TOMÁŠIKOVE TANEČNÉ ETUDY Z „MINULOSTI“

Veselé tanečné etudy v jednej časti
Hudba Katarína Máliková
Kostýmová výprava Marek Gašpar Šafárik
Svetelný dizajn Ján Čief
Asistent choreografa Gyula Cserepes
Choreografia Milan Tomášik
Tancujú: Denisa Benčaťová, Miroslava Peterská, Lenka Rajchmanová, Tibor Trulík a Michal Štefkovič.
Premiéra 18. mája 2012, Divadlo Štúdio tanca Banská Bystrica
Návraty k renesančnému výtvarnému umeniu a tancu nemusia byť vždy spojené s tradičnými výrazovými prostriedkami, ako sú dobové kostýmy, párové pózy, či živé zoskupenia súborov, hrajúcich starú hudbu. V inscenácii Veselosti minulosti ich nahradila reprodukovaná hudobná kompozícia Kataríny Málikovej, plasticky a dynamicky znejúca v prázdnom „svetelnom“ javiskovom priestore choreografa Milana Tomášika. Choreografický vtip, hravá zmysluplná – (ne)naivná – jednoduchosť v kontraste s fyzicko-tanečnými postmodernými dramatickými trhlinami a hudobná kompozícia neilustrujúcich rôznorodých dobových nástrojov vrátane ľudského hlasu – to boli umelecké výrazové prostriedky, s ktorými autori narábali zručne.
Fragmentárne tanečno-fyzické obrazové etudy Tomášik vrstvil rôznorodo plasticky, využívajúc predovšetkým interpretačný materiál komorného bystrického divadla. Choreograf pochopil, že ak sa má jeho koncepcia naplniť, mal by dômyselnejšie viesť a pedagogicky usmerniť tanečníkov, ktorí sa stali jeho hlavným javiskovo-výrazovým materiálom. Nielen „vedieť“, ako stavať fyzicko-tanečné etudy, ale i dokázať prostredníctvom skúšobného procesu preniesť celú svoju pozornosť „iba“ na interpretačný výkon tak, aby v prvom rade zaujal svojou divadelno-tanečnou neopakovateľnosťou. Tomášik vzácne prebudil vo svojich interpretoch chuť profesionálne pracovať a popasovať sa s javiskovými kategóriami, ako sú sústredenie na celok a „na tesno“ tancujúci partneri.
Najzrozumiteľnejšie tlmočila Tomášikov rukopis ústredná trojica tanečníkov. Zrelá Denisa Benčaťová zaujala svojou sošnou „pevnosťou“ a zároveň introvertnou sondou do ženského zraniteľného vnútra. Staccatovo ostré pohybové vrstvy (choreografov charakteristický výrazový prostriedok) tvarovala s jej typickou ženskou zemitosťou hlavne v zložitých fyzicko-pohybových partnerských prepojeniach. Dievčenskou naivnou a ostrou melodramatickosťou zaujala Lenka Rajchmanová. Jej duet s Tiborom Trulíkom, vyjadrujúci vyhranené fyzické odmietanie násilnej mužskej naliehavosti, odhalil interpretačné rezervy tanečníčky. Ich násilné žensko-mužské prekárania v rôznych choreografických kompozíciách, kde ruky sa stali nohami a nohy rukami, patrili k najkreatívnejším okamihom celého päťdesiatminútového večera. Trulíkov brilantný herecko-pohybový – čapášový  neurotický monológ pod dramaticky podsvieteným hľadiskom divadla v sále Štúdia tanca  akoby načas zastavil inscenačný tvar.
Hlavnou choreografovou témou sa stala zem, čiže javisková podlaha, do ktorej pohybujúci sa ľudia dupali nohami a udierali rukami, akoby sa chceli odlepiť od svojej človečej hmoty. Akoby chceli vzlietnuť. A keď sa im už konečne podarilo odlepiť sa od zeme a tela, tak tancovali bezhlavo hravo, s veľkou dávkou radosti a neutíchajúcej, mierne depresívno-agresívnej nostalgie.
K silným emocionálnym tanečno-javiskovým etudám patrili obrazy, v ktorých mohol choreograf naplno pracovať s dynamikou jednotlivých zvukovo-pohybových rytmov bez hudobného sprievodu. Tajomná žena na podstavci, pohybujúca sa na mužských „krkoch“, pripomínala výtvarný obraz hrnčiarskeho kruhu, na ktorom umelec zhmotnil svoj vysnívaný artefakt.
Tomášik sa nestaral o dejovú líniu jednotlivých javiskových postáv. A urobil dobre. Svoje dramaturgicky jasne koncipované fragmentárne dobové obrazy vrstvil tak, aby vytvárali rôznorodé emocionálne plochy. Strach, ťažkopádnosť, vtip, sexualita, násilie, prostá hravosť, naivita, neuróza, ľahká depresia a množstvo iných kľúčových pocitov sa stali pre choreografa dejovou niťou a nástrojom, ako sa podeliť so svojou životnou empíriou umelca putujúceho a tancujúceho v „cudzom“ svete.
Vnútorne krehká a zároveň silná chlapčenská emocionalita oprostená od zbytočných zaužívaných mužských klišé „postupov“, vtipná hravosť na hrane insitného umenia, prirodzená hĺbavosť s istou dávkou nostalgie sa stali charakteristickými tanečnými znakmi choreografových etúd „z minulosti“, ktorými sa Tomášik vrátil do prostredia, ktoré formovalo jeho umelecké hľadanie. Jeho vtipné použitie tvaroslovia anglického renesančného tanca na javisku stredoslovenskej metropoly bolo jednoznačným umeleckým prínosom.
V mnohých choreografických vrstvách pripomínali aj slovenský ľudový tanec, vďaka ktorému hravé tanečné etudy voňali pokornou úprimnosťou umelca schopného s nadhľadom pochopiť, reflektovať a aktuálne charakterizovať význam spojenia „náš“ región.
Peter Maťo
publikované 14. 6. 2012

Peter Maťo

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019.
V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.