Mýtus o spojnici
Keď si dramatik a režisér za tému svojej divadelnej inscenácie vyberie diaľnicu D1, ktorej výstavba (od 1972, resp. 1993) sa verejnosti podsúva ako zdroj národnej hrdosti, no ktorej dokončenie sa vždy znova ukáže ako debakel, mohli by sme očakávať dokudrámu, ktorá na pozadí meniacich sa politických kontextov rozohrá hru argumentov: sociálnych, geografických a možno aj ekologických. Alebo sitcom. Alebo politický kabaret. Nič z toho: na javisku martinského divadla uvidíme dramatickú báseň.
Hravá príťažlivosť divadelnej mágie (aj vážneho)
Množstvo mužských postáv s dobovými bradami, niektoré v štýle cisára Františka Jozefa I., veľa preobliekania, zdvojenie hlavnej postavy barónky Margity Czóbelovej na jej mladučké a zostarnuté ja, tance hrôzostrašne pôsobiacich masiek na fašiangovom bále, rýchle až magicky pôsobiace scénické a herecké akcie, hladké prechody z minulosti do prítomnosti a budúcnosti, náladotvorné filmové dokrútky s jasnou prírodnou symbolikou, mizanscénické oscilovanie medzi významami smrti, skazy a večnej nádeje v ľudské dobro, scénická hudba rýchlo pretekajúca z durových do molových tónov, od čistých klasických klavírnych štruktúr evokujúcich dobro a nádheru tatranských hôr až po frivolne swingové, valčíkové, dobové, tanečné (citát z piesne Františka Krištofa Veselého) či búrlivo disharmonické, ktoré sú predzvesťou vojnových udalostí alebo ich sprevádzajú. To všetko sa dá „jedným dychom“ cítiť a zaregistrovať ako niečo veľmi uspokojivo príťažlivé v réžii Ondreja Spišáka v Divadle ASTORKA Korzo ´90. Ide o inscenáciu Posledná barónka, voľnejšiu dramatizáciu rovnomenného dokurománu Silvestra Lavríka.
(Ne)privátne zmierenie sa s krehkosťou
Krehkosť je definovaná ako vlastnosť niečoho, čo sa ľahko láme, alebo ako útlosť, ľahká zraniteľnosť, telesná slabosť či jemnosť.[2] Je možné ju vnímať ako existenciu v permanentnej hrozbe zániku, a teda vlastnosť obsahujúcu prvok napätia a istú dynamiku. Jej hlbšie skúmanie znamená „dotknúť sa zániku“, čo takmer automaticky vyvoláva obranné reakcie a hľadanie preventívnych opatrení. Krehké materiály a krehké bytosti sú objektmi špeciálnej starostlivosti a ten silnejší má povinnosť ich chrániť.
O hľadaní vlastného idiota
V roku 1995 spísali dánski filmári manifest hnutia Dogma 95, v ktorom sa snažili o zjednodušenie, resp. očistenie filmu od efektov a úprav a o upriamenie pozornosti na príbeh a jeho hereckú zložku tu a teraz. Jedným zo zakladateľov Dogmy 95 je i dánsky režisér, scenárista Lars von Trier, ktorý v duchu tohto manifestu napísal a zrežíroval kontroverzný, ale oceňovaný film Idioti (1998) s podtitulom Idiotský film o idiotoch a pre idiotov. Jeho sujet je stručný: v rodinnom dome na predmestí Kodane žije skupinka intelektuálov, ktorí sa zabávajú tým, že sa hrajú na idiotov, rozumej mentálne postihnutých ľudí, čím provokujú svoje malomeštiacke okolie a vytvárajú pre neho nepríjemné situácie. Správajú sa tak všade – na ulici, v reštaurácii, na plavárni a pod.
Tlačia košického Oidipa nohy?
V mýtických dobách v meste Théby sa pred kráľovským palácom odohráva spoločenská i ľudská tragédia. Počas morovej epidémie i neustálych vojen sa ľud búri voči dlhotrvajúcim opatreniam, a tak kráľ Oidipus posiela svojho švagra Kreóna do delfskej veštiarne požiadať o radu bohov. Podľa nich mor prestane, ak bude vyhnaný vrah kráľa Laia, Oidipovho predchodcu. Pátraniu po vrahovi sa ujíma sám kráľ Oidipus, lebo chce čím prv zbaviť mesto morovej pohromy. Postupne však vychádza najavo skutočnosť, že on sám je vrahom, a teda i synom kráľa Laia (ten ho dal ešte ako dieťa zavraždiť), manželom svojej matky Jokasty (za odmenu, že uhádol hádanku Sfingy) a otcom svojich „súrodencov“. Odhalenie vedie k samovražde Jokasty, oslepeniu Oidipa a jeho vyhnaniu z Théb.
Besy, z ktorých nejde strach
Dostojevskij je zvuk, ktorý znie mnohoznačne. Je to hlas, ktorý znie mnohohlasne. V jeho vedomí znejú hlasy – idey, ktoré sú si rovnocenné, navzájom sa konfrontujú a dokazujú svoje právo na výnimočnosť, svoje právo materializovať sa, vteliť sa do svojho nositeľa, do svojej postavy a robiť si s ňou to, čo konkrétnej idei diktuje jej podstata. Táto vlastnosť Dostojevského myslenia do istej miery (a možno aj celkovo) určuje hlavné špecifikum jeho prózy, ktorú Michail Bachtin nazval polyfonickosťou, akýmsi zborom osobitých hlasov ideí, ktorých výsledkom súperenia je nepríjemný, znepokojujúci obraz.
