Lear ako absurdný hotel

William Shakespeare: Kráľ Lear (príbeh sveta)
Preklad: Ľubomír Feldek
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Peter Čanecký
Hudba: Róbert Mankovecký
Pohybová spolupráca: Ján Ševčík
Réžia: Dodo Gombár
Účinkujú:
Lear, britský kráľ: Ján Kožuch
Goneril, jeho najstaršia dcéra: Alena Pajtinková
Regan, jeho druhá dcéra: Zuzana Rohoňová
Cordelia, jeho najmladšia dcéra: Jana Kovalčiková
Vojvoda Albany: Jaroslav Kysel
Vojvoda Cornwall: Tomáš Grega
Francúzsky kráľ: Tomáš Tomkuljak
Gróf Gloucester: František Výrostko
Edgar: Marek Geišberg
Edmund: Tomáš Turek
Gróf Kent: Tomáš Mischura
Oswald, správca u Goneril: Viliam Hriadel
Starec: Michal Gazdík
Boromejka st.: Eva Gašparová
Boromejka ml. : Barbora Palčíková
Kapitán/Vojvoda: Ján Kurhajec
Premiéra 13. apríla 2018, Národný dom, Slovenské komorné divadlo Martin.
Téma, ktorú nesie v sebe Kráľ Lear, skúša a pokúša inscenátorov aj v dnešnej dobe. Dráždi až nepochopiteľnou márnotratnosťou otca, ktorý akoby iba z rozmaru či z pýchy na svoju moc sa rozhodne konať tak, aby ju stratil. Spolieha sa na autoritu kráľa, ktorá je neotrasiteľná a akoby od vekov upevňovaná iba prostriedkami moci, a preto trvalá. Nevychádza však z ničoho iného, ako z overených a tradovaných manipulačných postupov, vďaka ktorým sa už po stáročia vždy účinne darí politickými či spoločenskými predpismi a zákonmi sputnať slobodnú vôľu podriadených. Lear nepochopil, že ak sám vystúpi zo zaužívaných koľají, bude na tom ešte horšie ako posledný chudák. Obráti sa mu chrbtom totiž každý, nad kým kedysi uplatnil túto moc. Keďže Kráľ Lear nie je ľudovou rozprávkou o kráľovi, ktorý skúšal lásku svojich dcér, ale divadelnou hrou, ktorú rozprávka iba inšpirovala, ústami Šaša sa dozvedáme jednu z ďalších veľkých právd hry: „… urobil zo svojich dcér svoje matky.“[1] Jedna z posledných večných právd hry je fakt, že Lear odmietol byť svojim dcéram otcom, t. j. tým, ktorý svoje deti chráni a stará sa o ich blaho. Samozrejme, Kráľ Lear nie je iba o rodinných vzťahoch, t. j. o zlyhaní otca, ale aj o zlyhaní panovníka ako múdreho vládcu, ktorý sa vie rozhodnúť správne a necháva si aj poradiť. Hra však ponúka ďalší rad „nerozprávkových“ tém, s ktorými sa dá inscenačne pracovať: starnutie, staroba, hranice lásky a oddanosti, súrodenecké vzťahy, honba za mamonom atď. Z každej témy si martinskí inscenátori vybrali hlavné znaky tak, aby ich bolo možné zjednotiť v jednom bode. Jadrom inscenačnej koncepcie sa stala rovnaká replika Gloucestera aj Edgara: „Blázni vedú slepcov.“[2] Za základ inscenovania si Dodo Gombár a Ró bert Mankovecký zvolili prekladovú verziu od Ľubomíra Feldeka, ktorá vznikla pre inscenáciu Kráľ Lear v réžii Ondreja Spišáka v Divadle Andreja Bagara v Nitre (2009). Preklad obsahuje rad menších dramaturgických úprav, ide hlavne o škrty v replikách či v ich častiach so zámerom zdynamizovať reč postáv. Najväčším zásahom a zároveň veľkým kladom – aj inscenácie – je pripísanie dvoch postáv rádových sestier, staršej a mladšej Boromejky. Starajú sa o Leara, ktorý je často pripútaný k invalidnému vozíku. V inscenácii však nevystupujú iba v súlade s ich postavením a funkciou v bežnom živote (Boromejky alebo Kongregácia Milosrdných sestier sv. Karola Boromejského sú ženským katolíckym rehoľníckym spoločenstvom, ktoré sa sústreďuje na starostlivosť o chorých, chudobných a ľudí na okraji spoločnosti). Vstupujú do deja aj ako nositeľky nadčasovej múdrosti a spravodlivosti, a to hlavne replikami, ktoré sú citátmi zo starozákonnej Knihy Jób, ktorá sa týka utrpenia spravodlivého človeka. Napríklad v situácii veľkého utrpenia Leara, keď si naplno uvedomuje dôsledky svojho činu, citát z knihy antropologizuje búrku:
„LEAR.          Hľa, tu som, úbohý a starý muž,
rovnako sužuje ma vek i žiaľ.
Keď srdcia dcér už štvete proti mne –
nerobte aspoň zo mňa hlupáka,
čo to má tupo znášať.
Ja sa vám obom pomstím tak, že svet
užasne nad – ja neviem ešte nad čím –,
no takú pomstu pre vás vymyslím,
že beda. Myslíte, že budem plakať?
Nie, plakať nebudem.
(ZAČNE VÍCHRICA A BÚRKA. Vstúpia Sestry a Búrku pozorujú.)
Mám prečo plakať. Skôr sa mi však srdce
na tisíc črepín rozletí, než by som
vyronil slzu. Šašo, ja sa zbláznim!
SESTRA 1.     Tak ako kopec padne a rozsype sa
A z miesta svojho skala pohne sa
Tak, ako voda rozhlodáva kameň
A jej prívaly odplavujú prsť,
Tak ľudskú nádej obraciaš navnivoč![3] (Odídu Lear, Gloucester, Kent, Šašo.)“[4] Citáty-repliky Boromejok však zároveň dianiu, ktoré týmto spôsobom často komentujú, prisudzujú funkciu Božieho zásahu a riadenia nášho osudu. Niekedy preberajú aj repliky iných postáv, ako napríklad Boromejka st. vo štvrtom dejstve repliky Starca či v tom istom dejstve Boromejka ml. repliky Posla, Šľachtica atď. Sú tak viac prítomné v dianí nielen ako zvestovateľky Božieho slova, ale aj ako tie, ktoré ho majú právo ovplyvňovať či meniť. Preberanie replík iných postáv sa týka aj Starca, ktorý vstupuje do deja inscenácie ako záhadná a patetická postava v čiernom obloku. Navodzuje atmosféru osudovosti, je tiež akýmsi večným filozofom z diaľky komentujúcim Learovu tragédiu. V závere však ako symbol smrti nasadzuje Learovi korunu, na čo kráľ zomiera. Jej aktivita na scéne však vždy pôsobí skôr ako konanie proroka či toho, kto vie, ako sa celé poučenie pre Leara skončí. V závere sú Boromejky priznané ako Learove „pomocníčky“. Ohýbajú pred jeho očami drevené figúry čiernej a bielej farby – zástupné znaky predurčenosti osudu všetkých postáv – a kladú ich pre Leara, ktorý opäť sedí na invalidnom vozíku. V metaforickej rovine tým Gombár zbavil Leara zodpovednosti za vlastné činy a Shakespearovu hru použil iba ako nástroj svojej vízie sveta.
Vďaka použitiu citátov z Knihy Jób, výmene replík medzi postavami či postáv inscenácia už od začiatku pôsobila viacrozmerovo. V zmysle nadčasovej platnosti dialógov z Knihy Jób prepojila hru so súčasnosťou a predshakespearovskou minulosťou zároveň. Základné významové rámcovanie inscenácie však primárne určila scénografia a kostýmy. Gloucesterova replika „blázni vedú slepcov“ je i v ich základe. Jadro diania sa odohráva na scéne v tvare kvádra, ktorý je zapustený do javiskového priestoru. Pripomína ústav pre choromyseľných, môže však byť aj bežnou nemocnicou, starobincom či hotelom, v ktorom sa dajú prenajímať nielen izby, opatrovateľská služba, ale hlavne ľudia, a to aj v metaforickom význame. „Prepožičiavajú“ sa novým úlohám kvôli tomu, aby znásobovali šialenstvo Leara a predznamenávali tak apokalyptický osud nielen jeho, ale v prenesenom zmysle slova aj sveta, v ktorom žije. Lear nevidiaci a nevediaci, aká je skutočná podstata osôb, ktoré ho v „bláznivom“ hoteli obklopujú, ľahko uverí nielen tomu, že ho tretia dcéra nemiluje, ale aj tomu, že Francúzsky kráľ nemá podstatu nájomného opravára, ktorému ide iba o zisk a o nič iné. (V inscenácii sa z opravára stáva Francúzsky kráľ na základe dohovoru Learových zaťov.) Ako vnútorne slepý sa stáva bláznom a „konečne“ začne viesť i ostatných vnútorne a duchovne slepých k zaslúženému trestu. Gombárov blázon tak trestá skutočných bláznov, i keď pravdepodobne s významnou pomocou Boha.
Predná i zadná strana zapustenej scény sa dá vysúvať či nahrádzať stenami z iných materiálov. Zadná stena je napríklad v úvodných častiach vytvorená obrovským papierom, na ktorom je hrubými líniami nakreslená mapa. Tú neskôr zúfalý Lear roztrhá a v závere, keď je po boji, jej časti rozhádže po proscéniu. Predná časť sa najčastejšie prekrýva „lesklou“ oponou z priesvitného igelitu, ktorá celý priestor odcudzuje a vnáša doň nepríjemné konotácie. Evokuje napríklad dojem, že sa za ňou odohráva niečo, čo by bolo dobré až sterilne oddeliť od divákov a pod. Druhá časť inscenácie sa napríklad začína tým, že na javisku vidíme iba zvnútra na modro nasvietený kváder a keď sa jeho predná stena zdvihne nahor, hlavné postavy stoja mlčky za dlhým stolom so stoličkami. V obraznej rovine sú „pripravené“ na poslednú – sebazničujúcu hostinu. Na hranie sa využíva tak priestor za vsunutou scénou, ako i pred ňou, ale pracuje sa aj s jamou, ktorá sa otvára v jej strede. Zadná časť patrí napríklad opravárom, z ktorých jeden sa „stáva“ už spomínaným Francúzskym kráľom, predná časť vpravo patrí recepcii s nižšími, akoby barovými stoličkami, na ktorej si napríklad na začiatku inscenácie Gróf Kent ako doktor berie kľúč pravdepodobne od svojej ordinácie. Na scénu však už vstupuje a koná v nej ako Kent. V odkrytej jame ako pomyselnom budúcom hrobe Leara sa odohráva víchrica, v ktorej šalie. Je vtedy nasvietená na modro a do Learovho šialeného „kúpeľa“ sa zapájajú aj dcéry s manželmi – plieskajú nad jeho hlavou veľkým koženým pohoničským bičom, sácajú ho do nej, mechanicky sa pohybujú – „besnejú“ spolu s ním.
Kostýmy takisto umiestňujú inscenáciu do súčasnosti, ale aj do minulosti. Vyjadrujú však i vývoj postáv či už v súlade s dejom hry, alebo s ďalšími už spomínanými rozmermi. Lear tak má bežný čierny oblek s košeľou, zvieraciu kazajku v tvare dlhej nočnej košele. Keď je šialený, má na hlave veniec z kvetov, jeho „šialená“ dlhá biela košeľa pripomína odev iného trápeného „blázna“ – vyhnaného Edgara atď. Boromejky v prvej časti inscenácie chodia v bielom habite, v druhej už v čiernom. Learove dcéry majú v prvej časti väčšinou pestrofarebný a módny súčasný odev, v druhej časti sú spolu s ostatnými postavami odeté do kostýmov čiernych farieb.
Inscenácia je náročná na vnímanie nielen vďaka zložitejšej koncepcii, ale aj z hľadiska herectva. Postavy sú totiž charakterizované nielen tradičným činoherným pohybom a rečovým prejavom, ale aj štylizovanými gestami a choreografiami v expresívne ladenejších častiach inscenácie. Nemalú úlohu zohrávajú kostýmy či maskovanie: inak musí interpretovať napríklad František Výrostko svoju postavu Grófa Gloucestera vtedy, keď je „iba“ obyčajným recepčným, a inak vtedy, keď má vypichnuté oči; inak vyzerá Lear či Edgar vo vypätých romantizujúco vyznievajúcich situáciách beznádeje a šialenstva a veľmi odlišne Jana Kovalčiková, i keď hlavne kvôli tomu, že Gombár využil možnosť obsadiť ju i do úlohy Šaša a do jej súčasných polôh vniesol rapové piesne a choreografie. Rečová, gestická či pohybová náročnosť v interpretácii povýšenosti a vzájomnej nenávisti oboch sestier v podaní Aleny Pajtinkovej a Zuzany Rohoňovej je tiež vysoká.
Na striedanie rôznych hereckých polôh je však martinský súbor vždy veľmi dobre pripravený. Každý z hercov v kvalitnom podaní zinterpretoval tak patetickejšie, ako aj civilnejšie polohy svojich postáv.
Na prvý pohľad sa zdá, že Dodo Gombár zvolil jednoduchý a priamočiary výklad – v duchu už spomínanej repliky. V inscenácii nejde iba o zobrazenie šialenstva človeka, ktoré sa ukazuje v prostredí psychiatrickej liečebne. Nepozeráme sa „iba“ do Learovej hlavy, v ktorej miznú hranice medzi realitou a predstavami a všetko je akoby naopak. Pozeráme sa na koncepciu sveta, ktorá hovorí, že niekedy, ani nevieme ako, sme bábkami v rukách nástrojov moci, svojej pýchy či „iba“ Boha.

---

[1] SHAKESPEARE, William: Kráľ Lear. [Scenár.] Martin : Slovenské komorné divadlo, 2018, s. 14.[2] Ibid., s. 44.[3] Kniha Jób, kap. 12.[4] SHAKESPEARE, 2018, s. 29 – 30.