(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaEmmerich Kálmán: ČARDÁŠOVÁ PRINCEZNÁ
Premiéra25. apríla 2008
Divadelná sezóna

Réžia: Imre Halasi * Dramaturgia a úprava slovenského prekladu: Peter Himič * Scéna: Róbert Menczel * Kostýmy: Nadežda Šimunová * Choreografia: György Gesler * Hudobné naštudovanie: Zdeněk Macháček * Zbormajster: Šimon Marinčák
Premiéra: 25. 4. 2008 v opere Štátneho divadla Košice, navštívené predstavenie 11. 6. 2008
Problém recepcie klasickej operety má v novodobej histórii slovenského divadla svoje špecifiká. V čase, keď okolité kultúry nezapochybovali o práve na život tých titulov a tých autorov, po ktorých sme zdedili partitúry obzvlášť po hudobnej stránke nesmrteľné, Slovensko miešalo smrtiace injekcie. Marek Ťapák na Novej scéne v júni 1999 zakopal orchestrálnu jamu a zlikvidoval operetu. Vraj nepatrí medzi komerčne zaujímavé žánre. Zelenú dostal muzikál, bez živých inštrumentalistov, s reprodukovaným hudobným podkladom. Čo je však desivé a zrejme svetovo unikátne, dodnes (viď najnovšiu produkciu West Side Story, ktorá sa hrdí finančnou podporou Ministerstva kultúry SR) ho dotujú verejné financie. Druhé operetné divadlo, prešovské, dodýchalo v novom tisícročí. Ľahkonohá múza však na Slovensku celkom nezmĺkla. Ako doplnkový sortiment ju stále pestujú dva mimobratislavské operné súbory, Štátne divadlo Košice a Štátna opera Banská Bystrica. Dvere jej sporadicky otvára – v súčasnosti Lehárovou Veselou vdovou – aj Opera SND.
Nová inscenácia Kálmánovej Čardášovej princeznej na scéne košického Štátneho divadla niektoré témy oprášila. Najmä tie principiálne. Má opereta čo povedať dnešnému návštevníkovi? Ako ju naservírovať, aby nepôsobila anachronicky? Na prvú otázku odpovedá kasa divadla jednoznačne. Áno, verejnosť operetu chce, reprízy sú vypredané, záujem ani do budúcej sezóny neutícha. Či je to z rýdzeho hladu po danom druhu divadla, alebo z nejestvujúcej konkurencie muzikálu vo východoslovenskej metropole (pričom oba žánre môžu žiť paralelne a uchádzať sa o priazeň v zdravej súťaži), ťažko povedať. Dramaturgia Štátneho divadla však dávkuje operetu opatrne. „Čardáška“ prišla po štyroch rokoch po Veselej vdove, ktorá už repertoár opustila a v súčasnosti je jedinou uvádzanou operetou. Azda aj preto je taká vzácna. V sezóne 2007/2008 navyše zaujala jednu z iba dvoch premiérových pozícií, po Verdiho Maškarnom bále. Operno-operetnú diétu zdôvodňuje vedenie súboru túžbou neukrajovať radikálnejšie z objem repertoáru a reprízovať aj staršie tituly.
Voči jej nasadeniu nemožno mať jedinú výhradu. Emmerich Kálmán Čardášovou princeznou dôstojne reprezentuje tzv. striebornú éru operety, ktorej hlavnou devízou sú nákazlivé melódie, efektné spevácke čísla, či už v sólach, dvojspevoch, alebo ansámbloch. Duch maďarskej domoviny skladateľa je zreteľný, pretavený do melodiky, rytmov aj typológie postáv. Podľa dobovej šablóny evokuje finále druhého dejstva dojem nešťastného konca, posledný akt však dej presmeruje do optimistického záveru. Objednávka novej košickej inscenácie bola zreteľná od začiatku. Šéf opery Peter Dvorský si prial zachovať pôvodný kolorit deja, predlohu po žiadnej linke neaktualizovať, priniesť na javisko reminiscenciu na veľkú operetu zo začiatku uplynulého storočia. Preto sa vybral hľadať inscenátorov v rodnej vlasti autora, kde kontinuita uvádzania tohto žánru nemala trhliny. V maďarskom Miškovci našiel tím tvorcov, vyznávajúcich vo vzťahu k operete konzervatívny postoj. Jeho požiadavkou bolo oprieť sa z troch možných verzií o košatejšiu, z dielne dvojice István Békeffi – Dezsö Kellér, upravenú pre vtedajšiu hviezdu operety Hannu Honthy. Pre košické potreby ju dramaturgicky prispôsobil Peter Himič. Podľa jeho slov na večernom hodnotení v rámci Internej prehliadky inscenácií divadelnej sezóny (k tomuto predstaveniu sa viaže aj naša recenzia) bola v hre aj stručnejšia a dynamickejšia adaptácia libreta Tomášom Janovicom a Petrom Petiškom. Vôľa režiséra však bola iná. Myslím si, že nie na prospech inscenácie. Výsledkom je takmer tri a polhodinové predstavenie (s jednou prestávkou), ktoré má veľa retardujúcich momentov. Tie spočívajú v próze, v rozvláčnych dialógoch, ktoré zavše zaznejú komicky, no častejšie ide o vyprchané operetné frázy. Pôsobia voči sviežej hudbe kontraproduktívne, brzdia ťah večera a nudia. Navyše, v próze sa darí väčšmi činohercom než operným spevákom.
Režisér Imre Halasi sa vo veľkej miere spolieha na výpravu, ktorú mu navrhol Róbert Menczel a na kostýmy Nadeždy Šimunovej. Scénografia je vo farbách operetnej klasiky, červená a zlatistá dominujú, nechýba modrý horizont, elegantné lustre interiérov. V prvom dejstve si výtvarník pódium trocha zúžil vysunutými bočnými lóžami, v druhom ho otvoril a vyzdobil iba stĺpmi a záverečnú scénu situoval na námestíčko medzi železničnou stanicou a kúpeľnou kolonádou Karlsbadu. Halasi dej rozohráva priamočiaro, nekomplikovane, aranžmány sú naprosto konvenčné. Azda s výnimkou nie celkom zdôvodneného váľania sa mladokomického páru po zemi. Atmosféru dodáva aj scénická hudba, stelesnená živou Cigánskou kapelou Baloghovcov, čo na našich javiskách nebýva zvykom. Choreografia Györgya Geslera ladí s poetikou inscenačného tvaru, je však skôr komorná než veľkooperetná. Celkový dojem večera mohol byť oveľa dynamickejší, keby ho nebrzdili premrštené hovorené pasáže.
Za dirigentský pult pozvali Košičania doyena slovenského operetného dirigovania Zdeňka Macháčka. Dnes už osemdesiatnik s neobyčajne sviežou mysľou a obrovskou praxou vtisol inscenácii pečať štýlovosti. Základné kontúry partitúry boli jasné, mali koncepčnú logiku, aj náležité kontrasty. Orchester v rámci svojich možností sa snažil vložiť do hry kálmánovský esprit. Na navštívenej repríze nie každý detail vyznel bezchybne, zavše škrípala súhra, zavše tónová kultúra, výsledok však uspokojil. Sám Macháček (na už spomenutom hodnotení) nebol celkom spokojný a označil večer za „prevádzkový“. Protagonistov inscenácie si divadlo vyberalo konkurzom. Na Slovensku sa klasickej operete systematicky nevenuje takmer nik, kto by zodpovedal nárokom hlavných rolí vokálne, herecky, typovo a pohybovo. Z výberu napokon vzišli dve obsadenia primadony a bonvivána. Jedno hosťujúce (Helena Szabóová a Peter Svetlík) a jedno domáce (Lucia Knoteková a Jaroslav Dvorský), pričom premiérový aj recenzovaný večer patril hosťujúcej zostave. Zatiaľ čo u páru subreta – mladokomik možno pri brilantnom herectve tolerovať isté vokálne limity, nároky ústredných postáv vedú ku klasicky vyškoleným hlasom. Sopranistka Helena Szabóová (Sylva Varescu) je nedávnou absolventkou operného spevu na VŠMU a má za sebou hosťovania na javisku Opery SND. Je to nádejný materiál, lyrický soprán s voľne znejúcou, ak keď objemom neveľkou vyššou polohou, no v stredoch a hĺbkach je jej hlas zatiaľ menej rezonančný. Je pohybovo zdatná, v próze bez skúseností, takže k ideálu operetnej primadony ju ešte delí pár krokov. Tenorista Peter Svetlík začínal pred 15 rokmi v malých rolách v banskobystrickej opere, dnes spieva prvý odbor v Ostrave. Má nemalú prax aj v operete, pohybuje sa suverénne a jeho hlas znie celkom príjemne. Našťastie part Edwina nie je exponovaný vo vysokej polohe, s ktorou má Svetlík zjavné problémy. Filip Tuma ako Boni ovládol javisko, herecky bol uvoľnený, jeho barytón na mladokomickú rolu postačoval. Podobne prijateľná bola Jana Maľová (Stázi), speváčka s oveľa väčšími skúsenosťami z prešovskej spevohry. Z toho istého divadla pochádza aj Helena Horváthová (Cecília), ktorá väčšmi typovo než spevácky vystihla profil niekdajšej čardášovej princeznej. Odchovancom prešovskej operety je tiež Slavomír Benko (Feri Kerekeš), dnes však už vokálne zjavne za zenitom. Ďalšie postavy stvárnili činoherci Jozef Úradník (knieža Leopold), Róbert Šudík (Miško), Ivan Krúpa (Arcivojvoda Fredinand) a ďalší.
Pokiaľ si vedenie opery Štátneho divadla v Košiciach dalo za úlohu nájsť magnet pre publikum, tak ju splnilo do bodky. Ak by však chceli zabodovať aj zvýšenými umeleckými nárokmi, ak by sa pokúšali nájsť istý prienik strieborného veku operety s dneškom (azda aj to sa dá), bol by výsledok zjavne hodnotnejší. Košická Čardášová princezná má aj napriek spomenutým výhradám pred sebou dlhý javiskový život. Vkus publika nekazí a to v dnešnej, bulvárom presiaknutej dobe, tiež nie je málo.

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.

Uverejnené: 25. apríla 2008Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzent: Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.

Go to Top