Ja v tvojom veku…

Alžbeta Vrzgula: Hej, Pookie!

Réžia: Alžbeta Vrzgula

Rešerš a dramaturgická spolupráca: Katarína K. Cvečková

Dramaturgia: Uršuľa Turčanová

Kostýmy a scéna: Alžbeta Kutliaková

Pohybové spracovanie: Barbora Janáková

Videoart, hudba: Boris Vitázek

Účinkujú: Martina Chmelanová a. h., Iveta Marcineková, Jana Pilzová, Richard Sanitra, Juraj Smutný

Premiéra: 30. 11. 2025, Divadlo J. G. Tajovského, Zvolen

Novembrová premiéra inscenácie Hej, Pookie! s podtitulom Emocionálna výchova zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského prináša do diskurzu divadla pre mladých témy, ktoré boli v minulosti tabuizované. Prvá menštruácia, sexuálne obťažovanie, vzťah človeka k vlastnému telu sa vďaka mnohým neziskovým iniciatívam dostávajú do širšieho povedomia mladých ľudí. Divadelná inscenácia im atraktívnym spôsobom približuje informácie o týchto témach. Okrem toho, názov diela naznačuje, že inscenácia sa nesie v láskavom a priateľskom duchu – výrazom „pookie“ dospievajúci označujú osoby, ktoré sú im blízke. Téma vzájomného budovania a utužovania vzťahov najmä medzi tínedžermi a ich rodičmi je tak po celý čas prítomná.

Režisérka Alžbeta Vrzgula a dramaturgička Katarína Cvečková v inscenácii čerpajú poznatky pre obsahovú aj vizuálnu podobu z viacerých zdrojov. Dejovú líniu diela rámcuje pôvodná a revidovaná teória amerického biológa Davida L. Mecha, ktorý v roku 1970 publikoval teóriu vysvetľujúcu hierarchizáciu vlkov vo svorke. O takmer tridsať rokov neskôr, v upravenej verzii tej istej teórie, vyvrátil predchádzajúce závery. V prvotnej štúdii pozoroval vlky žijúce v zajatí a prišiel k záveru, že vo svorke prebiehajú mocenské boje, z ktorých vzíde jeden alfa samec. Teória tak bola v súlade s Plautovým výrokom „Človek človeku vlkom“. Fráza sa dodnes spája s výkladom anglického filozofa Thomasa Hobbesa, ktorý ju vysvetľuje ako stav, keď sú ľudia v neustálom konflikte a sú schopní agresívneho a bezohľadného správania sa voči sebe. Po longitudinálnom sledovaní vlkov žijúcich vo voľnej prírode americký biológ svoje závery upravil. Na čele svorky sú dva dominantné jedince – samec a samica, ktorým sa ostatní členovia podriaďujú. Podstatným zistením bolo, že mladšie vĺčatá sa podriaďujú starším súrodencom, a ak nemajú dostatok potravy, prvé sa kŕmia najmladšie jedince ako tie najzraniteľnejšie.

Práve táto teória slúži ako východisko pre inscenáciu, pričom ju spája so súčasnými trendmi vo svete mladých a pojmom „sigma boy“. Tvorkyniam sa podarilo prepojiť overenú vedeckú štúdiu so slovníkom generácie Z a generácie Alpha. Svoj dôkladný výskum v téme spájajú s jazykom, ktorý je prístupný pre mladých. Ten je prítomný predovšetkým v replikách herečky Martiny Chmelanovej, reprezentujúcej generáciu súčasných dospievajúcich. Herečka pracuje najmä s dvoma rovinami – zraniteľnosťou a obavami, keď na javisku nie sú prítomní dospelí a pózou pre rodičov, keď vyzerá byť nad vecou, nič ju netrápi a rozhovory s matkou sú trápne a zbytočné. Tieto situácie, napríklad frekventované otázky o škole, dopĺňa vlastný výskum tvorivého tímu. Pozostáva z dotazníka, ktorý bol rozdistribuovaný medzi rodičov detí v pubertálnom veku a skúma, akým problémom v rodičovstve čelia. Čiastkové výsledky prezentujú ostatní herci a herečky – Iveta Marcineková, Jana Pilzová, Richard Sanitra a Juraj Smutný. Z odpovedí najviac rezonuje odcudzenie medzi deťmi a rodičmi. Herci a herečky vytvárajú priestor na zdieľanie vlastných zážitkov spojených s dospievaním. Týmto dochádza k odtabuizovaniu tém, s ktorými sa v rovnakom veku stretáva aj dnešná mladá generácia – prvá menštruácia, nežiaduce intímne dotyky, vzťah k vlastnému telu alebo coming-out. Dôležitou súčasťou tejto línie je aj ich porovnanie s prežívaním dnešnej mládeže. Tvorivý tím kladie väčší dôraz na podobnosti medzi generáciami než na odlišnosti, a zároveň vyzdvihuje schopnosť dnešných mladých otvorenejšie komunikovať témy, o ktorých sa v minulosti mlčalo.

Kým dôjde k prepojeniu medzi generáciou rodičov a detí, tvorcovia pracujú s kontrastmi. Najvýraznejšie sa prejavujú vo výtvarnej zložke inscenácie. Scénografiu Alžbety Kutliakovej tvoria širšie pásy plátna, na ktorom sa v priebehu predstavenia premietajú rôzne informácie, videoartové animácie zobrazujúce sídliskové prostredie, prípadne kanadský les s vlkmi, v ktorom sa občas mihnú populárne internetové memes. Plátno zároveň reprezentuje aj hernú obrazovku pre diváka z publika. Tvorcovia čiastočne využívajú prepojenie gamingu a divadla. Nedochádza k plnohodnotnému participatívnemu zážitku, ktorý by využíval podobný princíp ako RPG hry. Na úvod síce divák alebo diváčka dostáva hernú konzolu, pomyselne ňou spustí hernú simuláciu, ale samotný dej inscenácie nijako neovplyvňuje. Popri tom scénografiu tvoria rôzne ružovo-fialové preliezačky a hojdačky. Tie často využívajú všetci herci a herečky. Nimi predovšetkým Martina Chmelanová podporuje kreovanie svojej postavy, ostatní herci a herečky ich využívajú najmä vtedy, keď sa ako dospelí chcú priblížiť svetu svojich detí.

Odlišnosť medzi dospelými a dospievajúcimi  Alžbeta Kutliaková vyjadrila aj pri kostýmoch. Predstaviteľka generácie Z má na sebe oversize dres a rozšírené trojštvrťové džínsy, tmavý outfit dopĺňajú výrazné ružové tenisky s vysokými bielymi ponožkami. Herci reprezentujúci dospelých majú na sebe odev pripomínajúci terénnych výskumníkov – krátke sivé tričko, vesta a nohavice v tmavšom odtieni šedej. Ich kostým je v súlade s líniou, ktorá sa venuje výskumu Davida Mecha, ale zároveň nadobúda dojem, že rodičia sú pri výchove svojich potomkov často v pozícií bádateľov, najmä pri spoznávaní prežívania svojich detí.

Jedným z najdôležitejších posolstiev inscenácie je, že rozdiely medzi generáciami nie sú neprekonateľné. Tvorcovia túto hypotézu dokazujú nielen v obsahovej rovine – výskumom Davida Mecha a zdieľaním zážitkov z obdobia vlastného dospievania, ale aj v pohybovej zložke. Pri prezentácii revidovaného výskumu amerického biológa sa pohybujú synchronizovane, čím kladú dôraz aj na fakty o súdržnosti vlčej svorky. Barbora Janáková vytvorila nekomplikovanú choreografiu, ale vďaka zjednoteným jednoduchým pohybom vyvolala efekt, ktorý je v súlade s myšlienkami Mechovho výskumu.

Inscenácia vďaka svojej forme a obsahu spája na prvý pohľad nespojiteľné rodičovské vnímanie s vnímaním dospievajúcich. Okrem toho vedome pracuje s pozornosťou cieľovej skupiny, keď využíva striedanie kvalitatívne rôznych obrazov – prezentáciu výskumu a  zdieľanie skúseností dospelých z čias dospievania s pohybovou a výtvarnou zložkou inscenácie či referovaním o výsledkoch dotazníka. Informácie zo všetkých oblastí sa podávajú v krátkych sekvenciách, k nim sa inscenátori postupne vracajú, aby sa na konci spojili do myšlienky, že neexistujú dva svety – ten pre dospelých a ten pre ich dospievajúce deti. Existuje jeden svet, ktorý sa najmä v dnešnej dobe rýchlo mení, ale niektoré skúsenosti ostávajú podobné alebo rovnaké. Hej, Pookie! tak môže slúžiť aj ako inšpirácia pre hlboké dialógy plné porozumenia medzi – na prvý pohľad – odlišnými generáciami.