Móric Beňovský verzus Julien XIII.

Pavol Viecha – Martin Krč: Neskutočné príbehy Mórica Beňovského

Réžia: Pavol Viecha
Scénografia a kostýmy: Karel Czech
Hudba: Andrej Majerčík
Dramaturgia: Peter Tilajčík
Výroba: Zita Kollárová, Martina Fintorová, Jaroslav Štuller a Štefan Potančok pod vedením Beaty Westrych-Zázrivcovej
Zvuk: Patrik Cingeľ, Vojtech Klinec
Svetlo: Juraj Čech, Jakub Ťapucha
Javiskoví technici: Marek Duchoň, Ľuboš Hodás, Dominik Prok, Boris Javorský
Inšpícia: Dominik M. Javor

Hrajú: Frederika Kašiarová, Ondrej Gajdoš, Peter Pavlík, René Sorád

Premiéra 13. februára 2026 v Bratislavskom bábkovom divadle

V piesni Doma dobre od kapely Para sa spieva o tom, že stred sveta je vo Vrbovom. Obec blízko Piešťan je známa aj vďaka hudobnému festivalu Vrbovské vetry, no v roku 1746 sa tam narodil Benyovszky Máté Móric Mihály Ferenc Szerafin Ágoston, u nás známejší ako Móric Beňovský. Cestovateľ a nositeľ rôznych hodností a funkcií je aktérom dobrodružstiev nevídaných rozmerov, bol účastný udalostí v rôznych kútoch sveta, ktoré formovali dejiny viacerých národov. Utečenec, vzbúrenec, rakúsky dôstojník, veliteľ poľskej armády, generál francúzskej armády, kráľ Madagaskaru, a to všetko ešte pred štyridsiatymi narodeninami, ktorých sa už nedožil. Jeho zápisky vyšli knižne ako Pamäti a cesty. Z francúzštiny ich preložili do mnohých jazykov, Beňovský má teda aj prívlastok mimoriadne úspešný spisovateľ.

V dejinách slovenského národa absentujú vlastní králi, a tak je tento uhorský šľachtic slovenského pôvodu inšpiratívnou osobnosťou, ku ktorej radi vzhliadneme. U nás o ňom vznikli knihy, televízny seriál, komiksy, aj dve hudobné divadelné inscenácie. Jeho cesty najnovšie spracovali v Bratislavskom bábkovom divadle do podoby inscenácie pre obecenstvo od ôsmich rokov Neskutočné príbehy Mórica Beňovského.

Hoci nepochybne šlo o muža mnohých kvalít, po prečítaní Beňovského strastiplného životného príbehu môže človek zapochybovať a klásť si otázku, či je všetko z jeho zápiskov pravdivé. Núka sa paralela s barónom Prášilom alebo Forestom Gumpom, a tu vzniká dramatický potenciál, divadelné iskrenie. Autori textu Pavol Viecha a Martin Krč objekt záujmu neadorujú. V Móricovi Beňovskom zbadali okrem dobrodruha, lídra a schopného organizátora aj chvastúňa a egomaniaka, ktorého zápisky sa nie vždy zhodujú s hĺbkovým historickým výskumom. A to je prínosný pohľad, pretože dokonalí dejatelia z mramorových podstavcov vzbudzujú podozrenie, v horšom prípade nezáujem kreovaný memorovacou a enumeratívnou výučbou. Dodať im trocha človečiny môže byť impulzom k úprimnému záujmu o nich a naše dejiny.

V inscenácii BBD prichádza Móric Beňovský do sporu so súčasnou umelou inteligenciou. Členovia jeho družiny mu predstavia tento najnovší vynález, ktorý jeho rozprávanie niekoľkokrát preruší konštatovaním, že si v danej časti pravdepodobne vymýšľal a udalosti sa odohrali inak, ako si ich zapísal. V texte sa autori verne pridŕžajú jeho ciest, no zdôraznili chvastúnsku líniu a pridali trefné glosy. Napríklad, keď sa svojej manželky pýta, či je šťastná, že bude prvou Slovenkou na Madagaskare, ona mu odpovedá: „Veď ja ani neviem, čo je to Slovenka“. Hoci je prístup inscenačného tímu až persiflážny, Móric Beňovský tu nie je „záporák“. Podarilo sa nájsť balans – nejde o zhadzovanie, ale láskavé zveličenie, ktoré graduje až do záveru, v ktorom nám Móric Beňovský oznamuje, že zjednotil slnečnú sústavu a vo finálnom výstupe vedľa neho stoja aj mimozemšťania.

Režisér Pavol Viecha vytvoril hodinovú bláznivú púť po stopách Beňovského – peši, psím záprahom, ale predovšetkým loďou. S plnou dávkou imaginácie vznikla rodinná inscenácia – plnohodnotný zážitok pre deti aj ich príbuzných či učiteľov a učiteľky. Začína sa príchodom samotného kráľa Beňovského. Po boku mu stoja spoločníci, ktorých získal počas svojich ciest. Na otázku, kto je najznámejší kráľ Madagaskaru, nasleduje prekvapivá odpoveď umelej inteligencie – je to Julien XIII. – lemur z populárneho animovaného filmu Madagaskar. Ak vezmeme do úvahy, že tento popkultúrny artefakt má širší dosah ako dejepisné vedomosti, musíme uznať pravdivosť tejto tézy. Beňovský a jeho spoločníci sa rozhodnú, že treba urobiť osvetu a idú prerozprávať celý jeho príbeh – o rodinných majetkových sporoch, ceste z Uhorska do Poľska, zajatí na Kamčatke, vzbure a úteku, vstupe do francúzskych služieb, plavbe do Japonska, odtiaľ na Taiwan a na Madagaskar.

Okrem Ondreja Gajdoša, Petra Pavlíka a Reného Soráda stvárňujú členov Beňovského tímu aj dvaja technici divadla Dominik M. Javor a Boris Javorský, ktorí poctivo budujú zámer režiséra Pavla Viechu a scénografa Karola Czecha – zaplniť akciami nielen javisko, ale aj priestor hľadiska. Účinkujúci využívajú aj dva bočné vchody do sály a v zadnej časti postavenú kovovú konštrukciu. Technici v kostýmoch sa pohybujú pomedzi divákov a odvíjajú červenú šnúru, čím vytvárajú zakreslenie Beňovského ciest, akoby sa dialo na mape – červená niť značí trasu, zastávky na nej, ktoré by sa na mape zastokli ako špendlík – sú tu zobrazené zvonom na čistenie sifónu s príslušnou vlajočkou. Dômyselne „kreslia“ ponad hlavy divákov v celom hľadisku.

V duchu bláznivosti inscenácie stvárňuje Mórica Beňovského žena. Toto obsadenie je zásadné aj v tom, že dopomáha k láskavému vyzneniu postavy. Nejde o výsmech, ale zdôraznenie netradičnosti jeho životného príbehu. Herečka Frederika Kašiarová ťahá v značnom tempe celý príbeh, ide o fyzicky aj herecky náročnú úlohu, jej súčasťou je aj istá miera improvizácie pri oslovovaní publika. Nesnaží sa hrať „mužsky“, neparoduje, do postavy dáva značnú dávku energickosti a nasadenia počas celého predstavenia. Ondrej Gajdoš, Peter Pavlík a René Sorád vytvárajú jedinečnú suitu. Herci s rozličnou fyziognómiou vychádzajú zo svojho naturelu a zveličujú ho v záujme humorných situácií. Peter Pavlík využíva situačnú komiku aj svižnosť, Ondrej Gajdoš je rozvážnejší, pomalší, v hereckých akciách režisér využíva jeho korpulentnejší typ postavy a silu (napríklad odkaz na zápas sumo). René Sorád má miernejší prejav a aj vďaka dlhým vlasom stvárňoval ženské postavy. Ani tu však nešlo o nevhodnú paródiu, takéto zobrazenie zapadalo do celkového konceptu, veď v neuveriteľných príhodách nie je dôležité pohlavie ich aktéra.

Karel Czech navrhol kolekciu mimoriadnych kostýmov. V úvode sú všetci účinkujúci v odevoch s doplnkami ako barety, traky, kravaty, saká – akýsi elegáni zo staromilského klubu. Nasleduje defilé výrazných kostýmov, okamžite charakterizujúcich geografickú oblasť. Rôznofarebné mohutné kožušiny, námornícke kabáty, japonské saténové zvršky a exotické háby odkazujúce na slamené sukne, masky a farebnosť na Madagaskare. Ide o precíznu prácu s množstvom detailov a doplnkov, vrátane parochní. Kostýmy sú dôležitou zložkou inscenácie, prispeli k tomu, že ide aj o vizuálne bohaté dielo.

Pre Bratislavské bábkové divadlo bol Móric Beňovský dobrá voľba, rovnako aj režisér Pavol Viecha. Pozoruhodný predstaviteľ mladej režisérskej generácie má za sebou rôznorodé projekty, režíroval v štátnych divadlách aj nezávislých združeniach a má široký tematický záber. Je prínosné (snáď obojstranne), že ho oslovilo aj BBD.