K základným kameňom repertoáru (takmer) každého kamenného divadla má (alebo aspoň by mala) byť pôvodná dramatická tvorba. Už od samotného vzniku profesionálneho divadla, SND malo „svojich“ dramatikov, ktorí pravidelne „dodávali“ nové hry, a tým pomáhali k rozvoju slovenskej drámy a divadelníctva. Takýmito „dodávateľmi“ bol napríklad Ivan Stodola, Peter Karvaš, Ivan Bukovčan, Osvlad Zahradník alebo Ján Solovič.
Divadlo Alexandra Duchnoviča si za ostatných dvadsať rokov vyslúžilo v slovenskom divadelnom kontexte výnimočné postavenie dvoma výraznými javmi - jasne formulovanou dramaturgiou a nezvyčajne vyrovnaným hereckým súborom. Prvú poznávaciu veličinu - umelecký program - kreoval nebohý Vasiľ Turok.
Čierna, biela, červená – farby života, smrti a vášne; nevinnosti, smútku a krvi sa mihajú v komornom priestore Divadla a.ha. Tancujú groteskný tanec, v ktorom sa intelekt snúbi s pudmi, smiech s plačom, láska s nenávisťou, duchaplnosť s hlúposťou. Háklivé témy v elegantnom predvedení. Herecký koncert pre štyri osoby.
Hoci Miro Gavran nepatrí medzi autorov veľkých filozofických tém, jeho hry sú skôr bulvárnejšieho charakteru, vie priniesť okrem manželských komédií aj zaujímavejšie témy. Vo svojich hrách sa rád pohráva s ilúziou, so skĺbením fikcie a skutočnosti, aby nikto nevedel rozoznať, čo z toho je vlastne pravda. Svetom jeho postáv býva divadlo, jeho prelínanie sa so skutočnosťou.
Či sa to niekomu páči, alebo nie, opereta je plnohodnotný divadelný druh. Dnes sme hádam už prekonali ideologické výhrady i estétske odsudky romantizujúco naivných príbehov, plných uchu lahodiacej hudby a choreografickej, scénickej i kostýmovej výpravnosti. Ak sme si na Slovensku nedokázali uchrániť pred diktátom ekonomistických lobby špecializované spevoherné divadlá na Novej scéne a v Divadle Jonáša Záborského, svedčí to skôr o nekoncepčnosti kultúrnych priorít spoločnosti, než o vyjadrení nejakých estetických kritérií.
Čo sa stane, keď nám čosi nečakane naruší harmóniu? Spustí sa mnoho logických aj alogických reakcií a najmä: všetko čo bolo, sa stáva minulosťou. Aj o tom je posledná premiéra zo Štúdia tanca v Banskej Bystrici.
Divadlo Romathan je osobitným úkazom na našej divadelnej mape. Ako všetky národnostné divadlá pôsobí v dvoch kultúrnych kontextoch, no podobne ako Divadlo A. Duchnoviča, pre podporu svojich národnostných špecifík sa nemá možnosť oprieť o „materskú“ kultúru. Rómovia nemajú žiadny národný štát, preto nemajú ani materskú kultúrnu základňu.
Sezóna 2007/2008 sa v Opere SND nezačala práve najpokojnejšie. Počas prázdnin nastúpila po Oliverovi Dohnányim na uvoľnený post šéfa súboru Gabriela Beňačková. Svetoznáma primadona, no ako sa čoskoro ukázalo, neskúsená manažérka, pozíciu neustála. Za jej kratučkej éry sa stihol prehĺbiť už existujúci chaos v opere na pokraj prevádzkového kolapsu.
Komédia Michaela Frayna Sardinky na scénu, prosím!, ktorú sa v Divadle Andreja Bagara v Nitre podujal naštudovať režisér Ľubomír Vajdička je textom, ktorý je radosť vidieť na javiskách. Určite ju iba v malom ovplyvní skutočnosť, že hra mala celosvetový úspech, bohatú textovú genézu a je typom parodickej sexuálnej komédie, ktorej základná situácia je nielen vynikajúco napísaná, ale umožňuje množstvo rozohrávaní - tak hercom ako aj režisérom.
V úvode tejto recenzie by mohla byť úvaha o originalite, či vhodnosti výberu predlohy Psíček a mačička. Počet inscenácii dramatizácie Čapkových rozprávok na Slovensku už presahuje počet desať. Dôvody opätovného inscenovania vlastne v každom zo slovenských bábkových divadiel sú však úplne jasné. Ide o fakt, že stále dorastá nová generácia detí, ktoré môže inscenácia rozprávok z tejto, povedzme to pateticky, nesmrteľnej knižky zaujať.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.