Schopnosť komickej sebairónie a humorného sarkazmu

Milan Kundera: Jakub a jeho pán

Preklad: Milan Lasica

Dramaturgia: Andrea Dömeová

Scéna a návrh bábok: Szilárd Boráros

Kostýmy: Katarína Hollá

Umelecké masky: Martin Blizniak

Hudba, výber hudby: Michal Novinski

Réžia: Ondrej Spišák

Účinkujú:

Jakub: Marián Miezga

Pán: Juraj Kemka

Krčmárka: Anna Šišková

Mladý Ozembuch, Janko, Čašník, Služobníctvo: Pavol Šimun

Starý Ozembuch, Markíz: Tomáš Turek

Rytier Saint-Ouen: Róbert Jakab

Agáta, Dcéra: Sarah Arató

Justína, Matka: Františka Horváthová a. h.

Premiéra: 31. 1. 2023, Divadlo Astorka Korzo ´90, Bratislava

„Fikčné naratívy majú tú slobodu, že nemusia brať svet vážne, pretože odkazujú k vlastným svetom, a hoci sú neraz veľmi podobné svetu aktuálnemu, nie sme voči ich výstrelkom takí citliví, ako by sme boli v reálnom živote.“[1]

Tém, ktorých je stále málo. I tak by sa dala nazvať najnovšia inscenácia režiséra Ondreja Spišáka Jakub a jeho pán. Pocta Denisovi Diderotovi, ktorá vznikla ako dramatizácia[2] (1971) románu Denisa Diderota Jakub Fatalista (1796) od Milana Kunderu. Samotný Kundera síce text považoval za variáciu na román, a nie nejakú oficiálnu formu literárne chápanej divadelnej adaptácie, avšak dôležitejšie je významové a výrazové prepojenie chápania pojmu kunderovskej variantnosti s jeho premiérovanou inscenačnou podobou. Ak dramatizácia vznikla ako filozoficko-hravá variantná výpoveď o možnostiach, podmienkach a miere slobody, ktorá je limitovaná vzťahom sluha a pán, Spišákov výklad pridal do tohto vzťahu ešte ďalší element – diváka. Aj keď vytvoril inscenáciu, ktorá obdobne ako Kundera v metaforickej i reálnej rovine kládla základnú otázku – „Odkiaľ sme prišli?“[3], teda kto nás stvoril či „napísal“, veľmi dôležitými sa stali Jakubove a Pánove otázky smerované obecenstvu na začiatku a na konci inscenácie:

„Jakub: (…) Viete azda vy, kam ideme?“[4]

„Pán: (…) Viete vy, kam idete?“[5]

Posledný výstup totiž inscenoval ako symbol nepoučiteľnej „ľudskej“ skúsenosti, ktorá ani po dlhých peripetiách na sklonku života stále nevie, čo je správne a čo nie. Teda kam ísť. Na javisko prichádza najprv Pán a po ňom Jakub. Konečne sa našli po tom, čo ušli pred hroziacim trestom. Pán totiž v súboji zabil Rytiera Saint-Ouena kvôli nemanželskému synovi, a preto sa rozhodol ujsť, aj keď sám. Jakub na bojisku zostal, pretože si na mŕtvole zlomil nohu. Zachránil ho až Mladý Ozembuch, ktorý ho odniesol preč. Stretnutie pôsobilo humorne a kuriózne zároveň, v duchu obdobného významového posunu ostatných častí inscenácie. Obaja sa totiž stretli už celí prešedivení, zaprášení a zostarnutí, a stále s rovnakou otázkou o smere ich cesty na perách i v mysli. A vôbec im – okrem iného – nedošlo, že zmyslom ich vymysleného divadelného (a literárneho) života je ich priateľstvo.

Variantnosť je obsiahnutá u Diderota v rôznych polohách. Kundera, okrem iných znakov románu, prevzal a adaptoval jej najpríznačnejšiu formu – rozprávačskú stratégiu. U Diderota spočíva v tom, že okrem rozhovorov postáv prostredníctvom dialógov a monológov oslovuje čitateľa aj priamo: opismi, vysvetľovaniami, komentármi, zvolaniami, odsúdeniami konania postáv atď. Jeho rozprávač pritom strieda prvú osobu množného čísla s prvou osobou jednotného čísla či podľa potreby prechádza z minulého do prítomného času. Kunderove postavy, a to nielen hlavné – Pán a Jakub, taktiež rozprávajú svoje i cudzie príbehy rôzne. Vystupujú z postáv, aby ukázali konanie iných postáv, napríklad keď sa Krčmárka hrá na markízu de la Pommeray, aby mohla presvedčivejšie ukázať svoju lásku k Markízovi a prefíkanosť v zámere pomstiť sa mu za neveru a zradu. Obracajú sa priamo na divákov ako Pán a Jakub na začiatku a na konci textu či si iba pre seba kratšie alebo dlhšie opisujú vlastné alebo cudzie milostné zážitky, pričom rozprávanie o nich je dopĺňané ilustráciou spomienok formou hraných dialógov či monológov inými postavami či nimi samými.

Spišák túto „mätež“ v rozprávaní posilnil viacerými smermi, najvýraznejšie v spôsobe obsadenia postáv hercami. Okrem Pána v podaní Juraja Kemku a Jakuba v stvárnení Mariána Miezgu sú všetky postavy interpretované podľa osobitého kľúča jedným a tým istým hercom. Anna Šišková je okrem Krčmárky aj markízou a Dedinčanmi, Tomáš Turek je Starým Ozembuchom, Otcom Agáty, Dedinčanom a i Markízom, Pavol Šimun je Mladým Ozembuchom, ale aj Komisárom, Dedinčanmi, Služobníctvom, Jankom a Čašníkom, Fany Horváthová je Justínou, Matkou a Dedinčanmi, Sarah Arató Agátou a Dcérou. Zjednocujúcim aspektom viacnásobného obsadenia bol väčšinou významový protiklad vysoké – nízke. Herci tak mohli hrať postavu hlúpeho, ktorý nemá žiadnu autoritu a moc (Mladý Ozembuch) a aj toho, kto má jedno i druhé (Komisár). Staromilsky dôsledný a iba pravidlami žijúci otec – Starý Ozembuch našiel svoj protipól vo frivolnom a rozmaznanom Markízovi, prostitútka Justína sa stala cnostnou Matkou a jej kamarátka Agáta zas jej dcérou atď. Navyše pri posledných dvoch herečkách režisér využil aj ďalší typ výmeny. Mladšia herečka sa stala Matkou pre postavu Dcéry, ktorá bola interpretovaná staršou herečkou.

Práve posledný aspekt je príkladom otvorenia Kunderovho textu divadelnosti, ktorá je príznačná pre commediu dell´arte a má veľmi blízko aj k mysleniu hereckého ansámblu Divadla Astorka Korzo ’90. Herci veľmi často pracujú s imaginárnymi gestami, napríklad nepotrebovali piť z reálnych pohárov reálne liehoviny. Dokonca imaginárne spoluvytvárajú niektoré situácie ako napríklad mileneckú súlož, ktorá bola interpretovaná pantomimicky, formou „hry“ milenky ležiacej na chrbte s roztiahnutými nohami (Agáta) a milencovej „hry“ s jazykom (Rytier Saint-Ouen). Vďaka pantomimickému vyjadreniu situácia síce pôsobila na hrane lascívnosti a vulgárneho sarkazmu, silnou divadelnou výrazovosťou a zasadením do kontextu inscenácie však pôsobila humorne a komicky. Kostýmy postáv sú realistické, s odkazom na renesanciu, avšak pridaním rozmanitých štylizačných prvkov bolo konanie postáv možné od začiatku až do konca inscenácie chápať ako ironizovanie divadelných archetypov či niekde až ako sarkastický názor na obdobné konanie ľudí v reálnom živote. Išlo napríklad o Rytierove strapaté vlasy, Krčmárkine veľké boky vytvorené nariasenou a vypodloženou sukňou, Jakubov švihácky šál previazaný pod hrdlom a pletená čapica nasadená na hlave tak, aby mu vytŕčali uši, Markízova na bielo napudrovaná tvár, veľké, takmer mrožie fúzy oboch Ozembuchovcov atď.

V inscenácii sa pracovalo s viacerými otvorenými scénickými plochami, ktoré umožňovali veľmi jednoduchý prechod z jedného priestoru do druhého, t. j. z aktuálne odohrávanej situácie do spomienkovej a pod. Ich základ bol vytvorený nízkym vyvýšeným pódiom so schodíkmi na javisku vpravo, schodmi na povalu, ktoré sa dali odsunúť, vľavo, pričom obdobne ako v commedii dell´arte bol tento základný hrací priestor uzatvorený niekoľkými bielymi závesmi umožňujúcimi aj prácu s tieňohrou. Prostredie v krčme bolo tiež vytvorené jednoducho – menším stolom so stoličkami vľavo vpredu.

Scénická hudba pozostávala z výberu dobovej renesančnej hudby a z priamych inštrumentácií hercov presne na hereckú akciu (činely, xylofón, tamburína a pod.). Herci boli skrytí v bočných javiskových priestoroch, taktiež v dobovom kolorite.  

Kunderov text je náročný tým, že prepája úvahy o zmysle života, o jeho stvorení a tvorení Bohom, autorom, možno neschopným básnikom, s vlastnými osudmi a konaním ľudí a tiež s obľúbeným divadelným komediálnym živlom – postavami sluhu a pána. Aj jeho pán je v mnohom hlúpy a takmer fatálne závislý od pomoci sluhu a niekedy si vymieňajú pozície. Špecifikom Kunderovho pána a sluhu je však viac či menej prítomná veľká miera sebairónie a sarkazmu vo filozofickej i v divadelnej rovine príbehu. Práve tá zjednocuje možno až príliš košatý základný príbeh o množstve milostných avantúr postáv. Bohatosť významov, t. j. rozšafnosť, rôznorodosť a zmyselnosť úvah, výrokov a konania postáv, Spišák spolu s hercami a ostatnými tvorcami podporil dôsledným divadelným stvárnením. V konečnom dôsledku vznikla inscenácia, ktorej primárnym cieľom nie je moralizovanie, poučovanie či ukazovanie javiskových obrazov, ktoré interpretujú psychopatické myslenie dnešných „antihrdinov“, ako je to v niektorých divadlách v súčasnosti až zvykom. Jakub a jeho pán je fikčne naratívna, hravá, prefíkane múdra a hlavne profesionálna, teda divadelným jazykom rozprávajúca inscenácia o našom večnom vnútornom boji. Teda aj o tom, že nikdy nedokážeme byť „naveky“ sluhom či pánom.

---

[1] ŽIAK, Peter. Estetika naratívnych svetov. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 2021, s. 157.

[2] Podľa napríklad KUNDERA, Milan. Úvod k jedné variaci. In: KUNDERA, Milan. Jakub a jeho pán. Praha : Atlantis, 1992, s. 15.

[3] KUNDERA, Milan. Jakub a jeho pán. Preklad Milan Lasica. Bratislava : Štúdio S, 1993, s. 3.

[4] Ibid.

[5] Ibid., s. 54.