Homo homini lupus? Alebo kto je obeť?

Gesine Schmidt, Andres Veiel: Kopanec
Réžia: Viktor Kollár
Dramaturgia: Lucia Mihálová
Preklad: Jozef Mihál
Scéna: Adela Hajduová
Kostýmy: Dáša Veselovská
Účinkujú:
Birgit Schöberl: Ingrida Baginová
Vypočúvajúci: Tibor Vokoun
Marcel Schönfeld, Farár: Martin Kochan
Achim F.: Miroslav Beňuš
Prokurátor: Martin Križan
Torsten M.: Tomáš Mosný
Jutta Schönfeld: Daniela Gudabová, a. h.
Jürgen Schönfeld: Tibor Vokoun
Sandra B.: Ingrida Baginová
Matthias M.: Martin Križan
Heiko G.: Martin Križan
Vychovávateľka: Ingrida Baginová
Žena z dediny: Daniela Gudabová, a. h.
Súdny znalec: Martin Križan
Starosta, Majster: Miroslav Beňuš
Marco Schönfeld: Tomáš Mosný
Premiéra 1. decembra 2018, Štúdio, Divadlo Jána Palárika v Trnave
„Človek človeku je vlkom, nie človekom, kým nepozná, aký je.“ Známy výrok z Plautovej komédie Asinaria parafrázoval a použil na charakterizáciu dobovej spoločnosti už anglický filozof Hobbes vo svojom diele Leviathan, kde hovorí o spoločnosti v jej prirodzenom stave, v ktorom je človek človeku vlkom, trpí osamelosťou a núdzou, je biedny a brutálny. I keď Hobbes hovoril o anglickej spoločnosti v 17. storočí, tento výrok možno bez pochýb aplikovať i dnes. Nárast agresivity, násilia, rasovej neznášanlivosti je alarmujúci. Netreba osobitne pripomínať nedávny prípad Filipínca Henryho alebo rovnako nezmyselnú smrť Daniela Tupého. Na spoločenský diskurz o násilí, ktoré je skryté a potlačované aj v mnohých z nás, preto nadviazali aj tvorcovia DJP inscenáciou Kopanec (Der Kick).
Kopanec je provokatívny text autorskej dvojice Andresa Veiela a Gesine Schmidt, ktorý otvára témy neonacizmu, extrémizmu, ale aj sociálnej frustrácie a dokumentuje skutočný prípad, ktorý v roku 2002 otriasol celým Nemeckom. Šestnásťročného chlapca Marinusa Schöberleho zavraždili traja len o niečo starší chlapci, Marcel a Marco Schönfeldoví a Sebestian Fink, s ktorými sa celkom dobre poznal. Podgurážení alkoholom sa chlapci do Marinusa celý večer navážali, bili ho a nakoniec zabili takým spôsobom, aký videli v neslávne slávnom filme Kult hákového kríža. Po tom, ako bola nájdená mŕtvola Marinusa, boli odsúdení na trest odňatia slobody v rozmedzí osem až pätnásť rokov. Celý text hry je postavený na prepise súdnych výpovedí bratov Schönfeldových, ich rodičov, Marcovej priateľky Sandry, Achima, ďalších priateľov obetí, súdnych znalcov a obyvateľov mesta Potzlow, a je dobrým základom pre autentické divadelné predstavenie, v ktorom sa krok po kroku odhaľujú korene zločinu. Pre režiséra Viktora Kollára to nebolo prvé stretnutie s daným typom divadla. V prinášaní spoločensko-kritických tém a reflektovaní minulosti pokračuje v dramaturgickej línii Štúdia DJP a nadväzuje tak na svoje predošlé inscenácie Máša a Beta (2010), Boží vták (2015) a [Na gut] Začíname! (2015).
„Potzlow je celkom normálna dedina… Marinus bol v zlom čase na zlom mieste…“ To sú slová starostu Potzlowa. Kde sa teda stala chyba? Hra otvára niekoľko tém ako xenofóbia, rasizmus, extrémizmus a vypovedá mnohé o nás a o našej spoločnosti. Dej sa odohráva v dedinke, ktorá prešla mnohými spoločenskými zmenami a jej historický kontext je prenosný aj na naše prostredie. Príbeh sa postupne rozuzluje na pozadí rôznorodých výpovedí. Nejde ale iba o strohý výpočet udalostí, ale o odhaľovanie príčiny strašnej udalosti, začarovaného kruhu agresie, psychických tráum, frustrácie jednotlivcov. Je obrazom jedného sociálneho fenoménu, dediny, spoločnosti, ktorá sa vnútorne rozpadla, chradla, pretože ľudia nedokázali zvládnuť spoločenské zmeny. Rodičia Marca a Marcela Schönfeldových rozprávajú o svojom živote vo Východnom Nemecku, o problémoch, ktoré prinieslo zjednotenie Nemecka, o chorobách, povinnosti splácať úvery. Obaja chlapci presťahovanie a komplikovanú rodinnú situáciu niesli ťažko, iné deti ich šikanovali a oni na agresiu reagovali násilím a agresiou, únik hľadali v drogách a alkohole. Generácia po generácii si odovzdávala spomienky na násilie a hrôzu, či už išlo o fašistický režim, arizáciu, komunistický režim, nezamestnanosť, alkoholizmus, či iné tragédie, ktoré poznačili každého obyvateľa. Zločin vraždy mladého chlapca bola pre nich len ďalšou z nešťastných udalostí.
Tvar inscenácie do určitej miery determinoval aj priestor štúdia DJP, ktorý možno vnímať ako metafrázu na malý antický amfiteáter. Ide o malý priestor obmedzený dvoma stĺpmi po bokoch. Scénografka Adela Hajduová priestor využila v rámci možností a rozdelila ho na dve časti: dolnú časť s lavicou predstavujúcu vypočúvaciu miestnosť a hornú, vyvýšenú časť, akúsi kuchyňu či časť domu rodičov, z časti zasypanú hlinou evokujúcou smrť. Vďaka tomuto členeniu sa herci neustále ocitajú v bezprostrednej blízkosti diváka, diváci sa stávajú svedkami a i sudcami drámy. Kostýmová výtvarníčka Dáša Veselovská pripravila kostýmy v neutrálnych, nevýrazných, sivých tónoch, ktoré plne korešpondovali s celkovým poňatím scény, ale i s chladom, bezútešnosťou a prázdnotou ľudí. Kostýmy naznačovali ich sociálnu príslušnosť, jednoduchosť a do istej miery až tragikomickú zaostalosť. Trnavskí inscenátori sa nesnažili o zaškatuľkovanie postáv, aj keď niektoré detaily naznačovali príslušnosť k pravicovému extrémizmu. Išlo o prototypy chalanov z malého mesta či dediny, ktorí sú poznačení rodinnými traumami a nevedia, čo so životom.
Dramatický spád inscenácii dodávajú výpovede jednotlivcov, postavy neprichádzajú do interakcie, každý výpoveďou skladá mozaiku príbehu. Celá inscenácia má tri hlavné línie: výpovede vrahov, ich rodičov a spoločnosti, ktorá sa vražde v podstate prizerala. Marcel Schönfeld (Martin Kochan) a jeho brat Marco (Tomáš Mosný) počas celého vyšetrovania neprejavujú ozajstnú ľútosť. Marcel v podaní Martina Kochana je veľmi nemennou postavou bez výraznejších citových prejavov, potláča nervozitu, celý čas akoby si ani neuvedomoval závažnosť zločinu, ktorý spáchal. Celé detstvo obdivoval staršieho brata a snažil sa mu vyrovnať. Postava Marka v stvárnení Tomáša Mosného je omnoho zaujímavejšia, farebnejšia, dokáže meniť výrazové polohy. Pôsobí dominantne až agresívne, divákom sa pozerá priamo do očí, jeho telo zdobia tetovania hákového kríža a rôzne heslá. V jeho agresívnom prejave sa ale skrýva nízke sebavedomie a vlastné skúsenosti so šikanou. Dvojitú úlohu má Ingrida Baginová ako Birgit Schöberlová, matka zavraždeného Marinusa, a ako Sandra, Marcova priateľka. V úlohe Birgit vystupuje ako nešťastná, utrápená matka, ktorá si neustále vyčíta, že Marinusa neposlala na prázdniny k strýkovi a nedokáže pochopiť, prečo sa to stalo práve jej dobrému chlapcovi. Jej protipólom je Sandra, drzá, sebavedomá dievčina, ktorá si tiež odsedela trest vo väzení a obhajuje Marca ako v podstate dobrého a citlivého chlapca. Výpovede rodičov a obyvateľov mesta sú veľmi silné. Jutta a Jürgen Schönfeldoví nie sú schopní sebareflexie. Keď padne tieň podozrenia na ich rodinu, obhajujú svojich synov a ohovárajú zavraždeného Marinusa. Hosťujúca Daniela Gudabová stvárňuje matku, jednoduchšiu ženu, ktorá si nedokáže pripustiť zlyhanie, kričí, plače a všetko ospravedlňuje ťažkým životom a chorobami. Otec Tibora Vokouna je tichý, životom zničený muž, ktorý sa pre svoju rodinu snažil urobiť všetko. Obaja upadajú do apatie a odmietajú realitu. Ostatné postavy (starý alkoholik Achim F., Starosta, Farár) sú len ďalšie groteskné postavičky z tohto absurdného sveta zacyklenej agresie, ktoré neurobili nič, keď Marinusa vliekli po celej dedine. „Snáď všetci spali? Alebo boli opití, alebo jednoducho barbarskí?…“ Čo vrahov viedlo k tej nezmyselnej agresivite? Hra podáva strašné svedectvo o našej spoločnosti, o každom z nás, o krutom násilí skrytom pod povrchom.
Keďže ide o dokumentárnu drámu, ktorá tvorcom svojím charakterom poskytuje inscenačný kľúč, trnavskí tvorcovia nešli iba po texte, ale snažili sa výpovede zvnútorniť. Cieľom bolo vytvoriť predstavenie, ktoré bude komunikovať s mladými ľuďmi, s generáciou, ktorá je ešte veľmi ovplyvniteľná, a príbeh podať tak, aby dôležité témy nezanikli. Z tohto dôvodu bola dôležitá práca s jazykom textu. Text z nemeckého originálu preložil Jozef Mihál a keďže pôvodný text obsahoval množstvo slangových výrazov konkrétnej sociálnej skupiny, aj slovenský preklad bolo nevyhnuté obohatiť o štylisticky príznakové slová. K tvorivému tímu boli prizvaní raperi G-Bod a Danosť, ktorí inscenáciu obohatili originálnymi textami.
Režisér Viktor Kollár síce neprekvapil inovatívnosťou a nápadmi, ale priniesol tému nezmyselnej agresie, ktorej dôležitosť prevýšila umelecké zámery, a proti ktorej sa ako spoločnosť jednoznačne musíme postaviť.

Martina Daubravová (Borodovčáková)

Martina Daubravová (rod. Borodovčáková) je absolventkou klasickej filológie (grécky jazyk a latinský jazyk) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Absolvovala študijné a výskumné stáže v Grécku, Taliansku a v Rakúsku. Vo svojej vedeckej práci sa
venuje najmä antickému gréckemu a rímskemu divadlu a prekladom antických hier do
slovenčiny. Je autorkou niekoľkých štúdií a recenzií.