Literárny Kvak a Čľup

Dramatizácia: Anton Korenči a Juraj Bielik
Dramaturgia: Katarína Jánošová
Texty piesní: Anton Korenči
Scéna, kostýmy, bábky: Eva Farkašová
Hudba: Juraj Bielik
Výtvarný návrh projekcií: Eva Farkašová
Technické spracovanie projekcií: Vladimír Slaninka
Réžia: Juraj Bielik a Anton Korenči
Hrajú:
Kvak: Simon Fico
Čľup: Michal Adam
Lesné zvieratká: Lucia Arendášová, Margaréta Nosáľová/Janka Sovičová
Bratislavské bábkové divadlo, premiéra 7. 3. 2014.
Recenzia je napísaná zo septembrovej reprízy.
Arnold Lobel napísal sériu príbehov o dobrých kamarátoch z močiara – žabiakovi Kvakovi a ropušiakovi Čľupovi. Knižky sa stali obľúbené hlavne pre svoje svieže krátke príbehy. Príbehy sa hravou edukatívnou formou snažia priviesť najmenšieho čitateľa k správnym návykom a k spoznávaniu sveta okolo seba. Ale hlavne ukazujú cestu priateľstva. Knižné žaby sa tak stávajú milými antropomorfnými bytosťami, ktoré všetko vedia a majú zážitky ako bežné deti. V minulosti zdramatizoval a zrežíroval žabacie príbehy Ján Prokeš pod názvom Kvak a Žblnk. Rozprávku uviedli v roku 1992 v Bábkovom divadle v Košiciach.
V súčasnosti uvádzajú v Bratislavskom bábkovom divadle inscenáciu podľa série kníh s Lobelovými rozprávkami, pričom sa najviac opierajú o príbehy z knižky s názvom Veselý rok s Kvakom a Čľupom. Tieto príbehy zdramatizoval a zrežíroval zohratý divadelnícky tandem Anton Korenči a Juraj Bielik. Obaja majú cit pre dramatizácie i pre detského diváka. Spoločne zrežírovali už niekoľko rozprávkových príbehov. Avšak v bábkovom divadle pôsobia prvýkrát. Ich tvorivá práca je silne spätá, nie vždy sa dá odčítať, kto je viac dramatizátor a kto viac režisér. Výsledný inscenačný tvar ich spoločného úsilia a tvorivosti nie vždy vyžaduje striktné delenie kompetencií.
Lobelova knižka zachytáva jeden rok v živote žabacích kamarátov. Príbeh je lineárny a hovorí o bežných úkonoch, ktoré sa robia počas rôznych ročných období. Základom príbehu je len striedanie počasia a pracovných či zábavných činností. Žabiaci buď upratujú, kúpu sa, alebo sa sánkujú. Nič podstatne dramatické sa v ich príbehu neodohráva. Chýba tu hlbšia zápletka, ktorá by rozvírila plynulý monotónny chod príbehu. Iba v jednom momente nastane napätá situácia. Je to tesne pred koncom príbehu, keď sa žabiaci navzájom zachraňujú, pretože sa išli hľadať do zimy a tmy, aby sa udobrili a mohli spolu stráviť Vianoce. Samotná dramatizácia je síce vkusná a obsahuje v sebe oblúk príbehu (začína sa piesňou a piesňou sa aj končí). Avšak rozvláčny sled scén je miestami nudný. Celému príbehu chýba viac dramatična. Akoby sa dramatizátori báli pohrať sa s literárnym príbehom. Krátke scénky síce boli informačne hutné, avšak dlhé hudobné a spevácke predely im uberali temporytmus. I keď, textom piesní a hudbe sa nedá nič vyčítať, nakoľko sú príjemné a ľahko zapamätateľné.
Čo však chýba textu, to nechýba scéne, bábkam a hercom. Scénu, kostýmy, bábky aj videoprojekciu pripravila Eva Farkašová, ktorá sa s danou témou vyhrala efektne a sugestívne. Všetko pripomínalo oživené obrázky z knižky. Scéne dominovali tri veľké plochy, ktoré znázorňovali listy z karisbloku. Na listy sa premietali rôzne obrázky, ako napríklad kalendár či lúka. Videoprojekcia bola bohatá a veľmi nápaditá. Korešpondovala s dejom a dotvárala jeho atmosféru. V popredí scény ležal ešte účelový dutý kus scény, ktorý sa podľa potreby používal ako kraj rybníka či ako kopec. Herci sa za neho skrývali, alebo z neho vyťahovali všelijaké predmety, napríklad riady. V niektorých častiach príbehu bola použitá tieňohra (napr. keď Čľupovi rástli kvety). Inak sa na scéne nezjavilo nič navyše. Tým sa sprehľadnili mizanscény. Na všetko, čo bolo treba povedať alebo ukázať, stačila projekcia, prípadne rýchle presuny plôch, aby sa zmenil priestor, alebo ročné obdobie.
Bábky sú na pohľad veľmi pekne spracované. Poväčšine sú to maňušky skĺbené s čempuritami. Čľup je hnedý, trochu tučný ropušiak, ale elegán s klobúkom. Kvak je naopak štíhly zelený, dlhonohý žabiak. Obe bábky sú jasne rozpoznateľné a identifikované aj druhovo, v rámci zvieracej ríše. Ostatné lesné zvieratká sú taktiež detailne prepracované a farebné. Deti sa mohli vynadívať na vranu, ježka, veveričku, myšku, zajaca i korytnačku.
Ústrední herci sa na svoje bábky podobajú. Je to pozitívny prvok hry, pretože dieťa sa môže stotožniť nie len s bábkou, ale aj so živým hercom, ktorý bábku vodí. A zároveň nie sú herci obmedzovaní vo svojom hereckom prejave a nebráni im to využívať všetky možnosti scény. Raz ich môžeme vidieť ako živého Čľupa a Kvaka, a potom zas ako bábky. Poprípade dokopy, ako jednu osobu.
Kvak Simona Fica je svieži a akčný. Kostým má celý zelený, ako jeho bábka. Je pomaľovaný, aby sa čo najviac podobal na žabiaka a zároveň nezatienil svoju postavičku. Tým je herec na scéne neviditeľný. Fico prepožičal Kvakovi hlas aj pohyby tak vierohodne, že divák má pocit, akoby sa pozeral na obživnutú bábku. Je priam radosť pozerať sa na jeho vodenie. Taktiež jeho práca s hlasom je dôkladná, a preto zaujme hneď na prvé počutie. Jeho Kvak je čulý, rozumný a veselý. Evidentne je tým, ktorý všetko vie a robí kamarátovi učiteľa, pomocníka.
Čľup Michala Adama je komótnejší, pohodlnejší žabiak, ktorý nemá s ničím trpezlivosť. Aj Adam má príjemný hlas a presné vodenie. Jeho kostým je viac vypchatý, aby sa podobal na tučného ropušiaka. Celý je v hnedom a taktiež je pomaľovaný. Jeho kostým a pohyby slúžia hlavne na komické účely. Jeho Čľup je neobratný, bojazlivý a bezradný. Preto má dobrého kamaráta, ktorý mu pomáha.
Lesné zvieratká sú vodené dvomi herečkami, ktoré sú oblečené do čiernobielej kombinácie. Podobajú sa na cirkusantky „elegánky“. Je to hlavne účelové, aby ich vodenie nebolo také viditeľné na bielych karisblokoch.
Inscenácia je určená hlavne pre menšieho diváka. Je plná krátkych obrazov, ktoré v sebe obsahujú jasnú informáciu. Napríklad si žabiaci kupujú zmrzlinu, sadia kvety, alebo sa sánkujú. Tieto obrázky sú výjavmi zo života. Detskému divákovi takto dávajú obraz ich vlastných skúseností a ešte niečo navyše. Môžu sa stotožniť aj s jedným, aj s druhým hlavným hrdinom, aj napriek tomu, že sú typovo odlišní. Tvorcovia pripravili zaujímavú inscenáciu s pesničkami, taký malý hudobný príbeh. Režiséri si napísali aj zvučné rýmy a chytľavé melódie. Nečudo, že si k bulletinu vyrobili aj hudobné CD. Pesničky sprevádzajú snáď každý obraz, aby sa dieťaťu ľahšie fixovali videné príbehy. Škoda len, že to brzdilo prirodzený chod celej inscenácie. Zaujímavosťou sú situačné gagy, ktoré vyzerali ako z animovaných filmov. Akoby postavičky vyskočili z televízora. Občas sa ľahkosť vtipov vytráca, ale nie natoľko, aby sa tým pokazila pointa. Treba povedať, že inscenácia je rozvláčna a miestami prechádza do príliš pomalého tempa. Avšak stále je príťažlivá pre svoje atraktívne spracovanie. Herecké výkony a bábky sú zárukou, že sa dieťa nebude nudiť. Skôr sa zapojí do diania na javisku. Ak rodičia ešte deťom nečítali Lobelove knižky, pravdepodobne po tejto inscenácii začnú. Alebo si doma budú púšťať CD s pesničkami a pospevovať si spolu so žabiakmi ešte dlho po odchode z divadla.

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Šnircová absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Ako kritička sa zúčastňuje kritických seminárov a divadelných festivalov. Príležitostne prispieva recenziami do projektu Monitoring divadiel. Zároveň je súčasťou redakcie internetového časopisu MLOKi. Pracuje pre Divadelný ústav v oddelení vonkajších vzťahov ako manažérka výstavníckej činnosti.