Žánrovka cti netratí (v tomto prípade)

Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patellière: Meno
Preklad: Elena Flašková
Dramaturgia: Lucia Mihálová, Magdaléna Žiaková
Kostýmy: Ján Husár
Scéna: Barbora Šajglíková
Réžia: Matúš Bachynec
Účinkujú:
Vincent Larchet: Martin Nahálka
Pierre Garaud: Branislav Matuščin
Elisabeth Garaud-Larchet: Barbora Andrešičová
Claude Gatignol: Tomáš Stopa
Anna Caravati: Andrea Sabová
Premiéra 18. januára 2019, Štúdio Divadla Andreja Bagara v Nitre
Inscenácie konverzačných komédií väčšinou nepatria práve medzi tie diela, ktoré by mali ambíciu jednak „meniť svet“, jednak umelecky ohromovať minimálne Európu. Výnimkou nie je ani Meno francúzskej autorskej dvojice Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patellière, ktorú v réžii Matúša Bachynca uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara.
Napriek vyššie spomenutému však rozhodne platí, že diela, ku ktorým tvorcovia pristúpia s plnou zodpovednosťou, a nie prístupom „je to konverzačka, to sa spraví samo“, si zaslúžia pozornosť, ocenenie aj rešpekt. A nitrianska inscenácia takým dielom rozhodne je. V prvom rade treba uviesť, že Delaporte s Patellièrom vytvorili text, ktorý síce stojí na dlhodobo overených princípoch, no dokáže ich zabaliť do moderných, formálne fungujúcich a presných dialógov. Oceniť pritom treba aj citlivý preklad Eleny Flaškovej, ktorý sa dokáže vyrovnať s niekoľkými do slovenského kontextu ťažko prenosnými kultúrnymi špecifikami.
Meno zachytáva večer zo života skupiny ľudí v strednom veku, ktorí sa stretávajú v byte v jednom z parížskych obvodov. Počas večere sa roztáča kolotoč nedorozumení, zavádzania a odhalení, prostredníctvom ktorých divák, respektíve čitateľ, spoznáva jednotlivé charaktery a informácie z ich života. Obyvateľmi a majiteľmi spomínaného bytu sú Pierre Garaud a Elisabeth Garaud-Larchet. Manželská dvojica mestských, ľavicovo liberálnych intelektuálov. On je vysokoškolským pedagógom francúzskej literatúry, ona tiež učí francúzsky jazyk a literatúru, no „len“ na gymnáziu. V daný večer k nim prichádza na večeru Elisabethin brat Vincent Larchet. Úspešný podnikateľ, no nie veľkopodnikateľ, ktorého charakterizuje najmä neustála snaha o mystifikáciu či zavádzanie s ambíciou vyvolať humorné situácie a šokovať svojich známych. Neskôr sa pridáva aj Vincentova tehotná životná partnerka Anna Caravati a rodinný známy – Claude Gatignol, trombonista vo Filharmonickom orchestri Francúzskeho rozhlasu.
Autorom sa prostredníctvom viacerých menej i viac evidentných detailov podarilo do (v rámci pravidiel žánru) tradične harmonizujúcej konverzačnej drámy „prepašovať“ kritiku pokryteckej pretvárky časti vyššej strednej triedy francúzskej spoločnosti a ich predsudkov. Uvediem napríklad fakt, že hoci sa Elisabeth a Pierre definujú ako otvorení, moderní liberáli, k čomu samozrejme patrí aj rodovo nezaťažené vnímanie manželských úloh, fakt je ten, že Elisabeth nielen obetovala svoju kariéru kvôli manželovi, ale ešte počas celého večera v podstate len obsluhuje svojich hostí, pričom jej manžel si užíva pohodlie gauča.
Podobne je to aj so situáciou, ktorá dala názov celej hre. Štartérom série priznaní a odhalení je totiž moment, keď sa Vincent rozhodne oznámiť svojim priateľom, že synovi, ktorého čakajú s Annou, dajú meno Adolf. Pokrytectvo Garaudovcov (hlavne Vincenta) sa ukáže v tom, že hoci obhajujú slobodu rodičov v pomenovaní potomkov – koniec-koncov ich vlastné sa volajú Orchidea a Jupiter (v origináli Myrtille a Apollin) – s Adolfom je zrazu problém. Samozrejme preto, že hoci Adolfov bolo v histórii ľudstva nespočetne, po 2. svetovej vojne si toto meno väčšina ľudí asociuje už len s jedným človekom. Vincent tak síce vyžaduje korektné reakcie jednotlivca na akékoľvek pomenovanie potomka, ale keď švagor chce pomenovať syna Adolf, zrazu ho douráža a bez problémov odsúdi.
Pokiaľ spomínam remeselnú zručnosť, ktorú navyše vedia francúzski dramatici dobre maskovať, výborným príkladom je motív spoločnej večere. V prvom rade je neustále odbiehanie do kuchyne a servírovanie jedla jednoduchým spôsobom, ako meniť zloženie postáv v danom obraze/výstupe. Samotné stolovanie následne vytvára pre hercov a režiséra dostatok miniatúrnych hereckých akcií, ktoré dokážu nenásilne rozpohybovať na javisku text, inak (z logiky žánru) primárne postavený na dialógoch, nie konaní postáv. Matúšovi Bachyncovi sa podarilo túto devízu textu naplno zúročiť, vďaka čomu má inscenácia fungujúcu dynamiku a v štúdiovom priestore dokáže naplno využívať bližší kontakt divákov s hercami. Viaceré situácie sú postavené práve na schopnosti hercov pracovať s mimikou, drobnými gestami, či vzdialenosťami medzi hercami. Príkladom môže byť situácia, počas ktorej zostávajú osamote Vincent (Martin Nahálka) a Claude (Tomáš Stopa). Claude tu odhalí, že celá „aféra“ okolo mena dieťaťa je len hrou. Stopa zvláda dostať svoju postavu až do polohy rozradosteného dieťaťa, ktoré sa „vytešuje“ z toho, že prišlo na Vincentovo klamstvo. Nahálka mu síce minimálnymi, no zreteľnými prostriedkami sekunduje. Nadviaže s ním očný kontakt, z jeho výrazu vidieť napäté očakávanie a na javisku medzi nimi vzniká jasné prepojenie. Inscenácia v závere prirodzene graduje, pričom najvydarenejšia pasáž sa začína okamihom, keď sa Anna (Andrea Sabová) a Claude rozhodnú oznámiť, kto je milenkou mladého trombonistu. Bachynec tu spoločne s hercami dokáže zaviesť aj skúsenejšieho diváka na falošnú stopu v pasáži, počas ktorej vyzerá byť vzťah Clauda a Anny viac než len priateľský. Následný zvrat, ktorý odkryje skutočnú Claudovu partnerku, zas ponúka priestor na rozvíjanie komiky hlavne Nahálkovi so Stopom. Funguje tu pritom princíp, že ako druhý z menovaných hercov postupne pridáva svojej postave na mužskej vyzretosti, Nahálka zas skĺzava do subtílnejších a detskejších polôh. Komické vyznenie Vincenta je tu postavené primárne na tom, že Nahálka je prirodzene dominantný maskulínny typ herca. V pasážach, v ktorých sa dozvedá o intímnom živote svojej matky, dokázal tento herec v spolupráci s režisérom nájsť polohu, ktorá nie je povrchne, preexponovane a naivne infantilná. Naopak, prostredníctvom jemných hereckých nuáns v reči tela, mimike a intonáciách odkrýva vo Vincentovi malého chlapca, ktorý sa práve dozvedel, že jeho matka môže byť ľuďmi vnímaná ako sexuálny objekt, čo má komický efekt. Nahálka tu ukazuje, že aj inak suverénny Vincent má svoje slabé miesto, zároveň tu ide proti svojej spomínanej prirodzenej typológii. Herec má menej pevné držanie tela, pôsobí bezbranne a má mierne zdesený výraz tváre, pričom celá táto zmena sa prirodzene koncentruje do spôsobu, akým zrazu začne používať slovo „mamina“. Veľmi dobre tento princíp funguje v reakciách na repliky Tomáša Stopu, pričom tu platí úmera, že tak, ako Nahálkov Vincent postupne stráca svoju sebaistotu, v Stopovom Claudovi rastie rozvaha a pokoj dospelého muža. Motív hranice medzi dospelým a dospievajúcim mužom, jeho sexualitou a špeciálne sexualitou vo vzťahu k staršej žene, tu má navyše ďalší rozmer. Vyššie spomenuté meno budúceho Vincentovho potomka Adolf je tu totiž primárne odkazom na román Benjamina Constanta Adolphe, ktorý sa volá podľa hlavného hrdinu a rozprávača príbehu. Mladý, pomerne zakríknutý Adolphe nadviaže intímny pomer so staršou ženou, v dôsledku čoho obaja začnú trpieť predsudkami zo strany okolia a postupne sa dostanú do spoločenskej izolácie. Meno, samozrejme omnoho odľahčenejšou formou, ktorá má (na rozdiel od Adolphea) pozitívny a harmonizujúci záver, prenáša príbeh o predsudkoch spoločnosti do reálií liberálnej časti západoeurópskej spoločnosti 21. storočia. Robí to remeselne zručným a atraktívnym spôsobom, ktorý sa tvorcom podarilo rovnako zručne uchopiť. Minimálne v rovine charakteru textovej predlohy, ambícií inscenačného kolektívu a následného finálneho výsledku v podobe inscenácie je Meno vrcholom sezóny 2018/2019 v DAB.
Skončiť touto vetou by však nebolo fér. Ako poznámku pod čiarou, či isté post scriptum, treba konečne otvorene povedať nasledovné. Samo divadlo na svojej stránke nazýva svoje Štúdio, v ktorom Meno uvádza, „experimentálnym štúdiom“. Netreba pritom byť absolventom umenovedného odboru, aby bolo človeku jasné, že napriek kvalitám, ktoré chcem ešte raz zdôrazniť, Meno experimentálne divadlo nevidelo ani len z Marsu. Áno, uvedomujem si, že experimentálny priestor sa na prevádzkové tituly (nielen) v tomto divadle využíva dlhé roky. Viaceré, či drvivá väčšina z nich, boli umelecky omnoho problematickejšie než Meno. Nič to však nemení na tom, že DAB jednoducho aj v tomto prípade uviedlo v štúdiovom priestore inscenáciu, ktorá je v rozpore s jeho základnou charakteristikou. V konečnom dôsledku tak ide o situáciu veľmi podobnú tej, keď maturant predvedie pred komisiou brilantnú odpoveď, ibaže zámerne na úplne inú otázku, než si vytiahol.

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.