Patriarcha Rosmer a jeho múza

Preklad: Ladislav Obuch
Úprava: Vladimír Strnisko
Scéna a kostýmy: Katarína Holková
Dramaturgia: Martin Kubran, Zuzana Šajgalíková
Hrajú:Johannes Rosmer: Robert Roth
Rebekka Westová: Petra Vajdová
Kroll: Ľubomír Bukový
Ulrik Brendel: Braňo Deák, Juraj Loj
Peder Mortensgård: Martin Hronský
Pani Helsethová: Natália Puklušová
Beata: Sláva Daubnerová
Réžia: Rastislav Ballek
Premiéra 5. decembra 2013
Vidieť titul Rosmersholm na plagáte nášho divadla je veľmi zriedkavou záležitosťou. Na Slovensku sa doteraz uvádzal len dvakrát, naposledy v roku 2003 na Malej scéne SND, pričom v danom prípade nešlo o veľmi invenčnú inscenáciu. Tvorcovia z Divadla Aréna a z roku 2013 na túto inscenáciu nadviazali len využitím úpravy textu režiséra Vladimíra Strniska, ktorá nepôsobí síce celkom archaicky, ale ani prehnane súčasne. Text očistili od niektorých podrobností či scén, ale predovšetkým od patetizmu Ibsenovej hlavnej metafory – symbolu smrti v podobe bieleho koňa.
Hra sa má odohrávať na starom panskom majetku v okolí malého mestečka pri fjorde v západnom Nórsku. Scénická výtvarníčka Katarína Holková dej umiestnila do neútulného priestoru, ktorý môže svojimi nevzhľadnými stolmi a nástenkami s odkazmi pripomínať volebný štáb nejakej strany, prípadne spoločenskú miestnosť kultúrneho domu na dedine.
Presun deja do podobného kontextu nie je nelogický, v hre ide skutočne aj o politický boj medzi zástancami konkurenčných myšlienkových prúdov vtedajšej (a aj dnešnej) spoločnosti. Je však možné, že nemusíme pridlho analyzovať symbolickú hodnotu tejto scény, jej vysvetlenie je možno oveľa prozaickejšie, keďže sa zrejme vyskladala z toho, čo divadlo mohlo ponúknuť pre túto komornú produkciu. Ak by sa niekto pri hre nudil, môže si na scéne prezerať množstvo zaujímavých detailov: funkčný kávovar, ktorý v jednom momente ešte aj hučí, rôzne symboly na nástenke v pozadí či nápisy, ktoré sa postupne skladajú do sloganov o Rosmerovom politickom postoji.
Ďalšou z možných interpretácií scénografického riešenia je telocvičňa. Evokujú ju nielen tenisové stoly, ale predovšetkým gymnastické kruhy, ktoré visia z ťahov. Práve tie v úvodnej beztextovej časti slúžia mužským účinkujúcim oblečeným do kňazských talárov na rozvíjanie komických scén ako z nemého filmu. Kruhy sú vyššie ako bežné náradie na cvičenie, herci si musia pomáhať, aby sa k nim dostali, nedarí sa im a sú vo svojich snaženiach dosť smiešni. Už z tejto relatívne dlhej sekvencie s prvkami grotesky v odľahčenom rytme tanga sa dozvedáme, aké ťažké je dostať sa do výšok čo i len fyzických. Sledujeme aj prezliekanie sa hlavných predstaviteľov do výrazne (a na prvý pohľad určite aj nepatrične) pôsobiacich športových odevov, pod ktorými je podpísaná tá istá výtvarníčka. Bežecký odev môže byť symbolom snahy hrdinov utiecť zo života, ktorý žijú, alebo jednoducho odkazom na to, že dnešní Rosmerovia už nechodia na prechádzky s paličkou, ale „joggingujú“.
Už z prvých minút predstavenia je zrejmé, že od réžie nemáme čakať žiadne realisticky vybudované situácie, že si dej budeme musieť vyskladať sami z kúsočkov dialógov, pričom si nemáme zabúdať všímať symboly, ktoré nám režisér Rastislav Ballek tu a tam nastraží. Vo všeobecnom chaose sa napríklad mihne naznačenie dotyku ukazovákov Rosmera a Rebekky, ktoré tak dobre poznáme z Michelangelovho zobrazenia Boha a Adama. Áno, v jadre tohto príbehu je „stvorenie človeka“, pretože Rebekka je výtvorom pastora, jeho ambície aj márnomyseľnosti, ale aj viery, že ľudskú myseľ možno zušľachtiť.
Zvykáme si aj na prítomnosť záhadnej ženy na javisku, ktorá je ako jediná oblečená do historického odevu. Myšlienka zhmotniť pastorovu mŕtvu manželku v nehovoriacej postave má svoje jasné zdôvodnenie, nakoľko je na Rosmersholme neustále prítomná ako spomienka i výčitka. Réžia jej pridelila aj isté „atribúty“, s ktorými sa herečka prezentujúca Beatu počas predstavenia pohráva. Ide napríklad o kávovú šálku, ktorú sa občas snaží udržať na hlave, starý magnetofón či parožie. Táto rekvizita je síce vizuálne atraktívna, v samom závere inscenácie ale prispeje k priveľmi prvoplánovému vyzneniu, keď herečka parožie pripevní na pastorovo kreslo a do prostriedku ešte doplní menší kríž. Symbolická postava sedí k naturelu aj klasickému výzoru performerky Slávy Daubnerovej, zaujímavo vyšli aj scény, v ktorých Rebekka s Beatou pôsobia, akoby boli spoločne na pikniku. Nevýhodou tohto riešenia však je, že zvýrazňuje objektifikáciu tejto ženskej postavy. Namiesto reálnej ženy, ktorá túži po deťoch a po naplnení svojho vzťahu k mužovi, máme len akési anjelovi podobné stvorenie. Efektné je však Beatino záverečné gesto – zabalenie svojho muža a Rebekky do dlhej matérie, čím sa elegantne pripomenie spôsob, akým táto dvojica ukončila svoj život. Tento motív je však – podobne ako veľmi veľa iných z inscenácie – rozšifrovateľný len pre tých, čo príbeh ako-tak poznajú.
Dominantným scénickým prvkom je nadštandardne veľká stolička až akýsi trón, na ktorej väčšinu času Rosmer sedí. Zdôraznila sa tým prirodzená autorita tejto postavy, nečudo, že o jej získanie na svoju stranu bojujú tak noví liberáli, ako aj zástancovia konzervatívneho krídla spoločnosti. Krehká fyzická konštitúcia Roberta Rotha, ktorý hrá Rosmera, robí kontrast medzi ľudskosťou a spoločenským významom tohto človeka ešte výraznejším.
Ľubomír Bukový dostal v postave konzervatívneho rektora Krolla jednu zo svojich doteraz najvýraznejších hereckých príležitostí. Uchopil ho ako jednoznačného demagóga, plazivého manipulátora. Jeho herecký výraz je občas prehnaný, menej by bolo aj v tomto prípade viac, ale v každom prípade ide o zaujímavý výkon hodný povšimnutia. Asi najprekvapujúcejšie je rozhodnutie rozdvojiť postavu Pedera Mortensgårda, ktorého zahrali Braňo Deák a Juraj Loj. Išlo možno o zhmotnenie tézy, že ide o človeka dvoch tvárí, v slamených klobúčikoch a ružových sakách pôsobili trochu ako katolícki kňazi na prechádzke. Ich hyperbolizované reakcie mali zdôrazniť pokrytectvo bežne prijímanej morálky. Z pani Helsethovej urobila réžia akúsi asistentku či manažérku politických predstaviteľov, pre svoje vyjadrenia má občas k dispozícii aj mikrofón. Ide o príklad ženy, ktorá je navonok lojálna, hoci si myslí svoje. Natália Puklušová podala výkon v medziach štylizácie svojej postavy. Najmenej zvládnutý bol bývalý Rosmerov učiteľ Ulrik Brendel v podaní Martina Hronského, ktorý sa utiekal k nepresvedčivému naturalizmu. Hystéria tejto postavy sa vymykala z celkovej koncepcie, pritom je pre pochopenie hry extrémne dôležitá, nakoľko stelesňuje ideály, ktoré Rosmera kedysi veľmi ovplyvňovali, ale medzičasom sa stali len paródiou samých seba. „Dvadsaťpäť rokov som sedel na svojej skrinke. Včera, keď som ju otvoril, aby som vybral poklad – bola prázdna,“ povie Brendel pri svojej návšteve na Rosmersholme.
Politická úroveň hry bola rozohraná veľmi dobre, boj o morálku sa dnes opäť stáva horúcou témou politiky. A samozrejme, aj dnes sú osobnosti, ktoré trvajú na svojom presvedčení, v rámci politických bojov celkom neužitočné, pretože neprezliekajú kabáty. „Rozumiem. Ak sa budem verejne hlásiť k svojim názorom, prestanem byť pre vás zaujímavý,“ hovorí Rosmer tým, ktorí by mu mali byť teoreticky blízki svojimi politickými postojmi, ale ktorých reálnym záujmom nie je žiadna pravda, ale mocenský úspech. Nejasné však zostalo, aký vzťah majú vlastne inscenátori k tomu, čo konzervatívci v hre ironizujú ako falošné oslobodenie. „Uverili ste novým myšlienkam, ktoré rúcajú všetko, čo sa u nás pokladalo za nedotknuteľné. Ale nič z toho vám nepreniklo do krvi,“ tvrdí Rektor Kroll Rebekke. Je to dobré, či zlé? – spýtal by sa divák nepoučený postmodernou ambivalentnosťou. Dramaturgovia Martin Kubran a Zuzana Šajgalíková v bulletine hovoria o dileme moderného človeka a zápase o jeho dušu. Rosmer podľa nich symbolizuje nemožnosť skĺbenia moderného veku s kresťanských diskurzom v podobe, v akej sme ho poznali doteraz. „Rosmer stojí na konci dejín spásy,“ píšu.
Tieto úvahy sa síce dobre čítajú, ale k ich pochopeniu (cez samotnú inscenáciu, nie cez čítanie bulletinu) by pomohlo rozkrytie psychológie hlavných postáv. Zaujímavejšie ako formálne pohrávanie sa so surrealizmom scénických prvkov by bol hlbší vzhľad do charakteru vzťahov v rámci hlavného trojuholníka postáv. Niežeby som od režiséra Balleka očakávala ženské čítanie tohto textu, ale bola Rebekka skutočne tá, čo Rosmera ako jediná vháňala do záhuby? Ak si ako dospelý muž neuvedomoval, čo sa v deje vnútri jeho duše, tela a domu, nie je to dôsledok jeho totálnej sebastrednosti, nie krízy civilizácie? A netrápila sa Beata hlavne pre nenaplnené manželstvo s Rosmerom?
V samom texte je viac „nástražným mín“, ktoré by mohli inscenátorov túžiacich po inovatívnych interpretáciách zaujať. Brendel v závere varuje Rosmera, aby nestaval svoj život na piesku, čím mieni Rebekku. Rosmer by podľa neho mohol zvíťaziť len za podmienky, že „žena, ktorá ho miluje, s radosťou pôjde do kuchyne a odsekne si svoj jemný malíček. Skrátka, urobí preňho všetko!“ – dovysvetľuje Brendel. Hra pracuje aj s množstvom iných predsudkov – od Krollových netaktných narážok na nemanželský pôvod Rebekky až po absolútnu istotu, že len muž môže zušľachtiť divokú náturu žien. Záver hry by sme v konečnom dôsledku mohli vnímať aj ako krutý rituál očisty, do ktorého perverzný guru zmanipuloval svoju žiačku. Dočkáme sa niekedy aj na Slovensku nepatriarchálnej interpretácie Ibsenových žien?
Z Ballekovej inscenácie cítime predovšetkým silný morálny apel, že nikdy nezvíťazí nič, čo má pôvod v previnení, s ktorým sa nedá nesúhlasiť. Rosmer i Rebekka sú presvedčení, že si majú odpykať svoje viny absolútnym spôsobom, bez cti totiž nedokážu žiť. Podobné vyznenie hry by pri zlom herectve mohlo pôsobiť aj veľmi násilne, obaja hlavní predstavitelia však aj tieto pasáže zvládli s hereckou cťou. Práve s ohľadom na výnimočne zvnútornené herectvo Roberta Rotha, ktorému bola živelná Petra Vajdová v postave Rebekky veľmi vyrovnanou hereckou partnerkou, sa mi zdá Ballekov režijný prístup zbytočne márnomyseľný. Keby režisér textu a hercom veril len o trochu viac, mohli sme z celej inscenácie získať oveľa ucelenejší dojem. Roth aj Vajdová mali na to, aby nás doviedli až do katarzie, Ballek však zvolil poetiku chaosu dobre známu z jeho ostatných inscenácií. Možno sa mu zdalo, že bez ustavičného prílevu vizuálnej informácie by mohol Ibsenov text pôsobiť nudne až zastaralo. Surreálnosť jeho inscenácie však zostala trochu na povrchu.

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.