Gerdino pátranie po našich túžbach

Andrej Kalinka: Snehová kráľovná a čierne zrkadlo

Libreto, hudba, réžia: Andrej Kalinka

Dramaturgia, režijná a pohybová spolupráca: Milan Kozánek

Vizuálny koncept: Pavla Beranová, Andrej Kalinka

Svetelný dizajn, projekcie: Pavla Beranová

Hrajú: Adela Dukátová, Ondrej Gajdoš, Miriam Kalinková, Frederika Kašiarová, Ľubomír Piktor, René Sorád, Ján Morávek a. h.

Premiéra: 17. 10. 2025, Bratislavské bábkové divadlo

Dánsky rozprávkar Hans Christian Andersen napísal v roku 1844 rozprávku, ktorá ako väčšina diel tohto literárneho útvaru pracovala s motívom boja dobra a zla. Ústrednými hrdinami Snehovej kráľovnej sú dievčatko Gerda a jej priateľ Kai. Režisér Andrej Kalinka pracuje v inscenácii Bratislavského bábkového divadla Snehová kráľovná a čierne zrkadlo s motívmi svetoznámej rozprávky voľne. Výsledkom je asociatívne dielo, v ktorom dominujú metaforické obrazy ľudského života.

Na začiatku predstavenia má herecké obsadenie funkciu hudobného zoskupenia umiestneného po bokoch prázdneho javiska, na ktorom sa nachádza biely štvorec baletizolu. Súčasťou scénografie sú najmä svetelný dizajn a projekcie, ktoré vytvorila Pavla Beranová. Tie podľa potreby reprezentujú čierne zrkadlo, záhradu, prípadne sa na scéne premietajú repliky z inscenácie. Počas úvodného vystúpenia hudobnej skupiny zaznieva upozornenie pre divákov, ktoré nabáda k rôznym interpretáciám inscenácie a podporuje divácku predstavivosť. Hudba je prepojená so scénografiou najmä vtedy, keď sa herci, ktorí predstavujú masu dospelých, vracajú k sláčikovým, brnkacím a bicím hudobným nástrojom. Spoločne kreujú rytmické a melodické vokálne improvizácie. Hudobná zložka súznie s asociatívnym charakterom inscenácie.

Tvorivý tím priznáva len okrajovú podobnosť s rozprávkou H. CH. Andersena. Pôvodný príbeh, v ktorom čarovné zrkadlo znásobuje a skresľuje ľudské neduhy, Kalinka nahradil príbehom o dávnych ľuďoch. Tí sa chceli zbaviť svojich trápení a nahradiť ich iba čistým chladným rozumom. Snehovej kráľovnej v tomto prípade nemožno pripísať pozitívne či negatívne vlastnosti, pretože v interpretácii stvárňuje len strážkyňu duší dávnych ľudí. Tvorcovia inscenácie nastoľujú obraz ľudstva, ktoré sa rozhodlo žiť bez duše, na úkor emócií a bez prežívania len pragmatickým spôsobom života. Snehová kráľovná a čierne zrkadlo nie je jednoduchou reprodukciou známeho príbehu, ale dielom, ktoré pracuje s voľnými myšlienkovými prepojeniami. Tvorcovia pritom využívajú nielen hovorené slovo, ale aj pohyb, prácu s objektmi a videoprojekciu.

Detstvo. Zlom. A dospelosť

V postave chlapca Kaia inscenátori znázorňujú proces, ktorým človek prechádza pri rozhodovaní sa o tom, čo je užitočné, ale prináša mu len málo pozitívneho, a tým, čo podporuje ľudskú zvedavosť, túžby a sny, ale neprináša toľko osohu. Jeho dialógy s Gerdou naznačujú, že aj on by si rád zachoval detské a ešte ničím neskazené vnímanie sveta, ale okolnosti ho nútia konať pragmaticky. Herci a herečky, ktorí stvárňujú ľudí bez duše, sú odetí v nadrozmerných sivých bundách, tmavých nohaviciach a na hlave majú prilby. Ich uniformné kostýmy konvenujú s témou pragmatickosti a určitej skepsy, ktorá sa zvykne spájať so svetom dospelých. Hybnou silou zmeny je práve postava dievčatka Gerdy. Tá sa prejavuje najmä pri stretnutiach s homogénnou masou bližšie nešpecifikovaných postáv bez mien. Po interakcii s Gerdou sa z bezmenných dospelých stávajú osoby, ktoré azda aj mali svoje vlastné sny, ale podobne ako Kai, rozhodli sa potlačiť ich. Príbehy jednotlivých ľudí sprevádza Gerdin komentár, ktorý pomenúva ich zavrhnuté ľudské túžby („Stretla som muža, ktorý túžil precestovať svet, ale zabudol na to.“). Pomenovanie ich minulých prianí sprevádza aj krátka choreografia, ktorá súvisí so spomínaným snom. Okrem charakterizujúceho pohybu, herci a herečky pracujú aj s objektmi. Vo vybranom príklade cestovateľa je týmto predmetom kufor a manipulácia, ktorá evokuje balenie a vybaľovanie. Zároveň postava cestovateľa nadšene beží a spoznáva nové miesta, ľudí či kultúry. Popri tom sa na plátno premietajú Gerdine vyslovené repliky ako ďalšie zdôraznenie a potvrdenie ľudských túžob. Zavŕšením Gerdiných snáh o zmenu ľudí je zmena farebnosti kostýmov – uniformy v sivastých farebných tónoch nahrádzajú sýto farebné kabáty či plášte. Dávnym ľuďom sa vrátila ich pamäť.

Pamäť dávnych ľudí

K výraznému interpretačnému posunu dochádza pri práci s čarovným zrkadlom. V pôvodnom príbehu zrkadlo zveličuje negatívne ľudské vlastnosti. V inscenácii ho tvorcovia využívajú ako prostriedok uchovania ľudskej pamäti, ale aj spôsob, prostredníctvom ktorého sa ľudia vrátia k svojej zvedavosti a baženiu po poznaní.  Reprezentuje ho videoprojekcia pripomínajúca tunel. Spoločne s využitím dymu tvorcovia vytvorili efektný a vizuálne príťažlivý obraz čierneho zrkadla. Cesta tunelom je zároveň cestou k dospelosti. A hoci je na nej prítomná hmla a temnota, nemožno definitívne určiť, či je tunel pozitívnym alebo negatívnym prvkom. Táto nejednoznačnosť súvisí práve s pragmatickým rozhodovaním sa a stratou detskej zvedavosti. Zároveň je čierne zrkadlo (formálny posun od čarovného zrkadla) miestom, kde sa pamäť dávnych ľudí ukladá a konzervuje. Ich spomienky sú síce ľuďom vzdialené, ale stále sú prítomné. Uschovaná pamäť neslúži len ako spomienka na minulosť, ale tiež ako nástroj na aktiváciu stratených vlastností – zvedavosť, údiv, hravosť, objavovanie nových poznatkov. Má regeneračnú a inšpiračnú funkciu.

Strážkyňou pamäti je Snehová kráľovná, ktorá je prítomná v podobe reprodukovaného hlasu alebo svetelnými prvkami. Podobne ako zrkadlo, ani postave Snehovej kráľovnej sa nedajú pripísať jednoznačne dobré alebo zlé vlastnosti. Vzhľadom na to, že postava nie je fyzicky prítomná, nesymbolizuje konkrétnu osobu, ale v inscenácii pretrváva ako záznam pamäti bez tela. Pre Gerdu prinavracajúcu ľuďom spomienky, nie je prvkom, ktorý by ju na jej ceste riadil, skôr osvetľuje, navádza a motivuje dievča pri hľadaní jej vnútornej sily.

Gerda – dievča, ktoré (z)mení svet

Postava Gerdy nie je len záchranou pre Kaia. Aj pri interpretácii jej postavy skúmajú Gerdin charakter a vlastnosti podrobnejšie. Stvárňuje ju Adela Dukátová. Herečka zosobňuje pozitívne vlastnosti dievčaťa, medzi ktoré patrí detská nevinnosť, dobrosrdečnosť a neustála túžba hľadať odpovede na logické aj nelogické otázky o svete. Dukátová v inscenácii herecky dominuje. Či už je to v pri stvárňovaní detského strachu, keď sa skrýva pod baletizol, ale najmä v situáciách, počas ktorých spoznáva príbehy sivej masy. Vtedy najviac podporuje zvedavosť, otvorenosť, ale najmä schopnosť prinavrátiť ostatným ľuďom ich pamäť, spomienky, túžby a sny. Postava Gerdy je nielen zosobnením zmeny, ale zároveň aj spúšťa proces spomínania u ostatných. Jej detská nevinnosť nie je slabosťou, pretože je schopná vidieť veci pred ich racionalizáciou, popretím či cynizmom. Ostatní herci a herečky (Ondrej Gajdoš, Miriam Kalinková, Frederika Kašiarová, Ľubomír Piktor, René Sorád a Ján Morávek) sú Gerdiným protikladom. Ich kostýmy sú v súlade s vytvorenou sivou masou, ktorá predstavuje kolektívne zabudnutie na vlastnú identitu a individuálnosť. Gerda je v ich očiach a životoch impulzom, ktorý ich opätovne zindividualizuje a dovolí im spomenúť si na potláčané sny, túžby a stratené identity, čím ich znovu privádza k sebe samým.

V inscenácii Snehová kráľovná a čierne zrkadlo sivá masa zabúda, Gerda si pamätá za ňu. Nespomína si však na konkrétne udalosti, minulosť či históriu, ale na to, čo v ľuďoch stále žije, hoci to umlčali. Postava Gerdy je svetlom, ktoré  svieti nielen na cestu tunelom, ale predovšetkým dovnútra ľudských duší – tam, kde sa spomienky menia na sny a prijatie záchrany znamená stať sa opäť samým sebou.