Divadlo | Bratislavské bábkové divadlo |
---|---|
Inscenácia | Jozef Cíger Hronský – Šimon Spišák: Budkáčik a Dubkáčik |
Premiéra | 4. júna 2021 |
Divadelná sezóna | 2020/2021 |
Jozef Cíger Hronský – Šimon Spišák: Budkáčik a Dubkáčik
Dramaturgia: Peter Galdík
Scéna a kostýmy: Karel Czech
Hudba: Jindřich Čížek
Inšpícia: Nina Tarasovičová
Javiskoví technici: Marek Duchoň, Ľuboš Hodás, Dominik Prok
Réžia: Šimon Spišák
Účinkujú: Michal Adam, Miroslava Dudková, Róbert Laurinec, Margaréta Nosáľová, Lukáš Tandara, Peter Pavlík a. h.
(Recenzia písaná na základe premiéry a prvej reprízy 6. 6. 2021)
Pri stolíku, na ktorom je porcelánová čajová súprava, sedia vedno v družnej debate ľudia a prasatá. Do hľadiska vchádzajú herečka a herec vo vtáčích kostýmoch a divia sa: „Prasa pije čaj? S ľuďmi? Ako? Prečo? Prasa patrí do klobásy! (…) Divadlo má odzrkadľovať realitu!“[1] Ten, kto už videl iné inscenácie Šimona Spišáka, to tušil už pred príchodom na predstavenie a ostatným môže tento ironizujúci úvod naznačiť, že nepôjde o pietne zobrazenie rozprávkovej klasiky. Príbeh o Budkáčikovi a Dubkáčikovi začína zvolaním vtáčej diváčky, keď sa spustí dymostroj: „Wau, to je divadelná mágia!“[2] A je to tak. Režisér Šimon Spišák (so svojimi stálymi spolupracovníkmi výtvarníkom K. Czechom a hudobníkom J. Čížkom) potvrdzuje renomé tvorcu divadla bláznivých nápadov, ktoré ale stavia na jasnom myšlienkovom základe.
S dramaturgom Bratislavského bábkového divadla Petrom Galdíkom už spolupracoval na inscenácii Malá morská víla. V prípade Budkáčika a Dubkáčika pretvárali predlohu o čosi menej, Spišákova dramatizácia je pôvodine vernejšia, ako boli iné jeho inscenácie. Prasací bratia Budkáčik a Dubkáčik zažijú rovnaké dobrodružstvá ako v knižnej predlohe Jozefa Cígera Hronského z roku 1932 a v dramatizácii dejom sprevádza rozprávačka. Spišák ubral z putovania svetom ľudí len málo, niektoré časti pozmenil, niektoré vynechal úplne (ako sa učili za kominárov), iné len zhrnula rozprávačka (ako boli krajčírskymi učňami). Rozpracoval časť o Veľkej noci. Nielen zmenami podporujúcimi zábavný akcent inscenácie (v predlohe im záškodník naleje do voňavkovej fľaštičky atrament, v inscenácii je skaza dokonaná tým, že použijú „vôňu“ namiešanú z vlastných telesných štiav), ale predovšetkým ironizáciou patriarchálnej a násilnej ľudovej tradície. Prasce najprv spacifikujú oblievača Jožka mysliac si, že ubližuje dievčine. Keď sa dozvedia, o aký zvyk ide, sami sa stávajú oblievačmi, ktorí s korbáčom a igelitkou v ruke putujú od domu k domu.
Dôležitá je aj úprava deja z kapitoly Horárstvo je ťažký chlieb, tetka Hopčíkovie je dobrá osoba, ale zázračná posteľ je strašná. Horár v domnení, že ide o jeho synov, podáva prasatám pušky a posiela ich postrašiť medveďa. Kým v predlohe sa bratia po nechcenom výstrele zo zbraní obávajú o svoje zdravie, v Spišákovej adaptácii na ich neznalosť narábania s puškami doplatí kačica, ktorú omylom zastrelia. Budkáčik tento fakt zle znáša a ľutuje zmárnený život zvieraťa. Spišák aj týmito úpravami podporil zobrazenie ľudského sveta ako uponáhľaného a necitlivého. Ako z hororu zobrazil ľudí aj v úvode, keď sa dozvedáme dôvod úteku prasiat. Tri postavy stojace nad vykŕmenými bratmi s nožom v ruke majú krvilačný výraz a s neprítomným pohľadom odriekajú, čo s nimi ráno urobia.
Dramatizácia zachováva pôvodný jazyk. Neznie však cudzorodo či nezrozumiteľne. Charakteristickým znakom bratov je, že často používajú „či“: „Či už dosť, brat Budkáčik? (…) Vari už bdieme, a či ešte spíme, brat Dubkáčik? (…) A či majú aj rohy? (…) A či bude zajtra Veľká noc, alebo ešte nie? (…) Či už máme spať, alebo si spievať?“[3] Signifikantné sú aj ďalšie slová ako „vskutku“, či spojenie „Nadejte si kamizolky“. Vzápätí po zaznení repliky si prasiatka obliekajú kabáty, netreba teda jeho obsah vysvetľovať. Význam slova geletka však vysvetlí priamo geletkár.
Inscenácia je prešpikovaná živočíšnosťou a podnetmi pre všetky zmysly alebo aspoň ich predstavivosť. V úvode herci zobrazujúci Budkáčika a Dubkáčika zjedia noviny, ktoré čítajú. Rozžuté kúsky novinového papiera napokon vypľujú, ale kým si ich vkladajú do úst, vyvolávajú v divákoch dávivý pocit. Po vození sa na kolotoči prasiatka zvracajú a voňavku si vyrobia zo slín, chlpov, sopľov, moču a prdu. Všetko toto však zapadá do koloritu inscenácie, nie sú to samoúčelné triky na vyvolanie smiechu detského publika.
Princípom scénografie Karla Czecha sú makety. Sú obojstranne potlačené, a tak trojuholníky v priestore predstavujú stromy v hore a po otočení sú to domy v meste. Takéto „kulisy“, znázorňujú aj válov, dom či väzenie. Ďalším prvkom scény je drevený voz. Slúži geletkárovi ako prostriedok na prevážanie tovaru, aj ako pohrebný voz. Dynamickou súčasťou výpravy sú aj makety električky a vlaku, ktoré sa presúvajú cez pódium.
Šimon Spišák do diania často zapája javiskových technikov. Napríklad v inscenácii Pipi Dlhá Pančucha v Starom divadle Karola Spišáka jedol kulisák banán (ako odkaz na Pipinu opičku), v Malej morskej víle v BBD konzumoval tresku s rožkom. V tejto inscenácii ich po úvodnej šálke fiktívneho čaju výdatne zakomponováva do akcií. Pomáhajú vytvárať situácie chaosu či hromadné scény (napríklad svadobná veselica), ale účinkujú aj ako jednotlivci pri prasacej revolúcii.
Ústredné postavy stvárňujú Lukáš Tandara a Peter Pavlík. Sú fyziologicky aj hereckým prejavom rozdielni a vytvárajú tak originálnu dvojicu. Pavlíkov Budkáčik je z dvojice prasiatok to múdrejšie, neváha prezentovať svoj spev aj francúzštinu („Budkašé a Dubkašé“) a je svižnejší – od výskokov po efektný pád z pódia. Lukáš Tandara je pohybovo striedmejší. Budkáčika sa snaží rozveseliť hraním vtipu o svinke, ktorá príde k doktorovi a animuje pri tom zapínanie na saku – akoby otváralo ústa: „Brat Budkáčik, kukaj! Hovoriace sako!“[4] Prostoduchý pokus o zabavenie brata opakuje viackrát.
Ich kostým tvoria čiapky s ušami, farebná blúza a béžové nohavice na traky. Počas deja ich dopĺňajú rôznymi kabátmi (kamizolou od horára, sakom, ktoré si ušili u krajčírskeho majstra). Rypáky na gumičke si na nos nasadia len v prípade potreby. Napríklad, keď idú rozryť okrasný trávnik.
Michal Adam, Miroslava Dudková, Róbert Laurinec a Margaréta Nosáľová formujú dynamický a humorný rozmer inscenácie. Obzvlášť vydarená je scéna, v ktorej hrajú deti voziace sa na kolotoči. Držiac malé makety dopravných prostriedkov sa točia v kruhu a predvádzajú hypnotizované fascinujúce výrazy tváre. Obzvlášť Róbert Laurinec dokáže aj v drobných výstupoch geletkára či mŕtvoly urobiť na malej ploche veľké vtipy.
Vynikajúca je hudobná zložka inscenácie. Jindřich Čížek pracoval s motívmi cimbalovej muziky a druhú jej zložku tvorili bicie. Do hudby potom podľa potreby vnáša významotvorné motívy, napríklad svadobný pochod. Výborne podporuje dynamické časti naháňačiek, chaosu a hudba graduje v časti, v ktorej sa Budkáčik a Dubkáčik stávajú muzikantmi. (V knižnej predlohe hrajú na cimbale a base. V inscenácii na base a harmonike.) Keď hrajú na pohrebe, mŕtvy sa ohradí, že čo je to za muziku, vytrhne rómskemu muzikantovi Ferovi husle a začne sa najexponovanejšia časť inscenácie. Na bláznivú drumʼnʼbass elektronickú hudbu všetci tancujú, muzikanti strhane hrajú na nástroje až dokiaľ nespadne svadobčanom dom.
Mágia divadla Šimona Spišáka spočíva v neustálom priznávaní divadelnosti a v ironizácii ľúbivej tvorby pre deti. Najmarkantnejšia scéna z tohto pohľadu je časť začínajúca slovami rozprávačky (Margaréta Nosáľová): „Teraz nasleduje pomalá, poetická pasáž…“[5] Ďalší text je od Hronského, no príbeh o Hviezdičke a Mesiačikovi poslúžil režisérovi ako výborný materiál na parodovanie falošnej miloty pri komunikácii s deťmi. Na konci tohto obrazu prichádza strýc Mráz (Michal Adam) so snehostrojom v ruke.
Inscenácia Budkáčik a Dubkáčik je ďalšou tehlou do dobre vystavaného repertoáru Bratislavského bábkového divadla. Nájdeme v ňom rôznorodé predlohy i režisérov a režisérky odlišných poetík. Už len aby bolo kde tie inscenácie hrávať. Dočasný hrací priestor BBD sa bude čoskoro demolovať.
[1] HRONSKÝ CÍGER, Jozef – SPIŠÁK, Šimon. Budkáčik a Dubkáčik. Inscenačný text v elektronickej podobe, interný materiál BBD. Nečíslované.
[2] Tamže.
[3] Tamže.
[4] Tamže.
[5] Tamže.
Napísanie tejto recenzie podporil:
Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.