Prekliata žena, zakliata smrť
Návraty mýtizovaných príbehov nemajú vždy iba symbolický charakter. Ich použitie po významovej stránke vždy hovorí viac – ako je to aj pri spracovaní príbehu tragickej postavy starovekých gréckych mýtov, trójskej kráľovnej Hekube v rovnomennej divadelnej hre írskej dramatičky Mariny Carrovej.
Prekliata žiarlivosť, zakliata láska
Inscenáciu Stodolovej Bačovej ženy je potrebné zhodnotiť najprv v širších súvislostiach, ako som to obdobným spôsobom urobila pri recenzovaní martinskej Hekuby. V prvom rade je dôležité vedieť, že bola vytvorená v rámci projektu Catastrophe, ktorý vznikol na podnet európskej divadelnej asociácie – Union des Théâtres de l’Europe. Je teda súčasťou dramaturgického zámeru, ktorý nie je iba slovenskej proveniencie. V druhom rade je Bačova žena záverečným naplnením tematického rámca projektu Slovenského komorného divadla s názvom Re: Cyklus, ktorý obsahuje tri na seba voľne nadväzujúce časti – Iokasté Lukáša Brutovského, Hekubu Mariny Carrovej a Stodolovu Bačovu ženu v úprave Mira Dacha a Lukáša Brutovského.
Akurát, že nič nezmizne
Pred napísaním prvého slova tejto recenzie som si odopla hodinky, vyzliekla dlhé tričko, zbavila sa prsteňov, zmyla parfum, vypla notifikácie, zavrela všetky okná a dvere, pozrela sa na oblaky. Aby som sa napojila na pocity moje, tvoje, iných, na zážitok z minulosti, na skúsenosti odovzdávané z pokolenia na koleno, na odrané zápästia, lakte, sľuby, na vztýčené ukazováky, na padanie kameňov (zo sŕdc). S voľnými rukami sa nerodíme, takými sa stávame (v kultovom jazyku Simone de Beauvoir). Proces je väčšinou komplikovanejší, než sa môže zdať, hoci často nezávisí ani od nás samotných. Veci sa dejú, my prúdime, až kým neuviazneme v bode, okolo ktorého hmota začne oscilovať a vystavia podlahy, steny, stropy, veže. Z hromady vecí, ktoré nosíme a ktoré nesú nás.
Naše deti našej a Štepkovej doby
K histórii môžeme pristupovať rôzne. Môžeme fakty z nej gumovať, obchádzať, vymýšľať si, t. j. zámerne klamať, zameriavať sa iba na tie, ktoré nás stavajú na najvyššie piedestály či chvália, aby sme vybudovali o sebe chýrny „chýr“, alebo môžeme byť k nej iba láskaví. Tak, ako to urobil Stanislav Štepka vo svojej zatiaľ poslednej inscenovanej hre Deti doby v réžii Ondreja Spišáka, ktorú Radošinské naivné divadlo pripravilo pri príležitosti 65. výročia svojho vzniku.
V sieti
Text Jána Šimka predstavuje sériu obrazov, ktoré síce na seba zdanlivo nenadväzujú, no majú spoločných menovateľov – svet sociálnych sietí a prekrúcanie pravdy. Autor na tento fenomén nazerá z dvoch uhlov pohľadu – historického a súčasného. Skúma princíp totalitných režimov, zamýšľa sa nad tým, čo z ich praktík preniká aj do súčasnosti a ako sa to prejavuje na sociálnych sieťach. Aké neblahé dôsledky má nesprávne používanie sociálnych sietí?
Ako Kain a Ábel
Keď sa to tak vezme, možno sa všetci mýlia. Alexander Sergejevič Puškin, ktorý ako prvý dramatik obvinil Antonia Salieriho zo smrti Wolfganga Amadea Mozarta (takmer 40 rokov po Mozartovej smrti) i Peter Shaffer, ktorý túto fámu prevzal a rozvinul vo svojej hre Amadeus a poskytol materiál filmovému režisérovi Milošovi Formanovi, ktorý hru celosvetovo preslávil viac ako všetky divadelné predstavenia. A tiež všetci divadelní režiséri, ktorých toto dramatické dielo privádza do extázy. A niekedy aj divákov.
