Ako psíček a mačička piekli narodeninovú tortu
Rozprávka O psíčkovi a mačičke nie je nápaditým výberom a už tobôž nie, ak sa z nej má stať slávnostný titul pri príležitosti 50. výročia vzniku divadla. Psíčka a mačičku už v slovenských, predovšetkým bábkových, divadlách uviedli minimálne desaťkrát.
Nikolaj Koljada: Sliepka
Už pri prvom pohľade na hru kultového ruského dramatika Nikolaja Koljadu Sliepka zaujme jedna zvláštnosť - ako autor umne balansuje medzi groteskou a melodrámou. Nerozpakuje sa rozprávať príbeh plný banalít, ale v druhom pláne vykresľuje ostré konflikty, analyzuje konanie, otvorene, i keď s veľkou dávkou pochopenia, vypovedá o svojich súčasníkoch. Hrdinami hry sú členovia vidieckeho divadla, ktorých spájajú bizarné osobné sympatie i antipatie.
LAKOMEC NA PALUBE!
Každého režiséra lákajú veľké opusy zlatého fondu dramatickej literatúry. A ak hovoríme o zlate nemožno si nespomenúť na Lakomca Jeana Baptisa Poquelina Moliera. Táto hra nestráca svoju údernosť ani po tristo štyridsiatich rokoch. Dramatik pranieroval chamtivosť a hrabivosť bez ohľadu na vek a stav kritizovaného. Je to sled akcií a reakcií, ktoré vyprovokovala láska – k peniazom, respektíve chorobná závislosť na nich.
KVALITNÁ GROTESKA S NEČAKANE ABSURDNÝM KONCOM
Práve som mal možnosť čítať predslov maďarskej teatrologičky, Andrey Tompu k plánovanému slovenskému vydaniu súčasných maďarských divadelných hier. Musel som ho opakovane prečítať, lebo som nechcel veriť, že pri pojednávaní o medzinárodnej recepcii a významu maďarskej drámy autorka vôbec nespomenie meno Istvána Örkénya.
TROŠKA OŽIVENÁ TÉMA: MÚZEUM ČI DIVADLO?
Český filmový režisér Zdeněk Troška konečne našiel svoj operný azyl. V Košiciach. Doma, kde mu po dvakrát otvorila brány pražská Štátna opera (Carmen, Rusalka), zinkasoval od kritiky poriadnu porciu výhrad. Kritici a „intelektuálni blázni“ Trošku nezaujímajú.
Utekajte, slečna Nituš!
Na réžiu úspechmi overeného titulu sa odvážil Anton Šulík. Ponuku dostal asi na základe chýrov o jeho ostatných spevoherných inscenáciách, realizovaných najmä v žilinskom Mestskom divadle (Maľované na skle – 2004 a Cigáni idú do neba – 2006). Možno zavážila skúsenosť divadla z prípravy rozprávkovej Perinbaby (2006). No treba priznať, že aj keď by sa dalo týmto inscenáciám kadečo vytknúť, veľký výber schopných režisérov u nás v súčasnosti nemáme, tak sa tejto voľbe ani veľmi čudovať nemožno.
