„Zdivadelnený“ Shakespeare

Jess Borgeson – Adam Long – Daniel Singer: Kompletný Shakespeare zhltnutý za 120 minút
Preklad: Ľubomír Feldek
Dramaturgia: Lucia Mihálová
Hudba a asistent réžie: Sáva Popovič
Kostýmová a scénografická spolupráca: Barbora Rajčanová, Miloš Rajčan
Úprava a réžia: Martin Čičvák
Účinkujú: Braňo Mosný, Martin Kochan, Tomáš Vravník, Martin Križan
Premiéra 26. apríla 2019, Divadlo Jána Palárika v Trnave
O živote Williama Shakespeara toho vieme relatívne málo: medzery v jeho životopise vytvárajú priestor na rôzne fabulácie, domnienky či dokonca spochybnenia. Svedectvom o jeho existencii zostávajú najmä dramatické texty a básne, ktoré inšpirovali a inšpirujú divadelníkov po celom (západnom) svete. Je preto prirodzené, že s odstupom niekoľkých storočí máme tendenciu vnímať tohto velikána najmä skrz jeho hry ako spisovateľa – dramatika. Mimovoľne tak možno trochu zabúdame, že Shakespeare bol nielen dramatickým autorom, ale aj divadelníkom – hercom.
Taliansky performer Dario Fo tvrdil, že Shakespeare má len jednu chybu: až príliš dobre sa číta. Ak by bol býval odstránil tento malý nedostatok, mohli by sme ho označiť za príkladného divadelného autora, ktorý tvorí v divadle, pre divadlo, a ktorého hlavným adresátom nie je čitateľ, ale divák. A práve divák je, pochopiteľne, aj adresátom tejto shakespearovskej inscenácie.
Hru Kompletný Shakespeare zhltnutý za 120 minút Čičvák prvýkrát inscenoval v Žiline v roku 2008. V Trnave sa tak po asi 11 rokoch mení „len“ obsadenie a kontext. Vzhľadom na zameranie trnavského divadla možno zároveň predpokladať, že publikum v Divadle Jána Palárika budú popri plnoletých návštevníkoch tvoriť aj školou povinní adolescenti. Ten, kto žilinskú verziu nevidel, by preto ľahko mohol očakávať, že inscenácia bude mať didaktický charakter a podľa možností zábavnou formou, rešpektujúc však dekórum divadelnej udalosti a zachovávajúc politickú korektnosť, pomôže viac či menej mladým študentom ponoriť sa do Shakespearových veršov. Ten, kto žilinskú inscenáciu videl, by sa zrejme nazdával, že pred adolescentmi režisér trochu zjemní jazyk. Inými slovami, riziko, že študent v divadle strávi dve nudné hodiny, je pomerne vysoké. V Trnave sa ale našťastie nič také nedeje.
Po príchode do sály divák nachádza oponou nezastreté, ergo odhalené javisko, na ktorom sú rozložené bicie nástroje, klávesy a stojany s gitarami. Nič nenasvedčuje tomu, že by sme sa prenášali do čias anglickej kráľovnej Alžbety I. Scénografia pozostáva takmer výlučne z hudobnej aparatúry a dojem, že divák si zmýlil divadlo s rockovým klubom umocní hneď v úvode Martin Križan. Ten prichádza oblečený sťaby metalový muzikant s basgitarou v tvare sekery, charakteristickou pre basgitaristu skupiny KISS, Genea Simonsa. Práve menovaný zakladajúci člen KISS v jednom z rozhovorov povedal, že Shakespeare zohral nezanedbateľnú úlohu pri formovaní imidžu kultovej skupiny. „Glam rock“ a Shakespeare majú teda k sebe bližšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať a, podobne ako všetky ostatné zdanlivo nemiestne žarty, aj basgitara v tvare sekery má v tejto inscenácii svoje opodstatnenie. A tak, keď nastúpia ďalší členovia kapely, rocková šou sa môže začať.
Zhrnúť v 7 200 znakoch všetko to, čo sa udeje počas jedného predstavenia, je prinajmenšom tak ambiciózne, ako zahrať kompletného Shakespeara za 120 minút. Autor recenzie preto nemá veľmi na výber a musí zvoliť podobný postup ako tvorcovia divadelného diela, ktorí sa snažili – ako zaznieva na javisku – „vyabstrahovať to esenciálne“. Pomôže si pri tom plagátom, a to z prostého dôvodu: po uzretí predstavenia možno konštatovať, že nonkonformný vizuál propagačných materiálov nie je len bohapustým marketingovým výstrelkom, ale pomerne výstižnou syntézou.
Začneme vľavo hore. Martin Križan, „Križo“, ten s mejkapom ako spevák zo skupiny KISS. Nedá sa povedať, že by Martin Križan hral prím z pohľadu shakespearovských postáv. Protagonista sa mu ušiel iba v Cézarovi, ktorý je však zredukovaný na jednu repliku, a tá tiež nepatrí k najdlhším: „Aj ty, Brutus?“ Reprezentant štýlu „dark“ celý čas túži hrať Drakulu, ktorého ale Shakespeare nenapísal. A tak hrá aspoň na basgitare. Túto jeho úlohu nemožno podceniť: z hudobného hľadiska ide zrejme o najvyťaženejšieho člena kapely, preto ho ani zďaleka nebudeme považovať za akúsi vedľajšiu postavu. Jeho hudobné komentáre vskutku často dotvárajú atmosféru jednotlivých obrazov. A nenahraditeľným sa stáva aj vtedy, keď imituje Jozefa Krónera.
Posunieme sa nižšie a ocitáme sa vľavo dole. Martin Kochan, „Kochi“, ten zakrvavený s korunou. Martin Kochan je moderátorom, no zároveň aj Danom Nekonečným, imitátorom Roberta Rotha a v neposlednom rade športovým znalcom. Pri interpretovaní Othella v kapele účinkuje ako reper, pochopiteľne, keďže Othello je černoch a – ako sa dozvedáme počas predstavenia – černosi dali svetu rep. Reperský text Othella v úprave Martina Čičváka je stručný, výstižný a vtipný, škoda preto, že pravdepodobne kvôli nedokonalej technike a akustike sa počas predstavenia stáva ťažko zrozumiteľným. V úlohe mäsiara Macbetha sa Kochanovi zišla aj basgitara v tvare sekery, ktorá sa tak dočkala očakávaného alternatívneho využitia. O krvavé scény, mimochodom, v inscenácii nie je núdza: doslova vedrá divadelnej krvi na seba herci lejú obzvlášť v závere prvej časti, keď predstavujú Shakespearove historické hry.
Pokračujeme vpravo hore. Tomáš Vravník, „Tomáš“, ten narúžovaný s parochňou. Tomáš Vravník na javisko prichádza z priestoru publika a jeho účinkovanie charakterizuje fakt, že stvárňuje i ženské roly. Podobne ako v alžbetínskom divadle, aj v tom trnavskom totiž ženské postavy hrajú muži. Pre čitateľa tejto recenzie je zaiste ľahké si predstaviť, že Júlia či Ofélia v podaní zarasteného Vravníka oplývajú neodolateľnou ženskou krásou. Tomáš Vravník vyniká tiež v predvádzaní umierania na javisku. Skon hrdiniek v jeho interpretácii sprevádzajú vždy silné emócie a istý typ priduseného kašľa.
A napokon vpravo dole. Braňo Mosný, „Braňo“, ten štrbavý s cigaretou v ústach. Braňo Mosný je schopný deklamovať Shakespearove verše v originálnej shakespearovskej angličtine a zároveň aj v hviezdoslavovskej úprave. Mosný v druhom dejstve prichádza s nápisom „f*ck Denmark“ na holom bruchu, keď v postave Hamleta vyjadruje svoj postoj k situácii v kráľovstve, kde je čosi zhnité. Animuje lampy v pôsobivom obraze bábkového predstavenia znázorňujúceho zločin podobný tomu, ktorého sa dopustil Claudius. Bojuje so svetelným mečom z Hviezdnych vojen v ruke. Mosný berie Shakespeara celkom vážne. A tak aj Braňo Mosný v kontexte inscenácie vyvoláva smiech.
Pred očami diváka sa za 120 minút premelie neuveriteľné množstvo postáv, pretečú litre divadelnej krvi, odznie veľa politicky nekorektných narážok a niekoľko hardrockových hudobných vstupov. Na javisku to hrá všetkými farbami, v prenesenom, a vďaka Danovi Nekonečnému aj v doslovnom zmysle. Veľmi pestrá je i paleta Shakespearových titulov, napokon, spomenuté sú zrejme naozaj všetky. Ich zastúpenie v rámci inscenácie však ani zďaleka nie je rovnomerné: tvorcovia museli byť vo vzťahu k dramatikovmu dielu nevyhnutne selektívni. Kým niektoré hry „odbavili“ jednou replikou či vykydaním vedra divadelnej krvi na hereckého kolegu (napr. pri menovaní historických hier), iným venovali o niečo väčšiu pozornosť. Najväčší priestor vyčlenili tým najznámejším titulom ako Romeo a Júlia, Othello, Macbeth a Hamlet, čo môžeme odčítať aj z počtu strán dedikovaných spomínaným hrám v bulletine. Niektoré ďalšie hry, založené na podobnom princípe, resp. dodržiavajúce podobnú štruktúru, spojili tvorcovia dokopy, čím vznikli aj tituly ako „Svätojánska komédia o veselých paniach benátskych, čo z márnej snahy lásky narobili veľa kriku alebo Skrotenie kupca Cymbelina v trojkráľovej búrke alebo Ako si dvaja urodzení príbuzní omylom vymenili oko za oko“.
Je otázne, do akej miery spozná Shakespearove hry anglickou drámou nepobozkaný divák. Určite sa oboznámi s kľúčovými momentmi niektorých drám, ten vnímavejší si vytvorí predstavu o tom, aký môžu mať charakter. Rozhodne však uzretie predstavenia nezodpovedá prečítaniu Shakespearových textov. Znamená to, že divák nespozná Shakespearovo dielo?
Shakespeare písal hry pre divadlo, pre hercov a herci sú v tomto zmysle i jeho protagonistami. V Trnave dostal každý z interpretov možnosť zabaviť publikum tým, v čom vyniká. Herci – ktorých tvárnosť tu určite nechceme spochybňovať – sa tak nemuseli vtesnávať do polôh, ktoré by vyslovene odporovali ich prirodzenému naturelu, pokiaľ si teda odmyslíme ženské šaty.
Jednotliví interpreti sa na začiatku predstavia ako divadelníci, absolventi divadelných škôl s viac či menej bohatou umeleckou kariérou. Do postáv vstupujú pred očami diváka, rovnako odkryto z nich aj vystupujú. Herci v tomto diele hrajú divadelné postavy a hrajú aj samých seba. V duchu pirandellizmu by sme mohli povedať, že nám podávajú svoj obraz o sebe. Prípadne ukazujú, ako ich vníma režisér. Nech už je pravdivá prvá či druhá možnosť, pokiaľ sa s predvedeným obrazom vedia stotožniť, Pirandello by konštatoval, že uplatňujú jediný spôsob, ako v divadle dosiahnuť istú mieru autenticity. V prípade Shakespearových postáv herci, naopak, autenticitu nikdy nedosiahnu, preto by bolo zbytočné pokúšať sa vytvárať ilúziu, že Mosný je naozaj Hamlet a Vravník nefalšovaná Ofélia. Je evidentné, že o niečo podobné tvorcom určite nešlo. Divák si vskutku po celý čas udržiava odstup a hercov s postavami nestotožňuje. Uvedomuje si, že je v divadle. Že sa pred ním odohráva veľká šou.
V tomto zmysle divák spoznáva Shakespearovo dielo. Nie ako literatúru, ale ako divadlo: stretáva sa s divadelnosťou. Divadlo samotné sa stáva nosným motívom, a to na viacerých úrovniach. Niektoré z nich budú zrejme čitateľné len pre tých divadelne skúsenejších, všetci však pochopia, že spoločnou črtou Shakespearových hier je fakt, že vznikli pre divadlo. A preto práve divadelnosť zostáva tým najdôležitejším spoločným menovateľom. Vďaka tomuto uchopeniu trnavská verzia nikdy nezostane len fádnou kópiou žilinskej inscenácie.
Z reakcií publika možno dedukovať, že trnavský „zdivadelnený“ Shakespeare, ktorý miestami ide až na hranu, mladého diváka neuráža, ale zabáva. A tak, popri gymnazistoch, ktorí si na Shakespeara spomenú niekedy pred maturitami, existuje šanca, že sa do divadla dostanú napr. aj žiaci strednej športovej školy, strednej priemyselnej školy dopravnej, strednej odbornej školy poľnohospodárskej, strednej odbornej školy elektrotechnickej…
Na margo Čičvákovho spracovania môžeme v závere konštatovať už len to, že pokiaľ to v roku 2008, inšpirovaný p. Feldekom, poňal ako „pankáč“, dnes platí, že „punk is not dead“.

Michal Denci

Michal Denci vyštudoval hudobnú, divadelnú a filmovú produkciu na Univerzite vo Florencii. Počas štúdia v Taliansku krátko pôsobil v neprofesionálnom univerzitnom divadelnom súbore. So svojou diplomovou prácou, ktorej témou boli umelecké a produkčné aspekty v slovenskom divadle XX. storočia, získal cenu „Premio Bardazzi“ udeľovanú najlepším prácam roka. Po návrate na Slovensko participoval na niekoľkých projektoch v Divadle Aréna, kde zastával pozíciu produkčného a asistenta réžie. V súčasnosti je externým doktorandom na DF VŠMU, v dizertačnej práci sa venuje talianskemu divadlu XX. storočia. V rámci dizertačnej práce prekladá teoretické texty talianskych dramatikov.