SILVESTER S BALETOM SND Večer tanečných miniatúr: Bolero a zopár silvestrovských prekvapení navyše

To tu ešte nebolo! Mnohí bratislavčania boli zvyknutí tráviť Silvestra v Národnom divadle na činohernom alebo opernom, resp. operetnom predstavení, ale na balete a ešte k tomu na baletnej premiére, tak to tu naozaj ešte nebolo. O to väčšie bolo očakávanie obecenstva, 31.12.2007, ktoré sa rozhodlo stráviť silvestrovský večer v Historickej budove SND s našimi baletnými umelcami, ktorí im pre túto príležitosť ponúkli Večer tanečných miniatúr „Bolero a zopár silvestrovských prekvapení navyše“.
Baletný „Silvestrovský kokteil“ bol namiešaný z dvoch tanečných miniatúr, z dvoch duet zahraničných hostí, silvestrovského prekvapenia a premiéry M. Ravelovho „ Bolera“.
Večer sa začal tanečnou miniatúrou „Zmena“, v chroreografii a réžii súčasného riaditeľa Baletu SND Mária Radačovského, ktorú sme mali možnosť už vidieť na Galakoncerte v r. 2005, pri príležitosti 85. výročia prvého predstavenia Baletu SND. Hudba Gioacchina Rossiniho /v buletine by mali opraviť gramatiku písania skladateľovho krstného mena/ a Johanna Sebastiana Bacha inšpirovali choreografa k vytvoreniu diela pojednávajúceho o fakte a o momente zmeny, zmeny u jednotlivcov a aj u spoločenstva, ktorého kvalitu jednotlivci vlastne určujú. a ktorá nemusí vždy priniesť každému rovnaký, očakávaný výsledok. Prvá časť, na Rossiniho hudbu prezentuje stereotyp, nemú disciplínu kolektívu vyjadrenú mechanickým pohybom v kontraste s hovoreným slovom muža, prezentovaného v silvestrovskom večere samotným autorom choreografie. sme svedkami ako sa mu zmena postupne u niektorých jedincov mlčiaceho davu darí, ale v závere obracia proti nemu. Na začiatku nemí tanečníci, zbavovaní svojej mlčanlivosti /škoda, že trochu neinvenčne a zbytočne ilustrujúco znázornenej postupným odlepovaním prelepených úst/ prijímajú zmenu svojho stavu, rôzne. Výsledkom nového faktu „odomknutých úst“ doteraz mlčiacich je neschopnosť vzájomnej komunikácie, vyjadrený slovným aj pohybovým chaosom, na konci, ktorého na vyprázdnenej scéne zostáva s prekvapeným a nepochopeným mužom, len jedna osoba, žena. ktorá zmenu prijala. Druhú časť na hudbu J.S. Bacha, tvorí slovne i pojmami bohatá komunikácia hovorená rečou tela, prezentovaná duetom muža a ženy. Zmena hudobná, svetelná aj pohybová dáva druhej časti, riešiacej vzťahy medzi dvomi ľuďmi, viac intimity, a na rozdiel od prvej časti, využívajúcej viac mechanický pohyb, dáva vyniknúť bohatosti foriem a plastičnosti jednotlivých pohybov. Špecifický vyjadrovací slovník M. Radačovského v štýle neoklasiky, bol tanečníkmi aj sólistami, A. Kremz, P. Dedinský v prvej a T.Meladze v druhej časti, zvládnutý s väčším citom pre tento štýl ako pred dvomi rokmi. Je vidieť, že v súčasnosti s ním majú už väčšie skúsenosti. Autorkou vkusných tanečných kostýmov, ktoré tanečníkom umožňovali voľný pohyb, v obidvoch tanečných miniatúrach, bola E. Rácová.
Druhú časť večera tvorili tri duetá, v ktorých účinkovali aj avizovaní hostia. Prvý duet bol dielom choreografa I. Holováča, člena Baletu SND, ktorý v skladbe „Fratres“ od estónskeho skladateľa Arvo Pärta našiel inšpiráciu pre svoju choreografickú miniatúru s názvom „ Keď umrieť znamená žiť“. Ústrednou témou je stav muža po strate milovanej bytosti, možnosť komunikácie s ňou vo sne, ktorý prechádza do reality, aby v závere dospel k zisteniu, že reálne stretnutie s ňou je možné len jeho odchodom na druhý breh rieky Styx. Tak ako predchádzajúcu aj túto choreografiu sme mali možnosť vidieť na už spomínanom galakoncerte v r. 2005. Premiéru mal však mladý sólový pár Katarína Košíková a Adrian Ducin, ktorí pohybovo aj výrazovo mimoriadne náročný duet zvládli bez výraznejších technických chýb, bola cítiť ich snaha aj o zvládnutie bohatosti vnútorného pocitu svojich postáv. Pohybovo aj režijne bolo zaujímavo riešené zjavovanie sa ženy na začiatku. Problémovým miestom bolo časovo technicky náročné zvládnutie práce sólistov s nadpočetným počtom rekvizít (ich poodnášanie pred duetom a najmä záverečné náhlenie sa, kedy vypadli zo svojich rolí, aby ich stihli dať na miesta ). Azda sa malo hľadať nápaditejšie riešenie, možno vznesením sa spomínaných rekvizít , alebo znížením ich počtu( pre vytvorenie potrebnej atmosféry reálu by boli pôsobivejšie, len predmety spojené so spomienkou na dotyčnú osobu).
Druhým duetom bolo „ Stretnutie s labuťou“ pod choreografiu a réžiu, ktorého bol podpísaný opäť M. Radačovský. Hudobnou aj tematickou inšpiráciou bola scéna prvého stretnutia Princa s Odettou z 2. dejstva Čajkovského „Labutieho jazera“, ktorú pretransformoval do súčasnej polohy stretnutia dvoch mladých ľudí od ich prvopočiatočného prejavu záujmu postupne prechádzajúceho do túžby po bližšom kontakte, až po ich konečné splynutie. Zaujímavejšie ako téma bolo jej choreografické spracovanie a predovšetkým vynikajúca interpretácia v podaní prvého hosťa, kanadskej baleríny Anik Bissonnette (mimochodom bola aj invenčnou autorkou v duchu transformácie riešených kostýmov), životnej partnerky M.Radačovského, ktorý bol tentokrát aj jej vynikajúcim partnerom na scéne.
Plynulosť prechodov, ladnosť pohybov, v spojení s osobnostným prejavom a muzikálnym cítením obidvoch protagonistov boli zážitkom pre všetkých prítomných a umeleckou kulmináciou večera.
Ďalšími hosťami tohto večera boli, slovenský tanečník Lukáš Timulák a talianska tanečnica Valentina Scaglia, členovia Nederlands Danse Theater ( (NDT) z Holandska, ktorí sa predstavili v duete „Real time“ vo vlastnej choreografii. V duchu Kyliánovskej poetiky. V precíznej interpretácii obidvaja potvrdili vysokú profesionálnu úroveň ovládania svojho pohybového aparátu, čo je pre členov NDT charakteristické a čo sme mali možnosť potvrdiť si a obdivovať pri ich jesennej návšteve v Bratislave.
Po tejto časti nasledovalo už v názve avízované silvestrovské prekvapenie. Prvé prekvapenie sa konalo ešte na začiatku predstavenia, keď z lóže uviedla a celý večer bez väčšieho zaváhania s prirodzenou nenútenosťou odmoderovala, šéfdramaturgička Baletu SND Miroslava Kovářová. V svojej moderátorskej činnosti pokračovala spolu s riaditeľom baletu M. Radačovským v sľubovanom silvestrovskom prekvapení. Obidvaja moderátori, ak ich tak možno nazvať, sediac na stoličkách na proscéniu pred zatvorenou oponou, predviedli obecenstvu „ Ice breaking“ /lámanie ľadov/, medzi scénou a obecenstvom, v divadlách na západe princíp zväčša používaný po skončení predstavenia. V Bratislave sa konal pred nasledujúcim predstavením, ktorým bola premiéra M. Ravelovho „ Bolera“. Choreograf a režisér premiéry M. Radačovský spolu s M. Kovářovou si správne zvolili pre túto svoju moderátorskú premiéru, formu hry s obecenstvom, využívajúc vďačný a lákavý rytmus Ravelovho Bolera na rozhýbanie a prelomenie ľadov celého obecenstva. Obecenstvo vďačne prijalo ponúknutú hru a v rámci silvestrovskej recesie vstávalo, sadalo si, tlieskalo, dupalo v určenom rytme. Bola to perlivo – šampanská chvíľa, iba tohto silvestrovského večera. Obecenstvu, ktoré naviac počúvalo spomínanú skladbu pred predstavením aj počas prestávok z reproduktorov po celom divadle, pri počutí prvých tónov Ravelovej skladby nebola Ravelova skladba už natoľko rešpekt vbudzujúca (???)
Od prvého uvedenia pôvodneho baletu „ Bolero“ v Paríži 1928, skladba M. Ravela, svojou rytmicko – dynamickou štruktúrou a melodikou španielskych motívov, inšpirovala mnohých viac aj menej známych choreografov z celého sveta a preto existovali a existujú jeho spracovania v rôznych úpravách a choreografiách. Na bratislavskej scéne SND nepatrí Bolero k často uvádzaným titulom. Po jeho prvom uvedení v roku 1948 v choreografii M. Kůru, ďalšie sa objavuje až v roku 1973 v choreografii hosťujúceho arménskeho umelca F. M. Jelanjana, až po súčasné, teda v roku 2007 v choreografii M. Radačovského.
Inscenovanie tohto diela vybudovaného na jednej, nemennej melódii a ostinátnom rytme, zvýraznenom citlivým použitím bicích nástrojov, priviedlo M. Radačovského k zaujímavej myšlienke, inscenovať túto hudobnú predlohu ako šachovú hru. Predstavenie sa začína reálnou partiou šachu pri stolíku stojacom v parteri a postupne prechádza na javisko, kde sú rozostavené niektoré šachové figúry(v životnej veľkosti),skrývajúce tanečníkov. Prenesenie šachovej partie od stolíka na javisko je výborný nápad, dobrý úmysel, škoda, že nie „dohraný“ do konca, že z neho nieje možné vystopovať pointu, chýba mu pevnejšia dramaturgická stavba. Vystúpeniu čiernej kráľovny, v rámci silvestrovských prekvapení prezentovanej Z. Fialovou, chýbala výraznejšia, nápaditejšia choreografia a taktiež jej umiestnenie k hraciemu stolíku až do konca predstavenia, nemalo dostatočné zdôvodnenie (verme, že išlo len o silvestrovské „urobenie si radosti“). Tanečníci najprv jednotlivo vystupovali spoza figúr(ťažkopádne pôsobilo ich posúvanie po scéne)a opätovne sa za ne skrývali. V súlade s narastajúcim crescendom sa ich počet, tak ako to býva zvykom zvyšoval, napätie šachovej hry sa ale z javiska pomaly vytrácalo. Škoda, že zvyčajne pestré kostýmy L. Várossovej boli priveľmi uniformné, málo diferencované. Rovnaké kostýmy, rovnaké pohyby, neumožňovali rozlišovať jednotlivé figúry šachovej hry a diváci mohli preto obdivovať už len interpretačné výkony tanečníkov v náročnej choreografii. Jedinou ženou na javisku bola Biela kráľovná(V.Mariner), ktorej choreograficky zaujímavým duetom s Bielym kráľom(O.Jahelka) kulminovalo predstavenie. Strhujúci záver patril opäť tancu mužskej časti tanečníkov. Interpretačné výkony predovšetkým pánskeho zboru si zaslúžili potlesk, ktorým ich obecenstvo na konci predstavenia odmenilo.
Baletnému súboru sa podaril husársky kúsok, jeho členovia na čele s vedením baletu dokázali, že sú schopní pripraviť dôstojného Silvestra, i zabaviť obecenstvo, ktoré iste neoľutovalo, že strávilo Silvestra s Baletom SND.

Dagmar Hubová

Dagmar Hubová absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladá a recenzuje odbornú literatúru. Od roku 1965 pedagogicky pôsobí na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, v súčasnosti vedie Katedru tanečnej tvorby a publikuje hodnotenia baletných inscenácií v dennej a odbornej tlači.