V atmosfére hmly

Preklad: Eugen Klinger
Úprava: Andrea Bučková, Michael Vyskočáni
Réžia: Andrea Bučková
Dramaturgia: Michael Vyskočáni
Scéna: Zuzana Hudáková
Kostýmy: Ľudmila Bubánová
Svetlený dizajn: Ondrej Kaprálik
Produkcia: Michal Jurík, Magda Čisárová
Hrajú:
Pani Manninghamová: Tajna Peršić/ Dominika Kavaschová (doštudované)
Pán Manningham: Matúš Kvietik/ Jozef Jurčišin-Kukľa
Rough: Dominik Gajdoš/ Lukáš Pelč
Nancy: Veronika Strapková
Alžbeta: Júlia Kováčiková/ Marta Maťová (doštudované)
Premiéra: 21. a 22. mája 2012 v Divadle Lab
Zatiaľ čo na filmovom plátne a na televíznych obrazovkách sa detektívnymi príbehmi len tak hemží, divadlá uvádzajú detektívne tituly iba zriedka. Chce vari divadelný divák niečo iné? Sotva. Problémom nízkeho počtu divadelných detektívok je skôr fakt, že nájsť vhodný titul a zároveň dôsledne vybudovať napínavý príbeh nie je ani zďaleka jednoduchou záležitosťou. Aj preto je viac ako príjemným prekvapením, že sa niečo podobné podarilo zrealizovať na pôde VŠMU.
Hoci realizácia textu Plynová lampa britského autora Patricka Hamiltona nebola celkom osobnou voľbou režisérky Andrey Bučkovej a výber bol do veľkej miery ovplyvnený názorom pedagógov, stala sa bezpochyby cennou skúsenosťou. Vo výsledku mohli diváci vidieť inscenáciu so špecifickou atmosférou, kvalitne vybudovaným napätím a s natoľko silnou vnútornou kohéziou, že bez väčších problémov prežila aj dodatočné doštudovanie a preobsadenie hlavnej hrdinky .
Už úvod inscenácie, v ktorom dominuje výrazná scénografia s viacerými žalúziami deliacimi priestor na niekoľko pomyselných miestností, je plný znepokojivej nálady. Bella Manninghamová sa pokúša nezobudiť manžela ležiaceho na diváne, no pritom sa všemožne snaží rozsvietiť plynovú lampu vysoko nad jej hlavou. Stavia sa na stoličku, potom zase zostúpi, chvíľu sa pokúša čítať v pološere, znova zopakuje svoj pokus o rozsvietenie. Po prebudení jej manžela neprichádza úľava, Bella nesmie rozsvietiť sama, ale na manželov príkaz musí zavolať slúžku, hoci by lampu rada rozsvietila sama. Príchodom Nancy sa napätie a nervozita len zhoršia. Slúžka a Jack Manningham spolu zjavne koketujú. Toto všetko sa deje v uhladenom štýle viktoriánskeho Anglicka, v zdanlivo zdvorilej atmosfére. Režisérke sa však hneď v prvom výstupe podarilo vybudovať napätie a ukázať absolútne ambivalentný vzťah manželov založený na nezdravých princípoch strachu a manipulácie. Práve tento motív v inscenácii prevažuje nad samotnou detektívnou zápletkou. Režisérka sa síce logicky zameriava aj na kauzalitu príbehu, no je zjavné, že ju oveľa viac zaujala jeho psychologická stránka. Napokon, Patrick Hamilton dal práve touto hrou podnet pre podrobnejšie preskúmanie a pomenovanie psychického násilia, ktoré je založené na podávaní klamstiev a manipulácii obeti tak, aby si myslela, že prichádza o rozum. Nemožno sa režisérke čudovať, že sa v inscenácii sústredila predovšetkým na tento rozmer a samotnú detektívnu zápletku mierne potlačila. Inscenácia preto funguje predovšetkým v tých častiach, keď sa na scéne odohráva psychologická dráma, menej však vtedy, keď do príbehu vstupuje vyšetrovateľ Rough a dej sa začína uberať cestou vyšetrovania starého a odhaľovania nového zločinu. V prvej časti sa Bučková sústredí na jemnú prácu s príbehom, zahmlieva, poľahky ťahá za nitky psychológie. V druhej časti však musí rozpletať spleť príbehu, do inscenácie sa dostáva viac konania a zvratov. Tu sa režisérka spolu s hercami uchyľuje k väčšej opisnosti a inscenácia stráca dovtedy dôkladne budovanú mrazivú atmosféru. Postava Rougha navyše do inscenácie vnáša komickosť opierajúcu sa o tradíciu excentrických vyšetrovateľov. Zámer to bol iste dobrý, v praxi táto odchýlka energie priniesla paradoxnú stratu napätia a s ňou sa do inscenácie začala vkrádať aj únavnosť.
Za pozornosť bezpochyby stojí aj vizuálna stránka inscenácie, ktorá režisérke do veľkej miery pomohla v budovaní jej zámeru. Scénografia Zuzany Hudákovej pozostávala z niekoľkých kusov dobového nábytku, ktoré efektívne a nerušivo plnili svoju funkčnú aj estetickú úlohu. Prekvapivo málo pozornosti dostala samotná lampa. Tá síce zastávala čestné centrálne miesto uprostred pódia, rozhodne však nešlo o scénografickú doménu, ktorá by na prvý pohľad zaujala diváka. Tou sa stali žalúzie zaberajúce väčšinu plochy javiska. Nešlo pritom o žiadne historické okenice, ale o celkom súčasné hliníkové horizontálne žalúzie bežne používané v každom byte. V inscenácii sú však použité poškodené, pokrútené, na niektorých miestach strhnuté, ešte stále však funkčné a, čo je dôležité, počas celej doby trvania inscenácie zatiahnuté. Do bytu Manninghamovcov sa z vonka nedostávajú žiadne podnety a naopak, svet netuší, čo sa deje za oknami. Okrem tejto symbolickej roviny scénografia vydeľovala javisko na niekoľko menších hracích priestorov, pretože žalúzie sa nenachádzali len na zadnom horizonte, ale čiastočne aj v prednej časti javiska. V neposlednom rade boli žalúzie prajným scénografickým pozadím pre svetlá. Svetelný dizajn Ondreja Kaprálika bol kultivovaným a presným príkladom toho, ako sa dá atmosféra vytvoriť jemnou farebnou zmenou alebo intenzitou. Jemné nasvecovanie žalúzií do modrastých farieb vyvolávalo depresívnu náladu a menilo priestor na neútulné miesto, v ktorom sa hlavná hrdinka musela nevyhnutne cítiť osamelá. Rovnako efektné, praktické, významotvorné a  veľmi estetické boli aj kostýmy Ľudmily Bubánovej. Podobne ako Hudáková aj Bubánová využíva prelínanie historizujúceho a súčasného. Kostýmy nie sú vernými replikami viktoriánskeho oblečenia, majú však jeho prvky. Šaty Belly Manninghamovej strihovo aj farebne zodpovedajú vtedajšej móde, použitím tylu sa však oveľa viac približujú súčasnosti. Tyl bol navyše použitý aj v kostýmoch ďalších ženských postáv – slúžok Nancy a Alžbety. Tie boli oblečené v odevoch typických pre pomocnice v domácnosti. Aj tu si však Bubánová dovolila istú voľnosť, ktorá bežný realistický odev povyšuje na divadelný kostým. Alžbeta celý čas svojej prítomnosti na javisku žmolí v ruke jemnú tylovú zásterku a Nancyina kratulinká sukňa zamietla akúkoľvek viktoriánsku upätosť a dokonale vystihla koketný charakter tejto postavy. Menej voľnosti si výtvarníčka dopriala pri mužských kostýmoch, pri ktorých sa sústredila najmä na funkčnosť a dobovú korektnosť. Treba však uznať, že všetky použité odevy mužských postáv, vari len s výnimkou čiernych kabátov policajtov, by pokojne obstáli aj v súčasnosti. Elegantné viazanky, kabáty a vesty, ale aj baloniak vyšetrovateľa Rougha niesli len jemnú pečať ortodoxnej historickosti.
Psychologická a detektívna hra nebola výzvou len pre režisérku, ale aj pre hercov. Jemné zvraty, dlhodobé napätie, skrývané polopravdy, obvinenia, vedomá manipulácia a prítomnosť zločinu robia jednotlivé postavy dostatočne bohatými na vnútorný materiál. Vo väčšine prípadov bol tento materiál skutočne zúročený. Ku cti inscenácie slúži fakt, že obstála aj v zložitej previerke, akou je preobsadenie jednej z hlavných postáv. Kým v pôvodnom naštudovaní stvárňovala postavu pani Manninghamovej Tajna Peršić, po jej odchode na študijný pobyt postavu preštudovala typovo odlišná Dominika Kavaschová. Ide naozaj o výraznú zmenu, ktorá inscenáciu posúva, našťastie ju však ani náhodou nedegraduje. Peršić je výrazná a neprehliadnuteľná herečka, ktorá ale nepatrí medzi vyslovené krásavice. V pôvodnom naštudovaní tak staršie pôsobiaca herečka s jemným, pre postavu cudzinky výborne sa hodiacim prízvukom, lipla na svojom atraktívnom manželovi, ktorý sa jej v cudzine ujal. Jeho koketovanie s mimoriadne atraktívnou slúžkou bolo vnímané ako jednoznačný výsmech a potupa. Naproti tomu krehká a prirodzene atraktívna Kavaschová pôsobí ako učebnicový príklad obete psychického násilia. Svojmu manželovi nevzdoruje aj napriek tomu, že má všetky predpoklady na samostatný a šťastný život. Kavaschovej sa výborne darí zobraziť situácie vypätého psychického tlaku, neraz sprevádzané autentickými slzami. Pod jej utrpením sa však zjavne skrýva obrovská energia, ktorá naplno prepukne po rozhodnutí odhaliť zločiny svojho manžela.
Postava Jacka Manninghama bola naštudovaná v alternáciách, v ktorých sa predstavili Matúš Kvietik a Jozef Jurčišin-Kukľa. Alternovaná bola aj postava Rougha, ktorú predstavovali Dominik Gajdoš a Lukáš Pelč. Žiaľ, ak v prípade preobsadenia postavy pani Manninghamovej nie je možné určiť lepšiu alebo horšiu alternáciu, pretože obe herečky prinášajú síce rozdielne, o to však plnohodnotnejšie podnety, v prípade mužských postáv je toto kvalitatívne definovanie celkom jasné. Jurčišin-Kukľa rozhodne nevyužíva celý potenciál postavy a jeho výkon sa veľmi rýchlo uberá cestou monotónneho tlmočenia replík. Naproti tomu Matúš Kvietik priam exceluje v celej palete nepríjemných vlastností šikovne skrývaných pod uhladené správanie. Chladne kalkuluje, voči ženám využíva svoj mužský šarm, v pravý čas sa neštíti použiť ani fyzické násilie. Jeho výkon je výbornou štúdiou manipulatívneho tyrana, z ktorého nejednému divákovi naskočili zimomriavky. Postava vyšetrovateľa Rougha patrí medzi problematickejšie postavy hry. Do už vybudovanej atmosféry prináša celkom novú energiu a zároveň sa stáva hybnou silou príbehu. To, ako herec uchopí postavu, je preto pre inscenáciu viac ako kľúčové. Kým Dominik Gajdoš pristupoval k postave s istým nadhľadom a odstupom, Lukáš Pelč často až priveľmi tlačil na pílu situačného humoru. Slúžka Nancy Veroniky Strapkovej ponúkala viac možností, než bola herečka schopná na malej ploche rozvinúť. Skutočnosť, že atraktívna slúžka opovrhuje svojou paňou, žiarli na ňu, úspešne zvádza jej manžela a v neposlednom rade aj to, že je vlastne len ďalšou figúrkou na jeho šachovnici, sa herečke podarilo pretaviť len do vonkajšieho zobrazenia zlomyseľnej kokety. Výrazne lepšie obstála postava Alžbety, ktorú po Júlii Kováčikovej doštudovala Marta Maťová. Typovo vďačná postava prostoduchej čudáčky našla v oboch alternáciách vhodné herecké zastúpenie.
Plynová lampa je inscenáciou, o ktorej môžeme s pokojným svedomím hovoriť ako o vydarenej. Tvorcovia obstáli v takmer všetkých výzvach, ktoré text podobného typu prináša a podarilo sa im zrealizovať kultivovanú inscenáciu s výborne vybudovanou náladou. Zároveň je to inscenácia jasne poukazujúca na skutočnosť, že režisérka Andrea Bučková má potenciál venovať sa komorným, intímnym a psychologickým hrám.
Soňa Smolková
publikované online 31. 12. 2012

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.