Konečne rovnováha zložiek

Dramaturgia: Martin Bendik
Kostýmy: Peter Čanecký
Scéna: Jaroslav Válek
Hudba: Piotr Iľjič Čajkovskij
Libreto: Modest Iľjič Čajkovskij
Réžia: Marián Chudovský
Dirigent: Rastislav Štúr
Zbormajster: Pavol Procházka
Účinkujúci:
Hermann: Miroslav Dvorský, Michal Lehotský
Tomskij: Sergej Tolstov, Jakub Kettner, Ján Ďurčo
Jeleckij: Daniel Čapkovič, Dalibor Jenis, Pavol Remenár
Líza: Adriana Kohútková, Liene Kinča
Grófka: Jitka Sapara-Fischerová, Magda Blahušiaková
Polina: Terézia Kružliaková, Michaela Šebestová
Čekalinskij: Jozef Kundlák, Ľudovít Ludha
Surin: Gustav Beláček, Martin Malachovský
Čaplickij: Ján Babjak , Martin Gyimesi
Narumov: František Ďuriač, Juraj Peter
Ceremoniár: Ivan Ožvát, Igor Pásek
Guvernantka: Alena Kropáčková, Denisa Šlepkovská
Máša: Katarína Flórová, Katarína Polakovičová
Prilepa: Miriam Garajová, Mária Rychlová
Chlapec: Patrik Hrabovec, Michal Vaľko
Premiéra 23. a 25. mája 2014
Recenzované predstavenia: 13. a 20. 6. 2014
Predposledná Čajkovského opera Piková dáma (1890) sa dnes vo svete teší značnej obľube. Výborná je skladateľova hudba, ktorá sa od hudby Eugena Onegina (1879) sprevádzajúcej lyrické scény Puškinovho hrdinu značne líši. Je podstatne dramatickejšia a napája sa z rôznorodejších prameňov. Iný, plný dramatizmu, je aj  zhudobnený príbeh, ktorý má takisto základ v Puškinovi. Čo ho robí dnes mimoriadne atraktívnym je patologickosť hlavnej postavy, ktorá tak dobre pasuje do dnešného sveta abnormalít a umožňuje nielen dobovo historický, ale aj účinný aktualizačný výklad. S takým som sa stretol napr. v Paríži, kde Lev Dodin umiestnil celý príbeh do psychiatrického ústavu, v ktorom Hermann trávi zvyšok svojho života a inscenácia je chápaná ako jeho reminiscencie. Pravda, Čajkovskij so svojím bratom libretistom príbeh posunuli viacej do romantických vôd, k patologickej vášni pridali motív lásky a operu zakončili hrdinovou samovraždou a kresťanským gestom odpustenia. Atraktivitu opere pridáva častá zmena prostredia (7 obrazov), z ktorých každé má svojskú atmosféru a popri základnom príbehu zhubnej vášne obsahuje aj idylické scénky charakterizujúce prostredie a dobu. V rovine hudobnej sa nevyhýba parafrázam hudby ľudovej, sakrálnej či klasicistickej.
V SND ide o šieste uvedenie diela, pre mňa tretie, pričom inscenácia z roku 1964 (autori Fischer, Auer) bola málo úspešná scénicky, avšak výborná spevácky, kým posledná inscenácia z roku 1989 (Kriška, Alexa) patrila k najmenej vydareným prácam režiséra a jeho výtvarníka Vychodila, takže všetko zachraňoval triumfálny nástup Sergeja Larina v úlohe Hermanna. V novej inscenácii sa za režisérsky pult po pomerne dlhej odmlke vrátil Marián Chudovský a urobil to šťastne. Jeho réžia Pikovej dámy znesie názov ideová (na rozdiel od režijných postupov, ktoré len príbeh aranžujú) a podobne ako Konwitschneho Bohéma neimputuje do diela nové významy, ale len kladie akcenty na tie momenty príbehu či charakterov, ktoré viac rezonujú s dnešným životným pocitom. Nie je to len príbeh psychicky nevyrovnaného jednotlivca posadnutého túžbou po zbohatnutí, ale aj nastavenie zrkadla spoločnosti, ktorá nebohatými opovrhuje a jej morálne dekórum je iba pretvárkou.
Základom pre pôsobivý vizuálny dojem je scénické riešenie, ktoré ponecháva prednú časť javiska prázdnu, kým v zadnej časti sú zavesené lamety-polozrkadlá z plexiskla. Vďaka účinnému svieteniu trieštia obraz na zadnom horizonte a zodpovedajú tak roztrieštenému stavu duše protagonistu. Okrem toho na oboch bokoch portálu sú akési presklené kabínky. Tá pravá sa však nevyužíva, kým ľavá slúži raz ako reálny úkryt Hermanna, raz je skôr symbolom jeho osamotenia, z ktorého by sa chcel vyšvihnúť medzi vyššiu spoločnosť. V niektorých obrazoch (intímnych výjavoch) sa javiskový priestor posúvacou (diferencovane farebnou) stenou zredukuje, kým po povytiahnutí lamiet sa dvakrát na zadný horizont aranžuje tieňohra vyjadrujúca raz desivé búšenie v Hermannovej hlave, raz ilustrujúc smrť Lízy. Zaujímavo sa tiež pracuje s rekvizitou, keď zjavenie grófky simuluje iba jej kreslo na kolieskach. Objaví sa opäť v závere a na ňom, Hermann, podobne ako predtým jeho obeť grófka, zomiera. Počas krásnej predohry režisér exponuje na javisku jednak osamoteného bezprizorného Hermanna, jednak skupinu vojnových invalidov, ktorí napokon zaujmú sošný postoj na zdvižnej plošine, kde ich siluety pripomínajú Rodinových Občanov z Callais alebo devastovaných invalidov z Remarqueových románov. Réžia totiž príbeh posunula približne do časov prvej svetovej vojny, takže nahradenie defilé cárovnej paródiou má aj v tomto zmysle svoju logiku. Pochmúrna nálada predohry nezanikne celkom ani pri úvodnom žánrovom obrázku, keď deti s dreveným puškami popravujú svoje kamarátky. Ďalší žánrový obrázok – ples aristokratickej spoločnosti je tiež svojou neviazanosťou a absenciou akejkoľvek etikety poňatý čierne, tentoraz z morálneho hľadiska. Trocha chladne pôsobí obraz u Lízy, a to najmä od polovice, keď na javisku zostávajú len obaja protagonisti, na čom sa snáď viac než scénografické riešenie podpísali herecké výkony protagonistov v tejto scéne. Kritika vyššej spoločnosti, do ktorej sa paradoxne Hermann tak túži dostať, vrcholí v záverečnom obraze, kde okrem mužského zboru reprezentujúceho hazardných hráčov sa pohybujú aj ženy (zrejme pochybnej povesti) a pre hazardných hráčov je Hermannova smrť len bezvýznamnou epizódou, po ktorej sa pohotovo vracajú k svojej vášni. Práve tu sa ukázal Chudovského zmysel pre mieru, keď na rozdiel od vysvietenej mŕtvoly Hermanna necháva hazardných hráčov v pološere naznačujúc, že v prvej línii ide predsa len o individuálnu tragédiu jedinca, aj keď spoločensky podmienenú. K vrcholným zážitkom inscenácie patrí aj scéna smrti grófky, ktorá zomiera s kartami (ktoré sú prekliatím nielen pre ňu, ale aj pre všetkých minulých a budúcich Hermannov) na tvári. Karty a peniaze sa v inscenácii používajú aj ako symboly, keď napríklad v scéne búrky z neba nepadá dážď či sneh, ale peniaze. Vôbec viaceré z režisérových nápadov môžeme chápať či už realisticky-popisne alebo symbolicky. Za najväčšiu devízu réžie ale pokladám mimoriadne účinnú prácu so svetlom a farbou, ktorá nikdy nepôsobí samoúčelne a vždy má náladotvornú funkciu. Úspešne sú aranžované zborové výjavy. Kostýmy sú v súlade so spomínaným časovým posunom (červená farba chlapcov s puškami dúfam nie je myslená prvoplánovo politicky) a ponechanie predstaviteľov spoločenskej smotánky v civiloch (tradične sa zobrazujú skôr ako dôstojníci) zrejme chce dať výpovedi širšiu platnosť.
Javisková realizácia vyznela takmer v ideálnom súzvuku s hudobným naštudovaním Rastislava Štúra. Romantické partitúry mu zrejme sedia, vie ich prečítať s dôrazom na ich emotívnosť, dynamickú mnohotvárnosť. Orchester pod jeho taktovkou znel farebne, sýto a dokázal navodiť vždy správnu atmosféru jednotlivých obrazov v súlade s ich javiskovým riešením. Spevákom s výnimkou záveru tretieho obrazu ponechal dostatočný priestor na kreovanie vokálnych partitúr a ak ešte zo dva razy prekryl ich hlasy, bolo to skôr preto, že opera si žiada naozaj veľké dramatické fondy. Výborne zneli zbory v naštudovaní Pavla Procházku, tentoraz aj s výraznejším (predsa len viac hereckým než speváckym) exponovaním detského speváckeho zboru Pressburg Singers Janky Rychlej. Hermanna stvárňuje Miroslav Dvorský a Michal Lehotský. Ten nie je síce pravým dramatickým tenoristom a ani veľkým hercom, do režijnej koncepcie Hermanna ako čudáka, snažiaceho sa dosiahnuť viac, než môže až po hranice patológie, však pasoval dobre. Jeho pôvodnú lyrickú orientáciu dosvedčuje fakt, že najlepšie mu sedela vstupná lyrická ária. Vo vysokej polohe má jeho tón lesk, ktorý jeho hlasu trocha chýba v nižších stredoch, niektoré výšky pôsobia trocha forsírovane. No celkovo je to úctyhodný výkon v_náročnej úlohe. Inscenácia má dvoch výborných predstaviteľov Tomského, pričom mimoriadne prekvapil Sergej Tolstov, ktorý k perfektnej ruštine a dramatickému fondu pridal aj šarm v kreovaní partu a spoľahlivé výšky. Suverénny bol aj Jakub Kettner, pričom aj jemu vyšla o poznanie lepšie ária o troch kartách než popevok v poslednom obraze. Ak si spomeniem na minulé bratislavské inscenácie, zdá sa mi, že k istému posunu došlo aj v hereckom chápaní postavy (vtedy rozšafný dôstojník, teraz civilista a skôr vzácny priateľ a akýsi lúč svetla v dekadentnej spoločnosti). V herecky pasívnej úlohe Jeleckého s nádhernou áriou ma pozitívne prekvapil Pavol Remenár, ktorého hlasový materiál síce postráda pútavejšiu farbu, ale ako interpret obstál viac než čestne, osobitne pri nádhernom záverečnom tóne v crescende a decrescende. Prednosti alternujúceho Daniela Čaploviča sú v príťažlivejšej farbe hlasu. Medzi ženskými predstaviteľkami si zaslúži obdiv Jitka Sapara-Fischerová, ktorá celý part pôsobivo odspievala v hrudnom registri a majstrovsky zahrala výjav smrti. Kuriozitou bol javiskový návrat Magdy Blahušiakovej, ktorá v pianissime pekne zvládla Gretryho romancu, no v recitatívoch jej hlas už priveľmi vibruje. Pomerne vyrovnané sú obe predstaviteľky Lízy, úspešnejšie v speváckom než v hereckom stvárnení. Predsa by som však uprednostnil Adrianu Kohútkovú, ktorá dievčenskú roztúženosť a vrúcnosť nahrádza suverénnym vyspievaním partu. Litovčanka Liene Kinča, ktorá ma tak nadchla v Aide, svoj dramatický fond nie vždy úspešne krotila do lyrickejšej polohy a ak sa jej to podarilo, jej spev (a ešte viac herecký výkon) pôsobili chladným dojmom. Obidve predstaviteľky Poliny – skúsená Terézia Kružliaková a mladá Michaela Šebestová poňali úlohu ušľachtilo lyricky tak v známej romanci, ako v duete s Lízou či v scéne pastorelly (ako Milovzor). V úlohe Guvernantky popri Denise Šlepkovskej debutovala v SND Alena Kropáčková s barytonálnymi hĺbkami. V_selanke Mária Rychlová (ako Prilepa) pôsobila suverénnejšie než Miriam Garajová. Z predstaviteľov piatich vedľajších mužských úloh ma o čosi viac zaujal Surin Martina Malachovského a_menej afektovaný Igor Pásek ako ceremoniár.
Celkove ide o kvalitnú inscenáciu a skvelé dielo so šancou udržať sa na repertoári opery SND dlhšiu dobu a zaujať bratislavské operné publikum.

Vladimír Blaho

Vladimír Blaho vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v kombinácii španielčina - slovenčina (1968). V rokoch 1970 - 1982 robil výskumy umeleckého publika na Výskumnom ústave kultúry (napr. Vnímanie divadelného predstavenia), v rokoch 1982 - 1986 pôsobil na Ministerstve kultúry ako lektor pre amatérske umelecké aktivity, v rokoch 1987 - 1991 viedol Kabinet estetickej výchovy pri Osvetovom ústave, v rokoch 1992 - 2004 pôsobil ako pracovník pre zborový spev Národného osvetového centra. Je spoluautorom resp. autorom hesiel do Kultúrno-historického kalendára vydávaného v NOC, autorom hesiel operných umelcov do Encyklopédie dramatických umení a Slovenského biografického slovníka. Počas svojho pôsobenia publikoval v Ľude, v Hudobnom živote, v Javisku, Pravde, Národnej obrode a v Práci, v Literárnom týždenníku, v Slove a v českom časopise Harmonie. V posledných rokoch publikuje aj pre internetové portály Opera Slovakia a Opera Plusz. Okrem recenzií na slovenské operné telesá (najmä Slovenského národného divadla) a Zvolenských hier zámockých píše aj o zahraničných inscenáciách v Taliansku, Paríži, Toulouse, Barcelone a pod.