Leto je čas, kedy v rôznych kútoch Európy ožívajú atraktívne mestské zákutia, výnimočné prírodné scenérie, či romantické hradné a zámocké zákutia divadlom pod holým nebom. Neopakovateľná atmosféra takýchto na prvý pohľad nedivadelných priestorov vie znásobiť zážitok prakticky zo všetkých divadelných druhov, od antickej drámy, cez veľkovýpravnú operu, ľahkonohú operetu, až po balet, či nonverbálne divadlo.
Hádam každé dieťa čítalo aspoň jednu knihu od svetoznámeho spisovateľa Roalda Dahla. Kto by nepoznal Matildu, Jakuba a veľkú broskyňu, zlé čarodejnice, továreň na čokoládu či neporiadnych Hastrošovcov. Dahlov zmysel pre komiku, napätie a šťastné rozuzlenie teší deti už od roku 1961, kedy napísal svoj prvý rozprávkový „bestseller“ Jakub a veľká broskyňa. Mnohé jeho rozprávky boli zdramatizované i sfilmované (Charlie a továreň na čokoládu /1971, 2005/, Čarodejnice /1990/, Jakub a obrovská broskyňa /1996/, Matilda /1996/ a iné).
Divadlo bez domova prináša ďalšiu, v poradí už tretiu inscenáciu Día de muertos (Ďen mŕtvych). Toto komunitné divadlo úzko spolupracuje s občianskym združením Proti prúdu a časopisom Nota Bene a je jediným divadlom na Slovensku, ktoré dáva priestor ľuďom v ťažkej sociálnej situácii – predajcom a predajkyniam časopisu Nota Bene. Na súčasnom projekte však spolupracovali aj dve herečky s telesným postihnutím, čím sa toto divadlo stalo ešte viac otvorené pre všetkých, ktorých majú potrebu a chuť realizovať sa prostredníctvom divadla.
„Žila raz zajačia rodina. Zajačik chodil po kapustu, Zajačková doma varievala, len synkovi-Zajkovi nechcelo sa robiť. Iba pred chalúpkou sedí, do slniečka hľadí, uško zavše pokýva, o všeličom rozmýšľa.“ Tieto vety sú už desiatky rokov klasikou. Jozef Cíger Hronský sa nimi zapísal do pamätí celých generácií detí spolu s Jaroslavom Vodrážkom, ktorý sa postaral v knihách o zajačikovi o kongeniálne ilustrácie.
Banskobystrické BDnR nemá veľkú divadelnú sálu, ale má svoje šapito a pre najmenšie deti ideálny priestor nazývaný TEÁTRIO. Zmestí sa tam hŕstka detí a rodičov, ale kontakt hercov s nimi je bezprostredný. Z očí do očí, z úst do uší. Na tomto základnom princípe je do tohto prostredia koncipovaná aj dramaturgia pre najmenších pod názvom Zahrajte sa s rozprávkami. Obyčajne jeden- dvaja herci hrajú deťom rozprávky rôznych žánrov a zamerania. Vzniká z toho také malé experimentálne divadlo, kde si autori a realizátori, ale najmä herci overujú, kam sa až dá ísť s divadelnou ilúziou pre najmenšie deti. Prostredie TEÁTRIA využil dramaturg a režisér Martin Geišberg pre svoju hru O víle menšej ako makové zrnko.
Bábkové divadlo na Rázcestí chápe, že je potrebné „zvykať“ deti na divadlo od útleho veku. Divadlo pre najmenších má svoje špecifiká. Musí počítať s tým, že deti sú zvedavé a spontánne, na všetko čo sa deje reagujú a odpovedajú aj na básnické otázky. Preto je najvhodnejšie s týmto rátať a vytvoriť inscenáciu, ktorá bude počítať s reakciami divákov, alebo ich bude do deja priamo zapájať. V Bratislavskom bábkovom divadle sa platforma inscenácií pre najmenších nazýva Škôlkohry (sú to vždy inscenácie, ktoré po premiére v divadle putujú po škôlkach, nehrajú sa v rámci programu pre verejnosť).
Zdá sa vám, že čaj je nápoj natoľko jednoduchý, že je nemožné pri jeho príprave pochybiť? Áno je to možné, ak hovoríme o čaji divadelnom. Tam má príprava celkom iné zákonitosti ako klasická známa difúzia pri minimálne 65 až 95 °C. Ale v podstate ide o proces podobný ibaže narábame s celkom inými fyzikálnymi činiteľmi. Pri divadelnej difúzii musíme brať do úvahy teplotu prostredia, do ktorého „Čaj“ mienime zasadiť, konzistenciu a príchuť „Čaju“ a nakoniec samotného kuchára, ktorý bude špecifický „Čaj“ pripravovať. Slovenské komorné divadlo v Martine vybralo slovenskú klasickú čajovú príchuť od Ivana Stodolu Čaj u pána senátora a pripravovateľom sa stal Jakub Nvota.
Dva znepriatelené rody, ktorých príslušníci neustále proti sebe bojujú. Capuletovci a Montekovci. Dvaja mladí zaľúbenci pochádzajúci z protichodných táborov, ktorých láska sa zrodila uprostred boja. Romeo a Júlia. Žiaľ, nenávisť okolia, zlá náhoda a rodová príslušnosť sú silnejšie ako čistá láska, a tak obaja tragicky umierajú. Radšej si zvolia smrť, akoby mali prežiť svoj život oddelene. Preberajú zodpovednosť za svoj život, volia si lásku ako hodnotový princíp a smrťou prekonávajú dávny hnev a nevraživosť. Preslávený príbeh dvoch veronských milencov od W. Shakespeara sa dočkal mnohých podôb. Nadčasový príbeh, silné charaktery a emócie, bravúrna dramatická štruktúra diela sa stali inšpiráciou pre viacerých Shakespearových nasledovníkov.
Politickú pätdejstvovú satirickú veselohru Čaj u pána senátora síce napísal Ivan Stodola už v roku 1931, ale odvtedy sa táto hra karikujúca predajnosť politikov, ich ochotu klaňať sa hocikomu a hlavne za čo najvyššiu cenu, hráva vždy s veľkým úspechom dodnes. Ak však Stodolovu dobu aj s jej postavami kriticky spodobenými v jeho hre literárny historik a kritik Milan Pišút v doslove k vydaniu Čaja u pána senátora z roku 1955 v martinskej Osvete (aké symbolické!) označuje za tzv. meštiacku demokraciu (Stodola, s. 77), v pomerne odvážnej textovej i režijnej úprave Jakuba Nvotu pre Slovenského komorné divadlo v Martine nemôžeme na dobu prvej republiky s jej meštiackymi demokratickými maniermi ani na chvíľu nostalgicky a už vôbec iba - „zaspomínať“.
Keď sa vyberiete do divadla na mydlovú operu očakávate, že pravdepodobne uvidíte paródiu na melodramatické televízne seriály, v ktorých láska bojuje s intrigami a napokon zvíťazí nad zlom a nenávisťou. Stratení príbuzní a milenci sa znovu nájdu, vzťahy sa najprv poriadne zamotajú a potom rozuzlia. Príbeh bude plný emócií a nečakaných zvratov. Všetko sa odohrá v súlade s pravidlami „červenej knižnice“. Dnes sú tzv. mydlové opery doménou televízie a sú považované za „feminínny“ žáner, keďže ich divácke zázemie tvoria predovšetkým ženy. Presnejšie povedané – práve ženy sa nehanbia priznať svoj vrelý záujem o seriály typu Dallas, Jednoducho Mária či Ordinácia v ružovej záhrade... Dnes už málokto vie, že samotný pojem „mydlová opera“ vznikol ešte v 20.- 30. rokoch 20. storočia v súvislosti s rozhlasovým vysielaním pre ženy v domácnosti. Sponzormi amerických rozhlasových seriálov boli výrobcovia kozmetiky a čistiacich prostriedkov. Texty obsahovali skrytú aj priamu reklamu na ich výrobky. A keďže významnú úlohu v týchto rozhlasových seriáloch zohrávala hudba, vzniklo ironické označenie soap opera.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.