Prasacia rapsódia

Marko Lukič Kropivnickij – Andrij Romanij: Na revíziu
Réžia: Andrij Romanij, a. h.
Asistent réžie: Jozef Pantlikáš
Dramaturgia: Jaroslav Sisák, a. h., Andrij Romanij, a. h.
Preklad: Jaroslav Sisák, a. h.
Scénografia: Katerina Čerňavská, a. h.
Kostýmy: Maria Škľar, a. h.
Hudba a hudobné aranžmány: Ladislav Ladomirjak
Choreografická spolupráca: Silvia Novotná
Účinkujú:
Starosta: Jozef Pantlikáš
Úradník: Eugen Libezňuk/Ľubomír Mindoš
Baba: Ľudmila Lukačíková
Svedok: Jozef Tkáč
Terka, vojakova žena: Jaroslava Sisáková
Strážnik na úrade: Vasiľ Rusiňák
Muzikanti: Ladislav Ladomirjak, Martin Oravec, Vladimír Roháč, Michal Kucer
Premiéra 6. decembra 2018, Veľká scéna, Divadlo Alexandra Duchnoviča, Prešov
Slovenské porekadlo hovorí: nedaj, Bože, svini rohy ani somárovi ostrohy. To nakoniec ani netreba, my si ich zvolíme sami a dobrovoľne, aby sme potom dlhé roky verili, že na každú sviňu voda vrie. Toto nie je rozprávka o troch prasiatkach, ale príbeh o jednej tuctovej svini.
Prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča sa vrátilo k úspešnej spolupráci s renomovaným ukrajinským hercom a režisérom Andrijom Romanijom,[1] ktorý sa v Prešove tentoraz rozhodol inscenovať upravenú a aktualizovanú verziu jednoaktovky Marka Lukiča Kropivnického Na revíziu, ktorú autor napísal ešte v časoch cárskeho Ruska, konkrétne v roku 1882.
Kropivnickij (1840 – 1910) je považovaný za zakladateľa ukrajinského profesionálneho divadla. V rámci neho napísal viac než štyridsať divadelných hier, ako herec hral vo viac než päťsto rolách. Pod jeho vedením vyrastali mnohí známi ukrajinskí herci, o. i. Ivan Karpenko-Karyj. Svojím divadlom sprostredkovával kultúru a vzdelanie širokým negramotným vrstvám ukrajinského obyvateľstva. Jeho činnosť vo všeobecnosti mala nezastupiteľnú úlohu v kultúrnom, spoločenskom a politickom živote vtedajšej Ukrajiny, na jej národnej emancipácii a v konečnom dôsledku aj oveľa neskoršej nezávislosti.
Po minuloročnej umelecky mimoriadne ambicióznej sezóne (Jarry: Kráľ Ubu, Čechov –  Sprušanský: Izba č. 6) sa zdá, že DAD sa v tomto roku rozhodol obohatiť svoj repertoár o ľudovejšie kusy, ktoré sú blízke vidieckemu obecenstvu a pre zájazdové divadlo i nevyhnutnosťou (Tajovský: Sľuby, resp. Baláž: Domov). V konečnom dôsledku majú úspech aj u mestského diváka, ktorý sa rád odreaguje i pri predstaveniach, na ktorých sa inak bavia diváci po malých kultúrnych domoch severovýchodného Slovenska. Určitou zvláštnosťou uvedenia hry Na revíziu je to, že ju Andrij Romanij naštudoval po rusínsky (je to jeho vôbec prvá inscenácia v inom jazyku), keďže decembrové termíny premiér v DAD-e sú zvyčajne rezervované „povinnej jazde“ po ukrajinsky.
Už bulletin k inscenácii ponúka svinskú interpretačnú stopu, keď hlavný protagonista má na tvári prasací rypák a pod ním bravčové gamby. Sujet sa odohráva na obecnom úrade malej dedinky, kde si miestny starosta užíva svoje samoderžavie, ktoré je rovnaké bez ohľadu na to, či je predmetná obec na Slovensku, Ukrajine, či kdesi na Kamčatke. Scéna zaujme hneď na prvý pohľad. V popredí je kancelária starostu so stolom na ľavej strane a sedacou súpravou na pravej strane. V strede sa nachádza multifunkčná skriňa s veľkými krídlovými dverami. Jej obsah sa každú chvíľu mení, najprv je tam knižnica, hneď nato celá kapela veselých muzikantov, inokedy ďalšie postavy, ktoré vstupujú na javisko alebo z neho odchádzajú preč. Podobnosť s Lewisovou skriňou z Kroník Narnie je čisto náhodná. Tu by sme len chceli, aby všetko bolo fantastické, žiaľ, je to len smutná realita. Skriňa je stredom veľkej pavučiny, ktorá zaberá celú zadnú časť javiska. V nej je uviaznutých päť figúr v oblekoch s kravatou a so svietiacou siluetou hlavy – bez tváre. Zdá sa však, že skutočnosť je presne opačná. V pavučine sú zachytení herci na javisku i diváci v hľadisku a päť pánov v slušivých oblekoch sú možno pavúky, ktoré spriadajú svoje nitky a stále viac sťahujú siete svojich intríg a manipulácií okolo bežného človeka, okolo bezmenného a dezinformovaného hmyzu. Paradoxne pri tom všetkom sú od neho bezpečne vzdialení (vzadu) a žijúci vo svojej realite vyššej spoločnosti (hore). Tvár nemajú možno preto, lebo si tam môže dosadiť každý tú svoju tatarkovskú figúrku, toho svojho politika, oligarchu atď. alebo preto, že svoju tvár dávno stratili podobne ako chrbticu.
Samotná inscenácia však začína ešte na chodbe divadla, kde počas premiéry štyria muzikanti vyhrávali ostošesť rezké rusínske piesne a ešte pred predstavením naladili divákov na tú správnu atmosféru. Aby sme boli úplne presní, ten štvrtý muzikant nalieval pred vstupom do sály okoloidúcim vod(k)u. Z pohľadu navodenia dobrej atmosféry pred začiatkom predstavenia je otázne, kto bol dôležitejším predskokanom. Hudba a živá kapela je podstatnou súčasťou hry, veď nakoniec aj Marko Kropivnickij bol skladateľom, svoje dramatické texty často písal ako hudobné komédie a podľa režiséra je hudba typická pre ukrajinskú divadelnú tvorbu. Počas predstavenia zaznie sedem autorských i ľudových piesní upravených pre potreby hry, pri speve sa vystriedajú skoro všetci (až na jedného) účinkujúci, každý v rámci svojich interpretačných možností. Komediálny žáner však dokáže spevácke nedokonalosti – nie za všetko však môže vodka – blahosklonne prehliadnuť.
Keď sme pri hudbe a vodke, tak divadlo inscenáciu promuje touto myšlienkou: „V predstavení nájdete dostatok humoru i hudby, ako aj vypitej vodky a hlbokého významu.“
S malým predstihom môžeme prezradiť, že Andrij Romanij si pri pointe hry pomohol Gogoľovými Mŕtvymi dušami. Je preto na mieste, ak z tohto románu teraz uvedieme citát, ktorý nám poslúži ako premostenie k postavám: „Zlodej! Zradí, oklame, a ešte sa aj naobeduje s vami. Poznám ich ja všetkých: všetci sú zlodeji; celé mesto je tam také: zlodej na zlodejovi sedí a zlodejom poháňa. Všetko Judáši. Len jeden je tam poriadny človek – prokurátor, a ak mám pravdu povedať, aj to je sviňa.“[2] V našej obci všetci pijú – ako spieva klasik, tu však Ďura akosi nenašli a ani na toho prokurátora sa nezmohli, ale zato majú svojho Starostu. Jozef Pantlikáš v titulnej úlohe naplno využíva svoju bravčovú fyziognómiu, aby ňou podčiarkol charakter, ktorý rozhoduje. Predstavuje typického primitíva, ktorý dostane moc. V celej obci ho zaujímajú len dve veci – veľkoryso tečúci alkohol a sporo sa odievajúca Terka, majiteľka krčmy. Na úlohe prepitého notorika nie je na prvý pohľad nič ťažké, až pokiaľ si neuvedomíme, že postava pijana patrí do registra všetkých študentských, ochotníckych, ale i profesionálnych divadiel. Pantlikáš však nie je trápny, gýčový, ani nenudí. Množstvo alkoholických mizanscén zvláda s bravúrou – začať by sme mohli vypočítavaním dátumu podľa druhu prázdnych fliaš alebo „písaním“ protokolu. Vrcholom je bezpochyby situácia, keď abstinenčný syndróm kulminuje a Pantlikášovi sa tak trasie ruka s pohárikom, že alkohol vylieva všade navôkol. Vtedy nasleduje excelentný gymnastický kúsok s kravatou, vďaka ktorému – aj za cenu veľkých strát – dokáže uhasiť pekelný smäd (nakoniec, v jednej scéne má aj takúto halucináciu).
Postava Starostu však nie je redukovaná len na pijana a nemravníka, aj keď tieto línie sú dominantné. Režisér ho charakterizuje aj cez prácu s detailmi – napríklad ako zlodeja (nástenný kalendár za päťsto eur), čiastočného analfabeta (problémy s porozumením e-mailovej správy vyrieši až „delete“), populistu (predvolebné plagáty na dverách skrine), technicky nespôsobilého (počítačová negramotnosť) a pod. Vo vzťahoch k ľuďom prejavuje situačnú etiku – vie byť arogantný (Strážca), ako aj podlízavý (Úradník), prípadne všetko naraz (Baba). Je veľkým pánom na malom piesočku. A to všetko len preto, že je (alebo si to aspoň myslí) Pánu Bohu a vyšším úradom za chrbtom.
Kolízia nastáva v momente, keď na scénu prichádza írečitá a kyprá Baba s fúzami (Ľudmila Lukačíková), majiteľka domácej pálenice, ktorá sa dostala do konfliktu s (na dedinské pomery) fešnou majiteľkou oproti stojacej krčmy, a teda konkurentkou, Terkou (Jaroslava Sisáková). Navonok nevinná škriepka sa skončila ťažkou urážkou, keď Terka ukázala Babe holý zadok, čím celá vec dostala náboj (ženské postavy) a iskru (mužskí protagonisti), pričom je jasné, že miestnych sudcov viac ako samotné prieky zaujíma predmet urážky. Privolaný Úradník (Eugen Libezňuk) má spolu so Starostom vyriešiť tento vážny spor s potenciálom vendety. Starosta stojí ako Buridanov osol medzi (neúnavne nalievajúcou) Babou a Terkou (objektom jeho žiadostivosti). Hladina promile v krvi účastníkov jednania je priamo úmerná ochote zmieriť sa. Záverečná pijanská pieseň, keď sa z hlasov vytratil dur a všetci ostali na mol, je zároveň veľkým zmierením. Rovnako však evokuje aj záver slávnej Orwellovej Zvieracej farmy: „Zvieratá vonku hľadeli z prasaťa na človeka, z človeka na prasa a opäť z prasaťa na človeka; nedalo sa však už rozoznať, kto je kto.“[3] Potiaľto komediálna časť. Produkcia DAD-u pravdepodobne aj z pragmatických dôvodov obľubuje žáner tragikomédie, ktorá je akýmsi rozumným kompromisom medzi kvalitou (diela) a kvantitou (v hľadisku). Koprivnického komediálnosť v tomto prípade vyvažuje Gogoľova tragickosť.
Ak je pravda, že neexistujú malé roly, postava Strážcu v tejto inscenácii to naplno potvrdzuje. Vasiľ Rusiňák znovu raz ukazuje, že zahrá čokoľvek a bez zaváhania vie rozosmiať i rozplakať. V úvode berie zodpovednosť za rozbehnutie a tempo predstavenia, v závere prichádza len preto, aby inscenáciu trpko vypointoval. Medzitým chystá kone pre Starostu, ktorý sa (koľký raz už?) chystá vydať na revíziu, aby urobil poriadok v obci.
Je zaujímavé, že v neďalekom Divadle Jonáša Záborského sa divák môže pozrieť na inú revíziu tiež ruskej proveniencie – konkrétne na nie veľmi vydareného Gogoľovho Revízora (2016, réžia M. Náhlík).
Nie je však v dnešnej spoločnosti už na revíziu neskoro, nežiada si doba svoju vlastnú (duchovnú) revolúciu? Čo iné už môže pomôcť našim mŕtvym (rozumej pasívnym, ľahostajným) dušiam? Práve viackrát spomenutý Nikolaj Vasilievič Gogoľ a jeho Mŕtve duše vytvárajú raison d´être Koprivnického inscenácie v Prešove. V bode, keď hluk na javisku dosahuje maximálnu amplitúdu, zrazu prichádza do absolútneho ticha starý Strážca, ktorý opätovne zbytočne vystrojil kone na cestu. Vo všetkej tragike, ktorej je Vasiľ Rusiňák schopný, zaznie do obecenstva smutná otázka – na čom sa smejete? A v tichosti, ktorá by sa dala krájať, urobí zopár malých krokov a pokračuje citátom z Mŕtvych duší: „Nevidím nič, ani len jednu ľudskú tvár, vidím len prasacie rypáky.“ Akosi nás nevyrušuje prepojenie parlamentu s chlievom a naviazanie politiky na prasacie válovy. Uvedomujeme si vôbec perverznosť celej situácie? Nechceme sa mať sami často ako prasatá v žite? Z verejného života sa táto špinavosť dostala aj do každodennosti bežného človeka a medziľudských vzťahov. Nazveme si to napríklad sebarealizácia a všetko je v poriadku. Svinstvo nemôže byť len na (bezmocný) smiech, musí preč. Kto sa odhodlá na revíziu od základov?
Ani nás nenapadne upodozrievať Andrija Romanija z čítania Margity Figuli, no faktom je, že svoju inscenáciu rámcuje aj metaforou troch koní (drieť ako kôň v protiklade k prasatám v žite). Strážca – ten, kto bdie, aj keď sa iní zabávajú – Vasiľ Rusiňák uprie svoj zrak do diaľky a končí monológ, v ktorom je vyslovenie každého slova na gram odvážené, poslednými vetami z Mŕtvych duší: „Hej, kone, kone – aké sú to kone! Či vám víchre čupia v hrivách? Začuli ste z výšky známu pieseň – družne a razom ste napäli bronzové prsia a skoro sa nedotýkate kopytami zeme, premenili ste sa na vystreté čiary, letiace povetrím, a letí, cvála ono, celé inšpirované Bohom! … Rusko, kde to letíš?
Odpovedz.
Neodpovedá.“[4]

---

[1] Bližšie o režisérovi v recenzii o jeho minuloročnej slovenskej premiére, ktorá sa nepochopiteľne nehráva: https://www.monitoringdivadiel.sk/recenzie/recenzia/laska-v-style-baroka-padne-ihned-do-oka/.[2] Gogoľ, N. V.: Mŕtve duše. Bratislava: SPKK 1946, s. 259. Preklad Zora Jesenská.[3] Orwell, G.: Zvieracia farma. Bratislava: Slovart 2013, s. 102. Preklad Miloš Ruppeldt.[4] Gogoľ, N. V.: Mŕtve duše. Bratislava: SPKK 1946, s. 259. Preklad Zora Jesenská.