónie a bonmotov, vďaka čomu text pôsobí ľahko, hravo a veľmi vtipne. Škoda len, že si v závere Zora Durinová neodpustila akúsi morálnu lekciu prostredníctvom postavy Miša, ktorý trochu pateticky hodnotí a pomenováva príčiny zlyhaní všetkých postáv. Divák by si istotne záver vytvoril aj bez tejto pomôcky. Inak však Durinová ako dramatička preukázala veľké množstvo kreativity, vtipu, talentu a v neposlednom rade aj remeselnej zručnosti. Pri inscenovaní svojho vlastného textu plnila zároveň úlohu dramaturgičky.
Nedávne absolventky Vysokej školy múzických umení Anna Petrželková a Zora Durinová systematicky spolupracovali počas celého svojho štúdia, a preto je pochopiteľné, že ich spája nielen spoločný životný pocit, ale aj potreba vyjadrovať sa rovnakým umeleckým spôsobom. Pre ich inscenácie je typická hravosť, humor, kreativita a dynamika. Inscenácia na Závoru nie je výnimkou. Predovšetkým dynamika inscenácie je naozaj pozoruhodná, pretože sa napriek obrovskému nasadeniu drží od začiatku až do konca. Herci a herečky sú takmer po celý čas zamestnaní množstvom konania, ktoré pripomína hru detí alebo preteky. Mizanscény sú budované s častým využitím športovej činnosti ako beh, posilňovanie či skákanie cez švihadlo. Režisérka tak dodala inscenácii strhujúce tempo a zároveň aj jednoznačne demonštrovať životný štýl, ktorý postavy uznávajú. Rýchly, konzumný, aktívny a bezduchý… S ním korešpondovali aj kostýmy – teplákové súpravy. Tepláky tu však nepredstavujú lacné a pohodlné domáce oblečenie, ale drahé značkové odevy mladých mestských športovcov.
Režisérke sa darilo prekvapovať a baviť diváka nečakanými scénickými obrazmi, ktoré vznikali po mimoriadne krátkom zatmení scény. Údernosť prvého dojmu sa vari najlepšie podarila v scéne, kedy sa Samo ocitol v zajatí obrovského počtu malých plyšových psov so svetielkujúcimi očami. Petrželková vo všeobecnosti rada využíva ako rekvizity predmety, ktorých umelecká hodnota stojí na pokraji vkusu. V inscenácii však plnia účel divadelnej skratky a pôsobia hravo, sviežo, vtipne a neraz aj šarmantne. Myslím konkrétne na umelohmotné kačičky na jazere, na jazvečíka s kývajúcou hlavou, na infantilné ružové švihadlo a na spomínané množstvo malých psíkov so svietiacimi očami. V tomto zmysle boli sklamaním závory, ktoré začne vyrábať Samo. Závory sú symbolickým i reálnym ťažiskom inscenácie a tvorkyne tu používajú len jednoduché a nevýrazné papierové dosky, ktoré sa prilepujú na frontálnu stenu scény a ktoré sa vôbec nehodili k vtipným a farebným rekvizitám používaných v inscenácii
Scénografiu pre inscenáciu spolu s kostýmami vytvorila Lenka Odvárková. Tá veľmi dobre dotvára celkovú koncepciu inscenácie. Biely, mäkký priestor s hrubou vrstvou molitanu na podlahe trochu evokuje telocvičňu v ktorej postavy vybíjajú svoju negatívnu energiu a trochu mäkkú bezpečnostnú miestnosť pre pacientov psychiatrie.
Ďalšou pozitívnou stránkou inscenácie boli výkony hercov a herečiek obsadených do jednotlivých postáv. Režisérke a dramaturgičke sa podarilo zostaviť obsadenie tak, aby korešpondovalo s typovými a fyziognomickými danosťami konkrétneho herca či herečky. Ján Dobrík sa so svojou mužnou a športovou postavou výborne hodí pre stvárnenie sebavedomého a dravého Miša. Dobríkovi sa podarilo vykresliť ho ako workoholika u ktorého síce absentuje vlastný úsudok, no v nadbytočnej miere sa u neho prejavuje viera v seba a v produkty ktoré predáva, a to všetko so žiarivým úsmevom, hodným reklamy na zubné pasty. Pozitívne je, že Ján Dobrík nezastal iba v tejto polohe, no veľmi dobre sa mu darí vystihnúť aj momenty v ktorých je konfrontovaný s neúspechom v práci a u žien. Dobríkov Mišo vtedy pôsobí ako rozpačité dieťa, ktoré nerozumie prečo nedostalo jednotku, keď sa poctivo pripravovalo.
Jeho protikladom v inscenácii je Martin Chrappa, ktorý hrá postavu Sama. Aj Chrapa sa svojou útlou a krehko pôsobiacou fyziognómiou veľmi dobre typovo hodí pre postavu bojazlivého a úzkostlivého outsidera, ktorý je obeťou svojich komplexov. Chrappa veľmi dobre pracuje s mimikou, gestikuláciou a rečou tela. Divák má aj vďaka spomenutej technike možnosť sledovať jeho presvedčivý prerod od zrúteného bojka, až k výkonnému a ľahko nepríčetnému „tigrovi“.
Réka Derzsi stvárňovala chladnú a ironickú Niku, ktorá sa stráni akejkoľvek emocionálnej väzby. Derzsi však veľmi dobre pochopila a následne vo svojom výkone interpretovala, že je to vlastne len póza človeka, ktorému na druhých záleží. Jej poznámky a posmešky sú pichľavé, detinsky šliape po kačičkách, ktoré by mala na romantickej schôdzke radšej kŕmiť. No predsa Derzsi veľmi dobre vystihla situácie, kedy svoju postavu posúva do iných polôh. Je to predovšetkým vtedy, kedy zbabelo uteká pred Samovou náklonnosťou a vtedy, keď sa naopak pokúša dostať späť do jeho priazne.
Veľmi výrazný je výkon Danice Matúšovej ako Princeznej. Jej postava prechádza rôznymi premenami z ktorých ani jedna neprináša želaný efekt – šťastie. Danica Matúšová má preto možnosť stvárňovať Princeznú ako ženu hľadajúcu útechu v mužských náručiach, športovú maniačku, sektársku fanatičku a napokon aj agresívnu neurotičku. Matúšová všetkými polohami prechádza plynulo a postavu buduje nie ako karikatúru, ale ako plastickú bytosť. V postave Princeznej sa Danica Matúšová alternuje so Zuzanou Konečnou.
Mliečne zuby sú už vonku. Posledný z nich je svieža a zábavná inscenácia o smutných a prázdnych životoch, ktorá naozaj stojí za pozornosť.

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Uverejnené: 13. júna 2008Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.

Go to Top