… na jeden človečí dotyk

Stanislav Štepka: Mužské oddelenie
Dramaturgia: Mirka Čibenková
Texty piesní: Stanislav Štepka
Scéna: Peter Čanecký
Kostýmy: Katarína Holá
Hudba: Juraj Haško
Produkcia: Ladislav Hubáček
Réžia: Juraj Nvota
Účinkujú:
Sestra Milka: Simona Miháliková
Ladislav Hagara: Samuel Spišák, alt. Ondrej Hraška
Minister zdravotníctva: Mojmír Caban
Štefan Jankovič, opravár: Kamil Mikulčík, alt. Štefan Richtárech
Doktorka Slobodová: Andrea Martvoňová, alt. Marcela Cmorejová
Gustáv Želízka, čašník vo výslužbe: Stanislav Štepka
Ružena, čašníčka: Maruška Nedomová
Inžinier Pätoprstý: Ladislav Hubáček, alt. Juraj Hraška
Ministrova žena: Kristína Madarová, alt. Andrea Martvoňová
Vizážistka: Marcela Cmorejová, alt. Ana Vyparinová-Krsmanovič
Prvý ošetrovateľ: Ladislav Hubáček
Druhý ošetrovateľ: Vladimír Svitek
Hudobná a spevácka skupina Červené nosy: Marcela Cmorejová, alt. Ana Vyparinová-Krsmanovič, Maruška Nedomová, Vladimír Svitek, Ladislav Hubáček, Juraj Hraška a súbor RND
V bulletine k 65. inscenácii bratislavského Radošinského naivného divadla Mužské oddelenie sa v slovách Stanislava Štepku dočítame prinajmenšom o dvoch hlavných dôvodoch jej napísania. Tým prvým je možno naplnenie jeho dávneho želania, ktoré vzniklo v súvislosti s mimoriadnym úspechom prvého „dielu“ z roku 1987 – Ženského oddelenia. Bola to kultová inscenácia s 362 reprízami, v ktorej kraľovala Katarína Kolníková. Stanislav Štepka v tejto súvislosti v bulletine k Mužskému oddeleniu napísal, že by si prial, aby vznikla inscenácia, ktorá by bola „… verným a dôstojným pokračovaním javiskovej ľudskej témy“.[1] Druhá motivácia taktiež súvisí so Ženským oddelením. Štepka vtedy hrou reagoval na vážny úraz Kataríny Kolníkovej, ktorá kvôli mladému a neskúsenému vodičovi strávila tri mesiace na traumatológii. Keďže nemohla dobre chodiť, napísal pre ňu hru, v inscenácii ktorej mohla ako pani Kováčová po celý čas ležať v posteli. V Mužskom oddelení sa Štepka oprel o vlastné skúsenosti s nemocnicou – „… patálie s pruhom, chrbticou a očami…“[2] a aj o príbehy, o ktorých sa často – aj nechcene – v nemocnici dozvedáme a vďaka ktorým sú si pacienti „… veľmi blízko. Chvíľami skoro na jeden dotyk.“[3] Medzi takto inšpirované časti patrí pravdepodobne aj výstup s úmrtím, ktorý nájdeme v oboch inscenáciách – vzťahuje sa na pani Kováčovú v Ženskom oddelení a na Ministra zdravotníctva v Mužskom oddelení. Keď k pani Kováčovej či Ministrovi zdravotníctva prídu ošetrovatelia, aby ich odviezli do márnice, preberú sa zo spánku a riešia, či majú ošetrovatelia na papieriku naozaj napísané číslo izby 6, na ktorej ležia, alebo nie a či naozaj žijú alebo nie. Samozrejme, každé aranžmán má trochu inú podobu, aj keď režisérom oboch inscenácií je Juraj Nvota. V hre je významovo posunutá aj priama Štepkova skúsenosť s nemocnicou. Jedna z hlavných postáv – futbalista Ladislav Hagara – prichádza do nemocnice kvôli operácii pruhu, problémy s očami či s chrbticou si však autor hry nechal pre svoju postavu – čašníka vo výslužbe Gustáva Želízku. Z oboch problémov vytvoril komediálne situácie. Z mihania pred očami urobil dôvod, prečo by ani pri milovanej čašníčke Ruženke nemusel milostne vzplanúť a z problémov s chrbticou sa stala pohybová komická akcia o nepohyblivosti. Významné posuny oproti Ženskému oddeleniu nájdeme aj v samotnej dejovej línii Mužského oddelenia. Z tematického hľadiska – ako vyplýva už z predchádzajúcich riadkov – ide opätovne o inscenáciu, ktorá sa odohráva v nemocnici, pacientami sú v nej tentoraz iba muži a, podobne ako v Ženskom oddelení, sa dozvedáme veľa z ich súkromného i verejného života. O opravárovi Štefanovi Jankovičovi sa dozvieme, že takmer „všetko vie“ – za dlhé týždne života v nemocnici sa naučil „diagnostikovať“ niektoré choroby, rád číta knihy, ale nemá šťastie na lásku a o každého nového pacienta sa veľmi stará a pomáha, kde môže. Ministrovi zdravotníctva zabránil zavraždiť manželkinho milenca, ktorý sa kvôli imidžu chcel liečiť v štátnej nemocnici. Želízka sa až tak zamiloval do kolegyne, čašníčky Ruženky, že začal namiesto nej robiť všetky práce a odpustil jej aj neveru a útek s milencom na motorke. A miloval ju a staral sa o ňu aj potom, čo tragicky havarovali – milenec zomrel a Ruženka zostala na invalidnom vozíku. Spočiatku si ho síce plietla s milencom, nakoniec sa však do neho zamilovala naozaj. Mladý nádejný futbalista Ladislav Hagara zasa nemá zábrany verejne priznať, že ho diváci nezaujímajú, iba peniaze. Veľa však o sebe povedia aj hlavné ženské postavy – Doktorka Slobodová a Sestra Milka. Ich osobné príbehy sú ale dôležité pre ďalšiu tematickú líniu, ktorá je dominantne prítomná aj v Ženskom oddelení – lásky a milostných vzťahov. Sestra Milka je slobodná mama a Doktorke Slobodovej sa rozpadá manželstvo s ambicióznym gynekológom, ktorý pri nej nemyslí na nič iné ako na prácu. Nakoniec sa aj pre nich, nielen pre Želízku a Ruženku, skončí všetko šťastne – láskou. Milka vytvorí pár s futbalistom a lekárka s ministrom.
Inscenácia Mužské oddelenie sa odohráva vo veľmi jednoduchom scénickom prostredí, ktoré na jednej strane imituje nemocničné prostredie a na druhej strane je veľmi variabilné. Jeho základom je niekoľko nemocničných paravánov, nemocničné lôžko na kolieskach, pohyblivý stolík s nemocničnými potrebami pre sestričku, biele stoličky, pojazdné kreslo pre imobilných pacientov a nemocničný vozík pre odvážanie mŕtvych tiel. Ich premiestňovaním v priestore sa vytvárajú potrebné interiéry ako vyšetrovňa, prezliekareň pre pacientov, nemocničná izba, operačná miestnosť a pod. Súčasťou tohto základného nemocničného prostredia je iba jeden nepohyblivý scénický prvok – zadná stena, ktorá je vytvorená bielym plátnom. Využíva sa na premietanie rôznych filmových dokrútok, fotografií, svetelných grafík ako napríklad bielej steny s typickými bielymi nemocničnými obkladačkami, vane v kúpeľni, röntgenu pľúc, zrýchlených záberov na dopravu na ulici či na interiér Želízkovej reštaurácie, jeho bytu atď., ale aj na tieňohru. Prostredníctvom premietania záberov na plátno sa inscenácia otvárala jednak vonkajšej realite a jednak sa menila atmosféra či dopovedala sa situácia. Milostný výstup bol napríklad podporený projekciou červeného kruhu, v ktorom nemohru romantického obrazu dokresľovali hudobníci hrou na hudobné nástroje. A napríklad nekvalitu obkladačiek za vaňou v kúpeľni nemocničný pacient a hlavne „všemajster“ Štefan Jankovič dokázal tým, že sa najprv v prvom zábere ukázala kúpeľňa s vaňou, za ktorou bola stena s obkladačkami a v druhom ju „rozbil“ tak, že bolo vidieť, ako sa zrútili.
Podobne ako scénické prostredie, aj kostýmy všetkých postáv vychádzali z nemocničných reálií. Mužskí pacienti boli odetí do nemocničných pyžám, županov a papúč, lekárka a sestrička mali ich statusu zodpovedajúci odev a kostýmy ostatných postáv boli väčšinou neštylizované, civilné, podčiarkovali však ich charakter – ministrova manželka mala šaty, ktoré tesne obopínali jej telo a evokovali vyzývavú erotiku, čašníčka Ruženka nosila lesklé legíny a nápadný vršok, ktoré zdôrazňovali ľahkomyseľnosť jej povahy atď.
Scénickú hudbu vytvoril Juraj Haška v troch základných tematických líniách. Prvú predstavovali pesničky, typické pre RND, ktoré mali väčšinou predelovú a ilustratívnu funkciu. Herci počas nich nielen spievali, tancovali a hrali na svoje typické hudobné nástroje, ale hlavne prostredníctvom Štepkových textov piesní vnášali do inscenačného deja nové významy. Druhú tvorili samostatné vstupy hudobnej a speváckej skupiny Červené nosy, ktorej členovia boli oblečení ako klauni. Skupina je alúziou na divadelné skupiny klaunov Červený nos, ktoré pomáhajú rozveseliť deti v nemocniciach. V ich veselej, až dravo-živej rytmickej hudbe dominovala harmonika. Tretiu líniu tvorila inštrumentálna scénická hudba v podobe prevzatej klasickej skladby, ktorú si napríklad Doktorka púšťala počas operácie, či scénickej hudby, počas ktorej sa Ruženka snažila erotickým tancom zviesť Želízku.
Inscenácia Mužské oddelenie je však odlišná od Ženského oddelenia hlavne v inom, a to v súvislosti s inscenáciami Štepkových hier v posledných rokoch. V prvom rade je viac romantická. Všetky tri dvojice vedú medzi sebou dlhé zamilované rozhovory (aj keď niekedy komicky pôsobiace), spievajú romance a vystupujú v aranžmánoch, v ktorých si dvoria, zvádzajú sa alebo si viac či menej priamo vyznávajú lásku. V druhom rade je viac vážna, a to aj počas niektorých piesní, vrátane ich choreografií, pričom celkom nedochádza k ich adekvátnemu zladeniu s významom predchádzajúcich či nasledujúcich častí. Medzi takéto miesta patrila napríklad pieseň z filmu Titanic aj s jej choreografiou, ktorú herci spievali na pozadí záberov na rýchlo plynúce ulice mesta. Tým, že nasledovala po výstupe, ktorom Želízka Hagarovi porozprával o tragickom úraze svojej Ruženky, až príliš evokovala osamelosť a stratu nádeje. Ďalej napríklad choreografia chaoticky tancujúcich pacientov, ktorí takto „prenasledovali“ doktorku, bola taktiež významovo ostrejšia, viac trpko-pravdivá, ako groteskná či smiešna. Častí, v ktorých chýbala možnosť typického „štepkovského“ polepšenia, odpustenia či nadhľadu, bolo – našťastie – minimum.
Dilógie, trilógie a ani väčšie – sériové – inscenačné celky nie sú síce na Slovensku častým javom, ale vždy sa im darí. Či to bol napríklad – už legendárny – päťdielny divadelný sitkom Slovenského komorného divadla Martin www.narodnycintorin.sk (2012 – 2015), ktorého 1. časť sa od roku 2012 hrá dodnes, séria ôsmych inscenácií v rámci projektu Nepos(l)edné predstavenie Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici (1991 – 1996) či projekt Kemu ce treba ´91 (1991) Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorý pozostával zo šiestich inscenácií atď. Ani pri Mužskom oddelení sa nemusíme obávať, že si inscenácia nenájde divákov…

---

[1] ŠTEPKA, Stanislav (edit.): Mužské oddelenie. [Bulletin k inscenácii.] Bratislava : Radošinské naivné divadlo, 2019. [Nečíslované.] [2] Tamže.[3] Tamže.
–>