Quo vadis

Pôvodný slovenský muzikál na motívy románu Henryka Sienkiewicza
Libreto: Martin Kákoš
Hudba: Gabo Dušík
Texty piesní: Peter Uličný
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Dramaturgia: Alžbeta Verešpejová
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Réžia: Martin Kákoš
Asistent réžie: Milan Gerjak
Asistent choreografa: Štefan Mucha
Korepetície: Marianna Garberová
Realizácia nahrávky: Petr LaGarde, Ľubomír Kamenský, Bohuslav Smutný, Ján Smutný, Albert Hrubovčák, Michal Jaško, Dagmar Kamenská, Júlia Gálová, Matej Kozub, Richard Košický, Milan Adamec, Árpád Patkoló, Lenka Strnadová, Katarína Adamová, Andrea Barboráková, Mária Ivanecká, Helena Oborníková, Eugen Gaál, Ladislav Hallon, František Machats, Natúš Trávniček, Gabo Dušík, Mojmír Caban, Nataša Džunková, Fanny Dušíková, Peter Farnbauer, Štefan Hegedűs
Účinkujú:
Petronius – Boris Srník/ Miroslav Bodoki, a.h.
Vinicius – Filip Lenárth
Nero – Lukáš Šepták
Ursus – Ján Jakab
Chilón – Peter Krivý
Plautius – Peter Lejko
Tigellinus – Igor Kasala
Vitellius – Dušan Brandýs
Peter – Jožo Stražan
Pavol – Ján Ivan
Pretorián – Matej Lacko
Lýgia – Veronika Husovská/Silvia Donová, a.h.
Pomponia – Elena Kušnierová
Poppea – Valéria Fűrješová
Eunika – Ľudmila Dutková
Chlapec – Sebastián Bartko, a.h., Bruno Kalinay, a.h.
Tancujúci: Adela Forrai, Hana Gojdová, a.h., Martina Halušková, a.h., Lívia Matisová, a.h.,/Silvia Matisová, a.h., Barbora Mochňacká, a.h., Silvia Novotná, a.h., Vladimír Klement, a.h., Štefan Mucha, Jaroslav Mucha, a.h., František Novotný, a.h., Daniel Straka, a.h., Michal Štefanko, a.h./Kamil Kotulič, a.h.
Zbor: Darina Gerjaková, a.h., Martina Gerjaková, a.h., Gabriela Martonová, a.h., Marianna Železná, a.h., Jakub Adamko, a.h., Matej Berčík, a.h., Ján Kožár, a.h., Vladimír Seman, a.h.
Vojaci: Nicolas Fertaľ, a.h., Štefan Pastir, a.h., Ján Pelech, a.h., Ján Šiška, a.h.
Svetová premiéra: 11. novembra 2011, Veľká scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove
Len pár dní delilo svetovú premiéru muzikálu Quo Vadis od pripomenutia si 95. výročia úmrtia poľského spisovateľa Henryka Sienkiewicza (1846 – 1916), držiteľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1905, práve za rovnomenný román. Možno aj touto dátumovou symbolikou chceli vzdať prešovskí tvorcovia hold slávnemu Poliakovi.
Vo viac ako 500-stranovom románe sa čitateľ dozvedá o časoch úpadku Ríma za vlády cisára Nera, o prenasledovaní kresťanov na čele s apoštolmi Petrom a Pavlom. A samozrejme, to všetko je podané v plnej rozprávačskej sile Sienkiewicza s takmer filmovými opismi umierajúcej nádhery Ríma a duševnej prázdnoty hedonistických Rimanov (napr. hostiny, súboje gladiátorov, požiar Ríma) v protiklade k vzmáhajúcemu sa kresťanstvu v katakombách mesta a jeho hromadným mučeníctvom (napr. horiace kríže). Jednotlivé postavy románu sú vykreslené bravúrne ľudsky, s dobrými i zlými vlastnosťami. A napokon, nad všetkým stojí láska medzi Rimanom a kresťankou. Prečo som túto základnú fabulu známeho románu pripomenula? V prvom rade preto, že ma zaujímalo, ako sa so všetkými motívmi a dejovými líniami vyrovnal autor libreta a zároveň režisér muzikálu M. Kákoš. Kládla som si otázky, čo vybrať z takéhoto opusu, aby sa k divákovi dostal príbeh Quo vadis aspoň čiastočne prerozprávaný. Vo svojej podstate dej plynie lineárne a je jasne čitateľný. Od začiatku vieme veľmi presne určiť kladné i záporné postavy, odčítať, ktorým smerom sa príbeh bude odvíjať počas tých cca 3 hodín predstavenia. A máločo môže prekvapiť. V skupine prenasledovaných kresťanov je aj niekoľko dôležitých osobností Ríma a medzi nimi krásna Lýgia, do ktorej sa zamiluje rímsky patricij Vinicius. Keďže si nedokáže zabezpečiť jej priazeň pomocou intríg na dvore Nera, vyhľadá ju v katakombách, kde sa ukrývajú kresťania. Po strete s mocným Ursusom ho opatruje samotná Lýgia, pričom zistia, že ich náklonnosť je vzájomná. Medzitým sa v Nerovom paláci konajú pravidelné orgie, avšak tie už pološialeného, múzicky orientovaného cisára nudia. Chce väčšiu zábavu a o tú sa mu postará intrigánsky Tigellinus s pomocou gréckeho zradcu Chillóna – podpálenie Ríma s dôvetkom, že zaň môžu kresťania. Tí sú ako nepriatelia ríše obžalovaní, časť z nich je upálená na krížoch a časť z nich bojuje pre pobavenie Rimanov v aréne s gladiátormi a levmi. V aréne sa nachádza aj Lýgia, ktorú (a nielen ju) zachráni Vinicius. Záver je veľkým potvrdením toho, že dejiny ľudstva sú kruté, a tam, kde končí jedna veľká éra, začína sa rodiť nová, v tomto prípade kresťanská.
Dramaturgia DJZ už roky praktizuje výstavbu sezónneho plánu tak, aby v repertoári stál aspoň jeden výpravný, divácky úspešný muzikálový titul. Tento zámer sa i tentoraz podaril, keďže o výpravnosti nemožno ani na chvíľu pochybovať a už pri premiére bola dopredu vypredaná takmer desiatka predstavení. Po takomto stave môžu niektoré iné divadlá iba túžiť. Azda najväčšou „prácou“ dramaturgičky A. Verešpejovej bolo udržať celistvosť inscenačného tvaru a dejovú jednotnosť, čo sa aj podarilo. Napriek tomu by ale mohlo textu pomôcť skresanie viacerých tematických línií a dôraznejšie vybudovanie motivácie postáv, aby inscenácia nebola len súbehom hudobných čísel s krátkymi replikami dôležitými len na presun postáv z bodu A do bodu B.
Režisér a, ako som už spomínala, autor libreta M. Kákoš vytvoril na javisku doslova veľkolepú šou, dielo s mnohými efektmi, farbami, dymom, ohňami, tanečnými a speváckymi číslami. Diváka stále viac a viac prekvapuje, čo všetko sa dá na veľkom javisku DJZ použiť, spustiť, vytiahnuť, prepojiť, i keď aj tu by platilo staré známe – menej je niekedy viac. Nezabudnime ani na projekciu, zrkadlový efekt (prepojenia hľadiska s javiskom), ktorý dáva jasne najavo, že aj my sme tam, rovnako skazení (alebo úprimne zdrvení) ako postavy na javisku. Áno, režijne je všetko vyrátané na efekt. Od prvého momentu až po klaňačku.  S čím ale režisér asi nerátal, je materiál, s ktorým bude musieť počas skúšobného obdobia pracovať, a teda, že namiesto budovania divadelného zážitku plného emócií, bude v prvom rade musieť pedagogicky pracovať s hereckým kolektívom (mám na mysli to, že súbor DJZ nie je vyskladaný na produkciu muzikálov. Predispozícia hercov k spievaniu nestačí. Mali by na úrovni ovládať celé muzikálové remeslo – hrať, tancovať, pohybovať sa. V druhom slede čakala režiséra úloha ťažšia. Technicky oprášiť roky nevyužívaný potenciál divadelnej sály (bez komentára).
Hudba Gaba Dušíka bola pekná, ale čo z toho, keď pri počúvaní piesní máte stále pocit, že ste to už niekde počuli, že im chýba nápad, že ste si nezapamätali ani jednu melódiu? Azda len jediná pieseň, viackrát motivicky obmieňaná, dokáže preniknúť pod povrch, a tou je kresťanská modlitba. Tá má silu, energiu, dostatočnú emóciu. Pokus o akýsi rockový posun pri prezentácii alebo potvrdení sily vojska prostredníctvom piesne Tigellina je narušením hudobnej jednoty „ľúbivosti“ predstavenia. Texty piesní P. Uličného sú zas príjemným poznaním, že nejde len o znásobovanie povedaného a videného, ale že sa autor snažil  uchopiť vnútorný svet postáv, ich podstatu.
Choreograf J. Moravčík ponúkol prešovským tanečníkom zmes klasického, scénického i moderného tanca s prvkami folklóru. Všetko s mierou, bez zbytočného prekračovania možností a schopností tanečníkov.
Scéna a kostýmy muzikálu Quo vadis sú doslova pastvou pre oko. Hýria farbami, nápadmi, vtipom i modernou dobovosťou. P. Andraško využil takmer celý technický potenciál DJZ. Javisko niekoľkokrát predelil, pričom vždy vytváral nový priestor, či už šlo o Nerov palác s obrovským schodiskom, vystupujúce podzemné katakomby, zaťahovacie rímske kúpele, poschodovú arénu či interiér rímskych domov. Scéna sa točí, dvíha, spúšťa, zaťahuje, odťahuje, (ne)spolupracuje. V každom prípade je veľkolepá a jedna z mála, ktorá na skutočne veľkej Veľkej scéne DJZ nepôsobí stratene. Kostýmová výtvarníčka Ľ. Várossová odviedla výbornú prácu. Jej nápadité, moderné až extravagantné farebné kostýmy s úžasnými zvieracími doplnkami hláv Rimanov hrajú samé. Farebnosť kostýmov a ich spracovanie prirodzene hovoria o charaktere svojich nositeľov – od čistoty, nevinnosti a priamosti bielych cez „šašovstvo“ a prispôsobivosť pestrofarebných dvoranov, červeň vášnivcov až po čiernu farbu sily vojakov, ale aj zradcov na jednej strane, ako aj tmavé plášte ukrývajúcich sa kresťanov na strane druhej. Dominantná modrá farba Nera a jeho partnerky zas symbolizuje nestálosť a labilitu.
Štyri desiatky hercov a tanečníkov na scéne sú zárukou pútavého, dynamického predstavenia. Tanečníci zatancovali to, čo mali, speváci odspievali tak, ako mali, herci viac či menej dokázali, že im nerobí problém hrať, spievať ani tancovať.
Pristavme sa ešte pri hereckom súbore. Petronius, hrá ho B. Srník (alternácia M. Bodoki) je jednou z nemnohých sympatických postáv na Nerovom dvore, keďže ide o osobného cisárovho priateľa, ktorý mu ako jeden z mála môže oponovať v rámci svojho rozhodcovstva vo veciach dobrého vkusu. Zároveň je postavou, ktorá intriguje vo veciach lásky, vzoprie sa Nerovi, keď vidí neprávosť i užíva si vymoženosti dvora. Srník stvárňuje svoju postavu dôstojne, aj keď so zbytočne veľkými divadelnými gestami. Vinicia hrá F. Lenárth a po počiatočnom „ťažšom rozbehu“ príjemne prekvapí svojím stvárnením vášnivého mladého muža, bojujúceho nielen o svoju milenku, ale aj za novú vieru. Nera hrá L. Šepták. Je farebný, hravý, dramatický i poľutovaniahodný. Spôsobom, akým svoju postavu stvárnil, kladie znova otázky, či bol Nero naozaj šialencom alebo len unudeným nešťastným človekom, ktorý sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a udalosti a spoločnosť ho vliekli za sebou. V každom prípade jeho záverečné gesto oslobodenia kresťanov je veľmi silné. P. Krivý hrá zradcu Chilóna, Gréka, ktorý sa pokúša udržať na rímskom výslní za každú cenu. Keď si však uvedomí zlo, čo spôsobil, nastáva u neho vnútorná premena. Krivý znova dokazuje, že je tvárnym hercom. Hosťujúca S. Donová bola predstaviteľkou Lýgie a ukázala jej nežnú podobu. Výrazným zjavom na scéne bola po celý čas svojej prítomnosti na javisku aj V. Fűrješová, alias Poppea, ktorá dala svojej postave výraznú podobu. A nebola len Nerovým doplnkom, ale partnerom na scéne, ktorý sa nedá prehliadnuť. A jej tanečné číslo stojí vskutku za vzhliadnutie. Prehliadnuť sa svojím zjavom nedal ani D. Brandýs odetý do krikľavo ružového kostýmu Nerovho poskoka, akéhosi dvorného šaša. Avšak komediantstvo ani ľahkosť ľahtikára z jeho prejavu zjavné nebolo a na miestach, kde mal komunikovať s publikom pôsobil skôr rozpačito. Svoje odohrali aj I. Kasala ako generál Tigellinus, J. Jakab ako silák Ursus, P. Lejko ako Plautius, ale aj „rozprávkový“ apoštol Peter J. Stražan, pokresťančená Rimanka Pomponia E. Kušnierová či Eunika Ľ. Dutková, apoštol Pavol J. Ivan či Pretorián M. Lacko.
Predstavenie DJZ v Prešove Quo vadis je príťažlivé predovšetkým pre nenáročného diváka, ktorý pozná aspoň sčasti obsah Sienkiewiczovho románu a uspokojí sa s kolekciou efektných vizuálnych výstupov so speváckymi číslami. Ak bolo cieľom priblížiť tento príbeh a jeho autora potenciálnym budúcim čitateľom románu, prípadne navnadiť divákov na vrátenie sa do divadla aj na vážnejšie predstavenia, bol splnený.
30.11.2011                     Hana Rodová

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.