Amadeus je príležitosťou pre všetkých

Réžia: Michal Náhlík
Preklad: Alexandra Ruppeldtová
Scéna: Anita Szökeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Hudobná spolupráca: Juraj Haško
hudbu nahrali: Martin Novák (elektrická gitara), Miroslav Páv (basová gitara), Marta Ševcová (akordeón), Lukáš Kubičina (bicie nástroje)
Dramaturgia: Miriam Kičiňová 
Účinkujú
Antonio Salieri: Igor Kasala
Wolfgang Amadeus Mozart: Michal Novodomský
Constanze Weberová: Silvia Donová
Komentátor: Slavomíra Fulínová
Jozef II.: Matej Lacko
Gróf Johann Kilian von Strack: Boris Srník
Gróf Franz Orsini – Rosenberg: Ján Ivan
Teresa Salieriová: Zuzana Kúšiková
Katherina Cavalieriová: Elena Kušnierová 
Premiéra 28. 2. 2014 na Malej scéne DJZ v Prešove
Igor Kasala hráva v Divadle Jonáša Záborského „takmer hlavné“ roly. I keď je stabilným členom súboru, nepatrí medzi hercov, ktorí by sa „špecializovali“ na titulné postavy. Posledná, do ktorej ho Michal Náhlík obsadil, bol v roku 2012 Škorec v Podivuhodnom skone sedliaka Škorca. A hoci je zjavné, že Antonio Salieri nie je v Shafferovej hre Amadeus titulná postava, je pre príbeh geniálneho hudobníka zo Salzburgu celkom určite najkľúčovejšia.
Predpoklad pre Shafferovu hru o zbožnom „patrónovi priemernosti“ Salierim a Bohom obdarovanom nemravníkovi Mozartovi dali dve storočia dohadov a fikcie, ktorú vytvárali literáti a hudobníci už od Mozartovej smrti (1791). Vďaka Puškinovej krátkej hre Mozart a Salieri (1831) sa klebety premenili na populárny archetyp o talente a závisti, z ktorého neskôr Nikolaj Rimskij-Korsakov vytvoril rovnomennú operu. Mozartov príbeh sa vyvinul od hudby ku klebetám, cez literatúru znova k hudbe, aby zo všetkých inšpirovaných diel nakoniec vyťažil Peter Shaffer v divadelnej hre Amadeus (1979) a Miloš Forman v jej oscarovej filmovej adaptácii (1984).
Shafferova hra nezískala úspech iba vďaka využitiu populárneho mýtu. Podarilo sa mu rozšíriť Puškinovu jednoaktovku do celovečernej hry, v ktorej už nejde iba o závisť. Mozart je u Shaffera enfant terrible viedenskej hudobnej scény. Miluje hudbu, no okrem nej aj ženy, život a svoju genialitu. Naopak, asketický Antonio Salieri urobil s Bohom dohodu. Vzdá sa pozemských pôžitkov, ak mu On dovolí robiť božskú hudbu. Keď však počuje dokonalú hudbu nemravného Mozarta, zaprisaháva sa, že túto zradu Bohu nikdy neodpustí. Peter Shaffer vytvoril vo svojej verzii Salieriho novodobého Fausta. Čím lepšiu hudbu robí Mozart, tým viac sa vďaka intrigám voči géniovi darí vo viedenskej spoločnosti Salierimu. Avšak výčitky z nezaslúženého úspechu doženú Salieriho najprv k vražde a neskôr k šialenstvu. Alebo je to naopak? Na Shafferovi je najcennejšie práve to, že celý Mozartov príbeh necháva vyrozprávať šialenému Salierimu, ktorý už ani sám nevie, či Mozarta zabil, alebo nie.
V Malej sále DJZ sledujeme, ako Salieri (Igor Kasala) rozpráva svoj príbeh v čiernej polstrovanej miestnosti. Zo štyroch skrytých dvier vstupujú do jeho minulosti postavy, ktoré pre jednotlivé situácie privoláva buď on, alebo Komentátor (Slavomíra Fulínová). Michal Náhlík s dramaturgičkou Miriam Kičinovou nahradili Salieriho donášačov a sluhov práve touto postavou. Jej úlohou je sprevádzať diváka po širších dobových súvislostiach príbehu. Poloblázon Salieri by to určite nezvládol. Dobu komentujú aj postavy, ktoré práve nehrajú. Stojac v červených výklenkoch čiernej miestnosti predstavujú zbor Viedenčanov –  verejnosť. Constanze, Jozef II., Strack či Rosenberg však aj v zbore stále zostávajú vo svojich postavách. Vzniká presvedčivý dojem, že Mozartovu a Salieriho Viedeň tvoria vlastne iba tieto postavy – iba tí ľudia, ktorí s ich hudbou nejako súvisia.
Náhlík nepotrebuje hudobnícku tému ilustrovať rekvizitami. Vyhýba sa hudobným nástrojom a väčšina hudby, ktorá v predstavení znie, vychádza z reproduktorov. A dokonca ani v nej nepočujeme klasicistický aranžmán, ale elektrickú a basovú gitaru, akordeón a bicie. Jediný odkaz ku klasicistickej hudbe je čalúnenie miestnosti. Scénografka Anita Szökeová obe steny obložila čiernymi sedadlami z klavírnych stoličiek. Nejde však iba o dekoráciu. Podarilo sa jej uväzniť Salieriho v miestnosti, ktorá mu pripomína jednu z najbanálnejších hudobníckych rekvizít a zároveň je ponáškou na psychiatrickú liečebňu. Režisér naozaj nechce prvoplánovo ťažiť z Mozarta, zobrazuje nadčasový príbeh o ľuďoch, ktorí nie sú dokonalí, no sami si svojou túžbou po dokonalosti (zhodou náhod hudobnej) ničia vlastné životy.
Ani Lenka Kadlečíková sa v kostýmoch nesnaží verne zobraziť Mozartovu dobu. Mieša súčasné časti odevu a citácie toho, čo za klasicistické považujeme dnes. Constanza nosí pod nariasenou sukňou okázalo ružové silonky a topánky, Amadeus sa oblieka ako rocková hviezda, Rosenberg so Strackom vyzerajú v károvaných sakách ako nudné netalentované dvojičky a Salieriho rozopnutý kožený kabát zdôrazňuje brucho zaokrúhlené talianskymi sladkosťami. Kostýmová výtvarníčka zvýrazňuje skôr osobnostné, než sociálne charakteristiky postáv. Nápaditým doplnkom sú parochne. Čím upravenejšia, tým viac je jej nositeľ zviazaný vlastnou malosťou v porovnaní so „strapatým“ Mozartom.
Avšak Amadeus Michala Novodomského nie je iba strapatý, je aj detinský, hádavý, hravý a v prvom rade bezprostredný. Svoju nespôsobnosť však nestavia na tom, že by si to ako Mozart mohol vďaka svojmu talentu dovoliť. Práve naopak, uvedomuje si, že kvôli svojej neschopnosti prispôsobiť sa zošnurovanej viedenskej smotánke stráca príležitosti. No hoci sa pokúša skrotiť svoju prostorekosť, nejde mu to. A táto nemohúcnosť ho privádza k nepoznanému pocitu. Geniálnemu Mozartovi sa nedarí. Preto zúfa – točí sa v kruhu. Jeho neohrabané poklony, piskľavý rehot (podobný tomu, ktorým Mozarta vo filme charakterizoval Tom Hulce) a privysoké sebavedomie mu na javisku vytvárajú prirodzených nepriateľov. Novodomského Amadeus by sa pravdepodobne utrápil k smrti aj bez pričinenia Salieriho. O to tragickejšie preto zo vzájomnej konfrontácie vychádza Salieri.
Už som písal, že Igora Kasalu zložitejšie herecké postavy v poslednom čase obchádzajú. O to väčší priestor vlastne dostal práve v Antoniovi Salierim. V jeho verzii je „patrón priemernosti“ zlomeným človekom. Príbeh o svojom živote rozpráva z pozície porazeného bojovníka, ktorý si uvedomuje, že jeho vojna bola nielen zbytočná (proti Mozartovi nebolo treba bojovať, on proti sebe bojoval sám), ale aj nesprávna. Tým, že svojho nepriateľa uštval k smrti, stratil možnosť počuť jeho nenapodobiteľnú hudbu. Povaha hry núti protagonistu striedať momenty rozprávačovej prítomnosti a retrospektívy. Kasala retrospektívneho Salieriho postupne buduje a vedie ho k momentu, v ktorom sa nachádza Salieri-rozprávač. Hoci Shaffer necháva medzi Mozartovou smrťou a Salieriho priznaním vyše tridsaťročnú pauzu, Igor Kasala uzatvára dramatický oblúk Salieriho života do jedného celku. Sebavedomého a v správnych momentoch arogantného Salieriho, ktorého jedinou slabosťou (a to dosť výraznou) sú sladkosti, vedie postupne až k morálnemu stroskotaniu. A darí sa mu to bez väčších zaváhaní.
Mozartova snúbenica a neskôr manželka, Constanze Weberová, je aj pre Silviu Donovú po dlhšom čase viacrozmerná celovečerná postava. Z Mozartovej vyvolenej vytvára postavu, ktorá pristupuje na Amadeove bláznivé nápady, no má oveľa viac praktického rozumu, než jej manžel. Žobrať u Salieriho o pomoc nejde ako naivná ženička, ale ako žena, ktorá si všetko veľmi dobre zrátala. Rovnako ho neskôr opúšťa nie zo zúfalstva, ale z rozumu. Vie, že Mozart nie je schopný venovať sa zároveň hudbe aj rodine. Herečka síce nevyužíva širokú paletu polôh, no tie, ktoré si vybrala, jej stačia na to, aby z Constanze vytvorila naozaj milujúcu ženu.
Slavomíra Fulínová sa v postave Komentátora spolieha na rozpoznateľný, prirodzene hlboký hlas. Svoju prednosť si uvedomuje a s hlasom pracuje cielene tak, aby každé jej slovo bolo divákom nespochybniteľné. Matej Lacko vystaval Jozefa II. na strojene vystretom držaní tela a na replike: „Tak, to by sme mali.“ Ukončuje ňou každý svoj výstup, čím odkazuje divákom, ako veľmi ovplyvnili svetovú hudbu rozmary „sponzorov umenia“. Ostatné výkony nie sú ničím obzvlášť výrazné. Hudobní úradníci, Salieriho manželka a Mozartova sólistka príbeh príjemne dopĺňajú, no nikam ho ďalej  neposúvajú.
Amadeus ponúkol v Prešove komplexné herecké príležitosti hercom, ktorí ich až tak často nedostávajú. Igor Kasala aj Silvia Donová ukázali, že aj oni dokážu hrať prvé husle, ak treba. A režisér Michal Náhlík zasa dokázal, že hoci výtvarne sú si jeho inscenácie podobné takmer ako viola husliam, režijne vie priviesť hercov k zaujímavým výkonom.

Matej Moško

Matej Moško písal diplomovku o historickom šerme a dizertačku o larpových hrách. Má za sebou štúdium na VŠMU aj v Portugalsku a doktorát na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Teoreticky aj prakticky sa venuje sa mimodivadelným performatívnym javom. V kritikách sleduje vzácne prepojenia divadelných inscenácií so širšími kultúrnymi kontextami.
Je členom kultúrneho spolku MLOKi, prispieva do Monitoringu divadiel, porotcuje na ochotníckych divadelných prehliadkach a píše pre festivalové časopisy.
Neživí sa iba divadelnou kritikou, ale aj televíznymi scenármi, klubovými show ako Turban Quiz či Bratislavský Kaviár a larpovými hrami. Dramaturgoval niekoľko divadelných inscenácií. Je lenivý cestovať, a preto sa ostýcha hlasovať v divadelných anketách.