Kloktať do rytmu Bizetovej Carmen je empatické

Lukáš Brutovský: Empatia

Libreto: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Miro Dacho
Scénografia: Juraj Poliak
Kostýmy: Katarína Holková
Réžia a hudba: Lukáš Brutovský

Účinkujú: Branislav Bačo, Ján Demko, Martin Frank, Barbora Juríčková

Premiéra: 14. marca 2025 v Bábkovom divadle Žilina

Bábkové divadlo Žilina (BDŽ) je vo svojom pôsobisku vnímané najmä ako divadlo pre deti. Zjednodušene povedané – dospievajúci a dospelí predsa nebudú chodiť do „bábkača“, pre nich je tu Mestské divadlo Žilina alebo Stanica Žilina Záriečie či Nová synagóga. Nie je to však úplne tak. BDŽ, tak ako každé z piatich zriaďovaných slovenských bábkových divadiel, sa snaží komunikovať s celým vekovým spektrom divákov a diváčok a rado by s nimi ostalo v kontakte aj potom, čo sa presunú na stredné školy, ba aj po ich absolvovaní. Priemerne raz za dve sezóny v divadle naštudujú inscenáciu pre vekovú kategóriu 12+, niekedy je odporúčaná hranica ešte vyššia. Mladým a dospelým ponúkajú originálnu tvorbu prekračujúcu rámec „tradičného divadla“ (či už činoherného alebo bábkového), vychádzajúcu z kvalitných knižných predlôh alebo reflektujúcu našu históriu. V poslednom desaťročí tam vznikli inscenácie Tracyho tiger (2016, réžia Katarína Aulitisová), Neprebudený (2020, réžia Marián Pecko), Dejiny Európy (2022, réžia Matej Truban), Doppler (2022, réžia Ján Luterán) a Súhvezdie (2024, réžia Matej Truban).

V sezóne 2024/2025 do repertoáru BDŽ pribudla ďalšia ambiciózna inscenácia – Empatia. Tentokrát s vekovým odporúčaním 14+. Ide o formálne i obsahovo náročné javiskové dielo. Stredoškolskému publiku (a dospelým) ponúka stretnutie s postdramatickým divadlom a s abstraktnou témou v netradičnej forme. Nie je však intelektuálne elitárske, nekomunikatívne, či uzavreté do seba.

Výtvarník Juraj Poliak spolupracuje s BDŽ pravidelne, no pre režiséra Lukáša Brutovského to bol žilinský debut. Spolu s dramaturgom Mirom Dachom hľadali, ako uchopiť zadania umeleckého vedenia divadla – spracovať tému empatie pre násťročných. Je zaujímavé pozorovať, ako výsledok korešponduje s inými inscenáciami jednotlivých tvorcov, ale aj priamo s tými, ktoré vytvorila a trojica Brutovský – Dacho – Poliak. V tomto prípade išlo jednoznačne o najabstraktnejšie tematické východisko. Taktikami inscenátorov boli uvažovanie nad špecificky ľudskou schopnosťou empatie, hľadanie spôsobov vyjadrenia poznatkov o nej, procesuálnosť výtvarnej zložky a performatívnosť hereckého prejavu.

Empatia nie je poučujúca. Hoci by k dospievajúcim divákom a širokej téme mohli inscenátori pristupovať mentorsky, nezvolili prednáškový spôsob komunikácie s publikom. Inscenáciu tvorí sled obrazov a výstupov v podaní Branislava Bača, Jána Demka, Martina Franka a Barbory Juríčkovej, ktoré nie sú tvorené klasickými dialógmi. Mozaiku o empatii tvoria nahrávky, rôznorodo interpretované piesne a výstupy s komickým i vážnejším vyznením. Implementované sú aj vecné informácie, vrátane definície empatie a faktu, že je súčasťou emocionálnej inteligencie (EQ).

Empatia súvisí so zrkadlením pocitov, ktoré sa dajú odčítať z tváre. Tá je opakujúcim sa motívom celej inscenácie, herci majú od začiatku expresívne nalíčenú tvár. Vlastná tvár v kúpeľňovom zrkadle je jedným z prvých objektov, ktorý človek ráno zbadá, a tak sa inscenácia  začína rannými rituálmi. Po úvodnom monológu nasleduje zvuk spláchnutia záchoda. Z umývania zubov sa prechádza do kloktania. Každý zo štyroch účinkujúcich kloktá vodu v inom rytme, až začnú spolu vytvárať známu áriu označovanú ako habanéra z Bizetovej Carmen. Motív tejto opery si inscenačný tím vybral ako prípad nepochopenia – niečoho, čo sa nám môže udiať, ak druhá strana nezapojí empatiu. Zjednodušene povedané, skladateľ Georges Bizet bol po prvom uvedení svojej opery nepochopený – jeho dielo odmietla kritika i časť divákov ako príliš inovatívne, či pre libreto dokonca vulgárne.

O empatii v umení sme mohli uvažovať vďaka scéne odohravajúcej sa v galérii. Na javisku je umiestnené „dielo“ – veľký čierny reproduktor položený na podstavci. Pri pozornom sledovaní detailov možno zbadať, že ako meno autora je uvedené „Jørn Polen“, čo je pokus preložiť meno scénografa Juraja Poliaka do nórčiny. Ako názov diela je uvedené Andres Følelser og tanker (v preklade Pocity a myšlienky iných). S reproduktorom ako objektom a s púšťanými nahrávkami (text v cudzom jazyku je pravdepodobne o empatii a znie aj zvuk kašľa) sa pracuje vo vtipných aj záhadne vyznievajúcich akciách.

Okrem pohľadu na seba denne hľadíme na tváre iných ľudí, a aj tie sú pre nás zdrojom informácií o pocitoch druhého človeka. V inscenácii tomu zodpovedá výstup, keď herci „naslepo“ maľujú vlastnú tvár na kartónový štvorec, ktorý majú pripnutý na hlave. Neskôr kartóny pritlačia na seba a tváre „splynú“. Výtvarná akcia maľovania tvárí sa v inscenácii opakuje v rôznych podobách.

Empatia je schopnosť načúvať a na túto tému sa odohráva etuda, v ktorej herci prikladajú ucho na podlahu, aby počuli, čo sa deje „pod povrchom“. Variácie počúvania s hrnčekom priloženým k uchu pokračujú, keď Barbora Juríčková zaznamená škvŕkanie v žalúdku Martina Franka. Empatia je nevyhnutná na budovanie vzťahov, aj partnerských. Barbora a Martin sa zblížia, aj keď jemu znie v tele futbal a jej vážna hudba.

Futbal je druhým motívom tiahnucim sa inscenáciou. V závere herci odtláčajú do farby namočené futbalové lopty o pripravenú stenu, kým z nahrávky znie detským hlasom načítaný text o pokuse s opičkou, ktorá zrkadlila správanie sa človeka. Futbal sa dostal aj do auditívneho rozmeru inscenácie, ktorá má rozmanitú zvukovosť a hudobnosť. Okrem kloktanej opernej árie znie elektronická hudba, a cappella spievané beatlesovky aj zvukové stopy, napríklad čistenia zubov. Výborným momentom je pieseň, ktorú okrem spevu a hry na gitare tvorí rytmická zložka vznikajúca zo „strieľania“ panáčikov pružinkového futbalu (tradičnej plastovej hračky). Text piesne, ktorú spieva Branislav Bačo, je o prínose hrania futbalu pre psychické zdravie.

Výtvarnú zložku inscenácie charakterizuje procesuálnosť – herci a herečka tvoria priamo na scéne. Autorka kostýmov Katarína Holková im na čierne civilné odevy dala zástery zamazané rôznymi farbami. Od začiatku sú na scéne prítomné štyri drevené maliarske stojany. V záverečnej časti ich však v hereckej akcii naukladajú nad ležiaceho Martina Franka tak, že vytvoria stoh a ostatní herci stoja vedľa neho so zapaľovačom. Aj tu je priestor pre vlastnú divácku asociatívnosť, mne prišli na um pogromy na „vlastných“, ktorých sa ľudia dopustili počas a po druhej svetovej vojne. To môže poslúžiť ako príklad stavu, keď propaganda a hraničná situácia utlačia empatiu úplne do úzadia. Emotívne silný je aj  monológ Branislava Bača o falošnej empatii. Slová chrlené s dávkou expresivity vyjadrujú jeho nezáujem o pozornosť. Je to „manifest čudnosti“ – ukážka istej rozorvanosti, ktorá si nežiada blahosklonnosť a predstieraný záujem.

Inscenácia Empatia je dôkazom toho, že aj dospievajúcim môžeme poskytnúť priestor pre asociatívnosť a  ponúknuť im divácku výzvu v podobe nenaratívneho, nelineárneho inscenačného prístupu. Ak si Empatiu pozrie násťročný človek, môže plynulo pokračovať k ďalším náročnejším titulom, ktoré „vedľa“ – v Slovenskom komornom divadle Martin Lukáš Brutovský tvorí z pozície interného režiséra. Ak si po Empatii pozrie napríklad Ako jeleň budeš si tam chodiť, získa výbavu pre vnímanie a dešifrovanie ďalších umeleckých (slovesných, výtvarných, scénických) diel.