(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaPeter Groll – Pavel Mašek – Boris Nahálka – Vladislav Šoltýs – Lenka Vágnerová: Quadrans (Tanečný triptych v jednom dejstve)
Premiéra28. októbra 2010
Divadelná sezóna

Hudba: Peter Groll
Námet: Šárka Ondrišová
Scénická výprava: Matúš Bubák a Tomáš Mezei
Kostýmová výprava: Matúš Bubák
Light design a animácie: Tomáš Mezei
Choreografia: Trhlina/Vladislav Šoltýs, Atlantis/Boris Nahálka, Pár stratených slov/Lenka Vágnerová a Pavel Mašek

Tancujú: Edita Antalová, Zuzana Hianiková, Zuzana Sehnalová, Klaudia Vargová, Pavol Kovalčík, Stanislav Stanek
Hostia: Magdaléna Čaprdová, Eva Lacková, Simona Machovičová, Matej Bohuš, Ladislav Cmorej, Boris Nahálka a Vladislav Šoltýs
Svetové premiéry: 28. a 29. októbra 2010, Alternatívne divadlo elledanse Bratislava
Život profesionálneho tanečníka pohybujúceho sa v oblasti súčasného tanca na Slovensku nie je jednoduchý. Scény ponúkajúce metafyzickejšie a abstraktnejšie projekty v oblasti súčasného tanca stoja na samom okraji javiskových umení. Dve desaťročia po „nežnej“ takéto interdruhové divadlá musia dennodenne bojovať o svoje profesionálne prežitie aj napriek tomu, že umelecky potvrdili svoju opodstatnenosť a nevyhnutnosť pri formovaní pôvodnej divadelnej estetiky 21. storočia.
Dramaturgia elledansu pripravila inscenáciu Quadrans charakteristickú svojou širokospektrálnou umeleckou interdruhovosťou. Autori bratislavského projektu prelínajúci sa rôznymi umeleckými druhmi (Groll – Mašek – Nahálka – Šoltýs – Vágnerová) spoločne prezentovali inscenačný tvar, v ktorom herecko-tanečné plochy interpretov netvorili základ napäťového materiálu. Quadransu dominoval hudobný vkus s nejednotnými výtvarnými komponentmi inscenácie.
Zúčastnení tvorcovia tohto viac ako 90-minútového „voľného“ tancovania (tancuje sa bez prestávky), v troch na seba nenadväzujúcich obrazoch Trhlina (Vladislav Šoltýs), Atlantis (Boris Nahálka) a Pár stratených slov (Lenka Vágnerová a Pavel Mašek), sa spoľahli predovšetkým na vonkajšie scénické efekty v podobe videoprojekcií, samotného svietenia inscenácie a výtvarných animácií (Tomáš Mezei a Matúš Bubák). Použité scénické komponenty sa pohybovali na hranici realistických rekvizít ako sú napr.: nepopísané biele kancelárske papiere, ezoterické kamene zo „štrkoviska“, konfekčné bordové kravaty atď., až po kreslenú počítačovú animáciu „obživnutých“ tiel. Je vždy veľmi problematické v tanečných predstaveniach pracovať s realistickým detailom „súčasnosti“ a pohybovým znakom. Inscenátori sa akoby nevedeli vo svojich metafyzických tanečných zhmotneniach rozhodnúť, čomu dajú prednosť. Či „čistému“ tanečnému abstraktu vo svojej špecifikácii alebo divadelnej teatralite pracujúcej s postdramatickými výrazovými prostriedkami. Nehovoriac o kostýmovej výprave (Matúš Bubák) z „ulice“ a „kancelárie“. Vytvorený javiskový kontrast medzi pohybovo-tanečným a výtvarným znakom bol v tomto prípade iba spleťou náhodných inšpirácií. Režijno-dramaturgické spracovanie Quadransu zostalo na povrchu výtvarných efektov, bez telesne čitateľného javiskového kódu a samotnej umeleckej výpovede zúčastnených tvorcov.
Úvodná časť Trhlina je naivným ponorom nešťastnej ženy / obete (s ružou na sukni) zavalenej úradnými papiermi. Realisticko-psychologické herectvo sa prelínalo s tanečnými plochami plných technických neistôt, nehovoriac o práci s priestorom a spoločnými mužskými variáciami. Minipríbeh o tancujúcich kravatových Úradníkoch „naboso“ ničiaci život Žene plnej ideálov o lepšom a krajšom zajtrajšku zostal v polohe prvoplánovej agitky z 21. storočia.
Ezotericko ladený Atlantis pokračoval na javisku tanečným prehovorom mlado vyzerajúceho obutého Pána v obleku s kufríkom. V čiernom koženom kufríku sa nenachádzali „papiere“ z prvého obrazu, ale rôznofarebné kamene. Akonáhle ich tancujúci Pán v obleku vysypal na baletizol, začala sa vesmírna atmosféra vychádzajúca z prírodného materiálu kameňov a modrého svetla. Scénické atmosféry sa striedali s minimalistickými a introvertnými sólami obutého Pána s kufríkom do pravidelného „štvorca“. Tento antiiluzívny príbeh o rôznych ezoterických vplyvoch na človeka prerušili dievčatá v športovom oblečení, vychádzajúce z reálnych dverí javiska.
Pár stratených slov ide vo svojich výrazových prostriedkoch najďalej. Rieši nekonečný vzťah Ženy a Muža v ironicko-sarkastickej podobe. Technicky nesúrodé tanečné plochy pracovali predovšetkým s expresívnym herecko-pohybovým znakom žensko-mužskej psychiky. „Unavené“ javiskové postavy z nekonečných spoločných vzájomných „bojov“ padnú na zem, aby ich počítačový program kreslenia opäť vrátil do Hry zvanej Život. V tomto poslednom obraze choreografi iba naznačili plnokrvnú tanečnosť fyzicky náročnej „partneriny“, humoru a irónie.
Hudobné plochy Petra Grolla určovali jednotlivé napäťové hladiny a samotný charakter inscenácie. Boli jedinou dejovou osou tohto ambiciózneho javiskového tvaru, kde sa výrazné výtvarné plochy prelínali s netanečnou virtuozitou jednotlivých aktérov. Choreografi neobsiahli vo svojich minipríbehoch ponúkajúcu sa hustotu plastických výrazových prostriedkov. Charakteristické tanečné vibrácie so svojimi „výkrikmi“ netvorili bezprostrednú duchovnú architektúru metafyzických gest a mimiky tanečníka. Hudobná kvalita telesného pohybu sa objavila iba v rovine Grollovho súzvuku hudobnej partitúry inscenácie.
Javiskový triptych z dielne elledansu potvrdil fakt, že aj napriek interpretačno-tanečným nepresnostiam inscenátori v súčasnosti dávajú prednosť skupinovým choreografiám, aj napriek vážnym finančným problémom. Potreba tvorcov vyjadrovať sa náročným sólovým tancom s jeho silovou dynamikou, rotáciou, skokom a partnerinou sa stávajú prísľubom a záväzkom, že aj napriek zložitej ceste každodenného drilu na sále, zostane súčasný tanec, vo všetkých svojich slobodných duševných architektúrach, hlavným výrazovým prostriedkom pre choreografa.

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019.
V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.

Uverejnené: 28. októbra 2010Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Peter Maťo

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019. V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019.
V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.

Go to Top