Ozdravujúci Zdravý nemocný

Jean Baptiste Poquelin Molière: Zdravý nemocný

Preklad: Jozef Felix

Réžia: Pavol Viecha

Dramaturgia: Mário Drgoňa, Martin Krč

Scéna: Peter Čanecký

Kostýmy: Dáša Kinik

Hudba: Andrej Majerčík

Svetelný dizajn: Ján Ptačin

Účinkujú:

Argan: Emil Horváth

Tónka: Jana Oľhová

Angelika: Kamila Heribanová

Belina: Jana Kovalčiková

Notár: Daniel Žulčák

Kleant: Milan Ondrík

Pán Purgon: Gregor Hološka

Tomáš Purgon: Matej Babej/Adrián Hudák

Premiéra: 25. a 26. januára 2025 v Štúdiu Slovenského národného divadla v Bratislave

Po uvedení slávnej komédie J. B. P. Molièra (1622 ‒ 1673) v režijnej interpretácii Jána Jamnického na prvej scéne v roku 1943 napísal kritik Ján Rozner, že „aktuálnosť tejto hry je v znovuobjavení jej divadelnej formy“. Ak by sa chcel kritik vysloviť k dnešnému uvedeniu Zdravého nemocného v SND, asi by použil slovo „znovuobjavovanie“ poukazujúce na to, že potreba znovu a znovu ju objavovať stále trvá. Iste sa tým riadil režisér Pavol Viecha, ktorý vychádza z pôvodného autorovho žánru „komédie-baletu“ a v tandeme so scénografom Petrom Čaneckým v náznaku zakomponoval komicko-baletné prvky do svojho videnia. Či už v riešení scény s baletnou tyčou v popredí, na ktorej tu a tam niektorý z hercov spraví smiešny cvičebný úkon, alebo v kostýmových a hereckých štylizáciách Arganovej manželky Beliny i ďalších, no dali by sa spomenúť aj iné momenty.

Podobne i dva vchody sú typické pre komédie tohto druhu, pričom v duchu ľudových frašiek sa pri prvom z nich skrýva k prežitiu hlavného hrdinu Argana prepotrebný záchod, z ktorého sa občas ozývajú uchu neveľmi lahodiace zvuky, vyvolávajúce odpudivé predstavy. Vchody popri inom poskytujú priestor na premenu postavy – ďalší z tu využitých tradičných komických prvkov. Tak slúžka Tóna vychádza z jedného prezlečená za liečiteľa a straší svojho pána navrhovanými liečebnými metódami (chce mu vypichnúť oko, odrezať ruku…), no keď sa zjaví v druhom vchode, je zase sama sebou, čím vydeseného Argana mätie ešte viac.

Prístup realizátorov charakterizuje koncepčnosť a racionalita, ktorá však zároveň prináša sympatickú uvoľnenosť a spontánnosť hercov. Je citeľné, že sa na inscenovanie francúzskeho klasika dôkladne pripravovali. Bývalí študenti venovali inscenáciusvojej pedagogičke, významnej slovenskej teatrologičke Soni Šimkovej (1943 ‒ 2024), znalkyni francúzskeho divadla, autorke monografickej práce Molière na Slovensku i ďalších dôležitých titulov. Z bulletinu sa dozvieme, že s ňou v začiatkoch prípravnej fázy konzultovali, hľadali cestu, kadiaľ sa majú uberať v uchopení diela veľkého divadelníka.

Prekladateľ hry a odborník na francúzsku literatúru Jozef Felix v komentári k svojmu prekladu z roku 1976 konštatuje, že v pozadí tejto komédie, v ktorej autor zosmiešňuje sám seba, je veľa trpkosti. Vyplynula z tragických udalostí v jeho osobnom živote (smrť dlhoročnej dôvernej priateľky, úmrtie kamaráta filozofa, napokon i novonarodeného syna) a tiež z podrazov v profesionálnej sfére (intrigovanie autora hudobnej zložky jeho predstavení), pričom je zrejmé, že oba tieto životy boli uňho nerozlučne spojené. Avšak, ako uvádza Felix, najväčším úderom pre Molièra bolo, keď intrigán dosiahol, že prišiel o kráľovu priazeň a s ňou o všetky výsady, ktoré mu kráľ udelil. Jeho divadelná spoločnosť už nebola viac kráľovskou, takže od kráľa nedostával ani dôchodok.

Zdravého nemocného teda Molière tvorilutrápený problémami a v nedobrom zdravotnom stave, avšak s predstavou, že bude hrať hlavnú úlohu hypochondra, ktorú „ušil“ priamo na seba. No jeho smiešny Argan nevydržal nápor nadmerného nákladu, ktorý si autor, inscenátor i herec v jednej osobe vyložil na chrbát: po tretej repríze priamo na scéne jeho podlomené zdravie zlyhalo a po pár hodinách opustil tento svet. V dejinách francúzskeho divadla ostali strohé slová naplnené žiaľom, ktoré do registra divadelnej spoločnosti 17. februára 1673 zapísal najbližší Molièrov spolupracovník La Grange, herec stvárňujúci v inscenácii postavu Kleanta, zároveň tajomník, historik a neskôr principál, o tom, že „okolo desiatej hodiny večer“ Molière zomrel.

Nazdávam sa, že jadrom hry s predtuchou približujúceho sa konca (Argan na radu slúžky simuluje smrť, aby sa dozvedel pravdu o svojej falošnej manželke) je herecky hravé, priam šašovské prihováranie sa ohrdnutého zbožňovateľa svojmu Slnku, najmocnejšiemu z mocných, kráľovi Ľudovítovi XIV. Čisto divadelné, fraškovité a komediantské „akoby prosenie“ o odpustenie v sebe tají hlbokú reflexiu od vekov ťaživého vzťahu umelca a moci, povestného protirečenia nezávislej slobody a neslobodnej závislosti, ktorým sa veľký tvorca vo svojom vnútri umáral.

Bol to dobrý nápad Činohry SND, zveriť Molièrovho Zdravého nemocného režisérovi Pavlovi Viechovi. Mladý umelec sa doposiaľ venoval najmä autorským projektom realizovaným v amatérskom divadle Zrakáč, no má za sebou i réžie súčasnej pôvodnej a inonárodnej drámy na profesionálnych scénach, či dokonca aj operný debut ‒ Donizettiho Favoritku v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Do svetovej klasiky sa pustil bez viditeľného akcentovania „veľkých“ ideí, avšak s prínosne nešpekulatívnym, spontánnym videním, cítením kumštu. Hercov viedol s dôrazom na pôvodné znaky komediantstva, na ich telesnosť, hlasové možnosti, mimiku i gestiku, teda na všetko to, čím herec dokáže „zasugerovať“ diváka – dozaista s predstavou, že tak pristupoval k hercom aj veľký klasik. V rozhovore do bulletinu k predstaveniu sa Viecha vyslovuje ku svojej koncepcii: „Dúfam, že Zdravý nemocnýbude v najlepšom zmysle dobre spravená komédia. Ale nie lacná! Nech je to divadlo, ktoré hovorí o krutosti ľudí a nazerá na svet skôr groteskne ako veseloherne…“[1]

Výsledkom je výkon hercov, ktorí sú v intenciách režisérovej predstavy komickí i groteskní, zároveň spontánni, hrajú oduševnene, cítia seba samých i jeden druhého. Ich ocenením je hojný smiech divákov, o ktorom sa hovorí, že je schopný liečiť. V súčasných, nie vždy pohodových časoch sa liečba smiechom cení obzvlášť. Vzhľadom k pocitom našej spoločnosti a iste i potenciálnych recipientov inscenácie hry by sa dalo hovoriť o „nemocnom zdravom“. Napokon, Molièrov originálny názov je tiež (auto)ironický, po francúzsky znie Le malade imaginaire, čo by sa dalo preložiť ako „predstierane chorý“.

V recenzovanom predstavení sa vynímala Jana Oľhová v roli slúžky Tóny, vďaka sympaticky ironickej polohe, pre dnešok zrozumiteľnej a človečenskej, z ktorej uzemňuje a v dobrom riadi svojho pána. Skvelý výkon podal Emil Horváth: predviedol sa ako bezmocný a dôverčivý dobráčik manipulovaný prefíkancami, ktorí ho obklopujú (nepatria k nim Tóna ani milovaná dcéra Angelika v podaní Kamily Heribanovej, ktorá ho má skutočne rada). Treba spomenúť aj Angelikinho ctiteľa Kleanta v stvárnení Milana Ondríka s jeho neobratným, a predsa takým efektívnym dvorením, ktorý akoby získal dámu svojho srdca vďaka komickému zadŕhaniu archaicky „írečitého“ ondríkovského hlasu.

Na záver si dovolím malý dôvetok, zdanlivo mimo témy ‒ o stope Molièrovej divadelnej spoločnosti v prvom slovenskom románe. Narazila som na ňu pri práci na svojej próze Tajomstvá mladého Bajzu venovanej nielen nášmu spisovateľovi, ale aj zrodu jeho povestného diela o príhodách a skúsenostiach mládenca Reného. Vie sa, že inšpiráciu k nemu našiel autor počas teologických štúdií na viedenskom Pazmáneu v časoch jozefínskych reforiem. Mladý klerik, v duchu myšlienkového kvasu európskeho osvietenstva telom i dušou odmietajúci celibát povinný pre katolíckych kňazov, patril k tým, ktorým konvenovalo nedovolené starokatolícke náboženstvo. V súdobej cisárskej Viedni bolo dosť rozšírené, hoci v tajnosti, a pre duchovných malo mimoriadnu príťažlivosť, pretože nevyžadovalo celibátny sľub. Podľa mojich zistení si Bajza „vypožičal“ mená pre niektoré románové postavy práve z prostredia starokatolíckej cirkvi. Reného vychovávateľa a sprievodcu na ceste pomenoval podľa starokatolíckeho biskupa ‒ Van Stiphout, zatiaľ čo Reného otcovi dal meno Don Varlet, a to podľa biskupa, ktorý túto cirkev zakladal. Starokatolíctvo vzniklo pod vplyvom jansenizmu roku 1723 v Holandsku, avšak onen zakladajúci biskup bol Francúz. A ako to súvisí s Molièrom? Spomenutý herec La Grange z Molièrovej divadelnej spoločnosti sa vlastným menom volal Charles Varlet a starokatolícky biskup bol jeho synovcom. V rovnakom divadle a neskôr v Comédie française hral aj otec tohto biskupa, bol bratom La Granga ‒ hovorili mu Sieur de Verneuil, no v skutočnosti sa volal Achille Varlet. Takto, vďaka kreativite osvietenca a klasika národného obrodenia, sa chýrne meno rodiny francúzskych molièrovských hercov ocitlo aj v slovenskej literatúre.

---

[1] Rozhovor s režisérom inscenácie Pavlom Viechom. Otázky kládol M. Krč. In: Jean-Baptiste Poquelin Molière: Zdravý nemocný. Bulletin SND, 2025, s. 19-20.