Nórska stanovačka alebo proti šikovnosti celého sveta

Erlend Loe: Doppler

Réžia: Ján Luterán

Dramatizácia: Miro Dacho

Dramaturgia: Matej Truban

Scénická hudba: Ján Kružliak ml.

Scénografia: Juraj Poliak

Kostýmy: Alžbeta Kutliaková

Účinkujú:

Doppler: Jan Homolka

Žena, Mama: Barbora Juríčková

Nora, Schrodingerova mačka: Juliána Hamranová

Gregus, Roger: Michal Németh

Lovenskiold, Bjørnstjerne: Matej Valašík/Matej Babej a. h.

Düsseldorf: Ján Demko

Pohlavný úd, Vedúci marketu: Branislav Bačo

Premiéra: 28. 10. 2022 v Bábkovom divadle Žilina

Doppler je prozaickým dielom nórskeho autora Erlenda Loeho o mužovi, ktorý v civilizovanom svete ubíjajúcich noriem hľadá svoju oázu pokoja a pred každodennosťou a hyperkonzumným spôsobom života uniká žiť do prírody, kde sa okrem iného snaží vyrovnať so smrťou otca. Spisovateľ na prvý pohľad vážnu tému existenciálnych problémov súčasného človeka uchopil s veľkou dávkou nadhľadu. Na knižnom rozprávaní zaujmú práve drsná irónia i sebairónia, bizarnosť až absurdnosť situácií v štýle severského humoru, ktorým autor čitateľa naozaj nešetrí. Hlavného hrdinu necháva síce stručne, ale o to výstižnejšie opisovať prežívanie a zážitky. Andreas Doppler predstavuje typ sympatického nihilistu, Nóra v strednom veku, manžela a otca dvoch detí, ktorého najväčším problémom a nepriateľom sa stáva šikovnosť. Znechutený týmto „darom“ a znormalizovanou dokonalosťou sveta, v ktorom od narodenia žije, prichádza k zisteniu, že nenávidí ľudí a spolu s nimi aj ich technologické výdobytky. V televízii a masmédiách vidí stelesnenie odpornosti súčasného sveta a najviac zo všetkého mu prekážajú nepríjemné a otravné zvuky v reklamách, rozprávkach a videách, ktoré pozerá jeho malý syn. Téma krízy stredného veku a úniku z reality oslovila režiséra Jána Luterána, ktorý prišiel s nápadom tento príbeh zinscenovať. Dramatizáciu pôvodného literárneho diela pripravil pod rovnomenným názvom Miro Dacho a hru ako činohernú inscenáciu uviedlo Bábkové divadlo Žilina.

Doppler je rozprávačom i hlavným hrdinom príbehu. Ten začína v knihe in medias res, v lese. Autor dramatizácie (Miro Dacho) zvolil oproti literárnej predlohe viac chronologický postup. Trefnú iróniu s citom pre absurditu, ktoré knižné rozprávanie definujú, sa tvorcom podarilo rovnako dobre vystihnúť aj na javisku. Doppler (Jan Homolka) je najprv vášnivý cyklista – rýchlejší ako autá, jazdec, ktorého nič nedokáže zastaviť, a nemá problém pomstiť sa aj nesprávne zaparkovaným autám. Herec v cyklistickom oblečení, s prilbou na hlave prichádza na scénu s bicyklom. Keď naň vysadne a oduševnene pedáluje, na dôkaz Dopplerovej rebélie vyťahuje z ruksaku stierač odlomený z auta. Potom však prichádza neočakávaný pád a Doppler ležiaci na zemi rozjíma nad smrťou svojho otca a snaží sa uchopiť pominuteľnosť ľudského života. Pádom „osvietený“ Doppler precitá a pocíti silnú túžbu uniknúť z technologicky a kultúrne „vyspelého“ sveta. Homolka sa z cyklistického úboru prezlieka do vyťahaných nohavíc a károvanej košele v hipsterskom štýle a výzor trendy drevorubača umocňuje čiapkou na hlave. Odolávajúc výčitkám manželky (Barbora Juríčková) – „A čo na to povedia ľudia?!“ – opúšťa rodinu, aby sa ukotvený v lone prírody nabažil pokoja a vyrovnal so smrťou otca.

Život na spôsob lovcov a zberačov však prináša Dopplerovi nepredvídané nástrahy. Aby si vytvoril zásoby jedla, vydáva sa na lov. Podarí sa mu skoliť losiu samicu, po ktorej však ostáva opustené mláďa. Pod tlakom výčitiek a zlého svedomia sa ho Doppler ujíma ako adoptívny otec. Dáva mu meno po svojom otcovi – Bongo a pasuje ho za svojho najbližšieho spoločníka, trávi s ním Vianoce a vedie hlboké rozhovory napriek tomu, že los stále „mlčí“. Dopplerovi však v lese chýba pravidelný prísun nízkotučného mlieka a rafinovaných cukrov. Cesta do obchodu sa stáva dobrodružnou výpravou. Počas jednej z ciest náhodne stretáva svoju manželku, ktorá mu mimochodom oznamuje, že je tehotná. Doppler síce odišiel na samotu, aby sa oprostil od kontaktu s človekom, napriek tomu mu cestu krížia ľudskí podivíni: otravný majiteľ lesa Lovenskiold (Matej Babej), ktorý Dopplera opakovane upozorňuje na lesné reštrikcie a neskôr sa k nemu pridáva stanovať, Düsseldorf (Ján Demko), ktorého životnou misiou je na počesť otca – zosnulého nemeckého vojaka – vymodelovať typ vojenského auta, v ktorom zahynul, či zlodej Roger (Michal Németh), ktorého Doppler pohostinne víta s alkoholom v byte, kde žije jeho manželka s deťmi, a dobrovoľne mu odovzdáva celú domácu hi-fi súpravu s televízorom.

Rolu narátora, ktorý sprevádza diváka príbehom, preberá Doppler aj v inscenácii a zároveň aktívne vstupuje do dialógov a hraných situácií s ostatnými postavami. Jan Homolka stvárňuje Dopplera s istou mierou naivity, čím umocňuje recesistickú povahu postavy. Napriek tomu, že nemá rád ľudí a svet okolo seba, Homolkov Andreas Doppler pôsobí ako dobrácky čudák, nežný rebel a tak trochu idealista, ktorý verí, že odchodom od rodiny do života mimo civilizácie koná správne. Rozhodnutie ísť žiť do lesa opisuje publiku s nadšením a vzrušene. Vie sa však aj nahnevať a zvýšiť hlas, keď ho manželka trápi otázkami o návrate domov. K Bongovi, ktorého dôvtipne predstavuje drevený hojdací los z Ikey, sa prihovára citlivo a nežne. Je zúfalý, keď hovorí o túžbe po cukre a dobrodružné momenty vykresľuje s napätím a naliehavosťou. Keď Doppler zápasí s Düsseldorfom o posledný kus Toblerone čokolády, Ján Demko obmotáva Jana Homolku dlhým kusom čiernej látky upevnenej z oboch strán na trojuholníkových objektoch, čím znázornia špecifický tvar čokolády Toblerone. Pri love zas odhodlane vyskakuje losovi (herci ukrytí pod veľkou plachtou) na chrbát, nožom mu odrezáva krk a vzápätí rýchlo a maškrtne oblizuje „zvyšky krvi“ na vražednej zbrani.

Ostatní herci svoje roly skôr typizujú či ilustrujú a konaním predovšetkým zdôrazňujú charakterové črty, ktorými ich definuje Doppler. S týmito typizovanými znakmi potom pracuje v kostýmovej zložke aj Alžbeta Kutliaková. Všetky postavy s výnimkou Dopplera (Dopplerove deti a manželka, Düsseldorf, majiteľ lesa, zlodej a i.) kostýmovo zjednocuje (biele tričká a nohavice) a zároveň každej pridáva drobný prvok, ktorý ju profilovo vystihuje a zároveň od ostatných diferencuje. Barbora Juríčková ako manželka je rázna a obľubuje nákupy, a tak má cez seba prehodenú väčšiu kabelku; tehotenské brucho na nej neskôr znázorňuje sieťovaná taška s výplňou. Dopplerova dcéra Nora (Júlia Hamranová) žije vo vlastnom snovom svete Pána prsteňov, odcudzuje otcovo nepochopenie tohto pre ňu fenomenálneho príbehu a herečka s nasadenými elfskými ušami občas drzo vytasí lúk a šíp. Mladší syn Gregus (Michal Németh), ktorý sa po javisku pohybuje krátkym šúchavým krokom ako rozprávkový panáčik, vydáva len džavotavé zvuky „papa“ a „tata“, nosí modrú vestu a v náručí pevne drží plyšového tučniaka. Düsseldorf má oblečenú admirálsku vestu a na krku zavesenú maketu s vojakmi, otravný lesník Lovenskiold (Matej Babej) sa prechádza s uštekaným psom, ktorého tvorcovia vtipne stvárnili prachovkou na dlhej palici.

Režisér Luterán ťaží predovšetkým zo situácií, v ktorých nachádza nuansy humoru a tie (i keď občas banálnym a až príliš ilustratívnym spôsobom) potom scénicky rozvíja. Herci vedľajších postáv hrajú aj ďalšie roly. Dopplerovo slovné konanie často dotvárajú kolektívnou, zväčša herecky štylizovanou akciou. Pád z bicykla napríklad vtipným spôsobom plynule prepájajú s obrazom pohrebu Dopplerovho otca. Viacerí spoločne držia bicykel vo vzduchu, prevracajú ho kolesami nahor a pohmkávajúc si smutnú melódiu ho nesú ako hrobári truhlu. Raz sú predávajúcimi na trhu, odlíšení farebnými čiapkami, inokedy šomrajúcimi robotníkmi, ktorí s vyhrnutými tričkami a nahými otrčenými pupkami prerábajú Dopplerovcom kúpeľňu. Ohlušujúce videá a rozprávky o tučniakovi napodobňujú spevavo pípavým zvukom. Imitujúc chôdzu tučniaka padajú na zem a zvyšujúc intenzitu hlasu obkľučujú Dopplera a splašene okolo neho pobehujú. Pohybovo i zvukovo obdobným spôsobom približujú i predvianočný nákupný chaos. Chaoticky sa premiestňujú po javisku, narážajú do seba, padajú na zem a potom rýchlo opätovne vstávajú, aby započali nový cyklus masových nákupov. Svoje miesto si v inscenácii našla aj divadelná skratka a hyperbola. Hlavnému hrdinovi okrem iného spôsobuje problém aj jeho nadrozmerný pohlavný orgán. Ten režisér personifikuje. Branislav Bačo s pirátsky prelepeným okom sa v postave Dopplerovho penisu svojmu majiteľovi ochotne prihovára. Herci zabalení v sieťovine predstavujú nákupný tovar v taške a tretie dieťa, ktoré sa Dopplerovcom narodí, syna Bjørnstjerna, hrá Matej Babej od hlavy po päty zabalený v spacom vaku.

Juraj Poliak využil v scénografii istú formu abstraktnosti, ale aj konkrétnosti a náznaku. Prázdnotu materiálneho sveta, proti ktorému sa Doppler svojským postojom búri, nápadito vystihuje kovovými konštrukciami (byt Dopplerovcov). Poliak akoby postupne kreslil scénu a ku kovovým rámom naznačujúcim priečky či steny obydlia postupne pribúda aj nábytok – skriňa s visiacimi kusmi odevu, stôl, hi-fi súprava s televízorom, stolička či záchod. Aj v tomto prípade ide o objekty (siluety) vyhotovené z kovových konštrukcií evokujúcich skôr dizajnérske skice než reálne kusy nábytku. Záchod je umiestnený v strede scény a symbolizuje Dopplerovo prepojenie s mŕtvym otcom, ktorého bizarnou záľubou bolo fotenie záchodov. Režisér s takto rozvrhnutým scénografickým riešením zároveň funkčne a aktívne pracuje; skriňa s oblečením sa mení napríklad na regál v obchode, záchod je zároveň stoličkou a keď sa Doppler inšpirovaný priateľom Düsseldorfom rozhodne postaviť svojmu otcovi symbolický totem, jeho konštrukčným základom sa stáva práve záchod, na ktorý inštaluje ďalšie kusy kovových skeletov. Les a Dopplerov „príbytok“ už viac konkrétnejšie predstavuje jeden malý ihličnatý stromček a stan.

Inscenácia Doppler v repertoári Bábkového divadla Žilina figuruje ako inscenácia pre mladých (od 17 rokov) i dospelých, ktorým téma životného vyhorenia a hľadania samých seba isto nie je cudzia. V príbehu o Dopplerovi sa prostredníctvom rozhorčených komentárov a otázok – komu patrí les, zásoby vody či ropy – náznakovo otvárajú aj ďalšie dôležité témy. Tie sa slovenskému divákovi môžu asociovať napríklad s radom problémov a sporných káuz majetkových práv a developerstva vo vzťahu k verejnému priestoru a prírodnému dedičstvu v našej krajine. V záverečných slovách hlavného hrdinu o tom, že sa musí vydať na „boj“ do sveta, pretože „vonku zúri vojna“, len ťažko nenájsť spojitosť s vojnou na Ukrajine. Žilinský Doppler možno nie je inscenačným počinom roka, s humorom a nadhľadom podaný príbeh Nóra rebelujúceho proti šikovnosti, ktorú dostal do vienka, však určite osloví nejedného diváka.