(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');
Slovenské centrum AICT: Slovenské centrum AICT logo
Monitoring divadiel logo
Divadlo
InscenáciaHammel – Radačovský – Lančarič: Everest
Premiéra5. novembra 2009
Divadelná sezóna

Námet: Marián Kleis
Hudba: Pavol Hammel
Texty piesní: Vlado Slivka
Choreografia: Mário Radačovský
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Jana Hurtigová
Hudobné aranžmán: Michal Pajdiak
Réžia: Patrik Lančarič
Hrajú:
Muž: Peter Dedinský, Oliver Jahelka, Filip Kvačák
Žena: Katarína Košíková, Barbora Kubátová, Natália Némethová
Muž – Spevák: Viliam Csontos a.h., Alexander Maďar a.h.
Žena – Speváčka: Michaela Horká a.h., Andrea Zimányiová a.h.
Klaun: Robert Roth, Viliam Csontos a.h.
Zbor – Páni: Kristián Kohút, Nirefs Markakis, František Šulek, Filip Kvačák, Matúš Pomikal, Oliver Adams, Martin Anderson, Ruan Crighton, Alex Harrison, Arthur Abram, Kyohei Yoshida, Rex Wheeler, Michal Kováč, Dominik Slavkovský, Jack Thorpe-Baker, Adrian Ducin, Daniel Slabý, Juraj Žilinčár, Andrej Cagáň, Marko Čulen
Zbor – Dámy: Klaudia Bittererová, Romina Kołodziej, Viktória Šimončíková, Viktória Árvová, Veronika Hollá, Katarína Kaanová, Barbora Kubátová, Viola Mariner, Sarah Millner, Silvia Najdená, Natália Némethová, Reona Sato, Katarína Singofferová, Miki Iwafuchi, Ana-Sanziana Beschia, Francesca Dell’Aria, Bethan Smith, Charlie Peters, Yuka Oba, Alexandra Walton, Michaela Beladičová
Spieva: Ad Una Corda
Premiéra 5. a 6. novembra 2009 v Balete Slovenského národného divadla v Bratislave
Balet SND zahájil svoju 90. divadelnú sezónu svetovou premiérou hudobno-tanečného divadla EVEREST“, ktoré je dielom slovenských tvorcov P. Hammela (hudba), M. Kleisa (námet), P. Lančariča (libreto a réžia), M. Radačovského (choreografia), M. Hollého (scéna), J. Hurtigovej (kostýmy), V. Slivku (texty piesní), A. Balca (fotografie) a spolu s P. Lančaričom aj video a L. Čechoviča (strih). Premiéry sa konali 5. a 6. novembra 2009 v Sále opery a baletu novej budovy SND.
Veľkosť tímu tvorcov a dĺžka ich spolupráce (bulletin uvádza dva roky) vypovedá nielen o význame, aký tvorcovia prikladali tomuto tanečnému projektu, ale aj o jeho rozmere. Veľkoplošnosť, multimediálnosť, veľkorysosť vo využívaní možností, ktoré poskytuje javisko opery a baletu, a v konečnom výsledku aj veľká show sú hlavnými znakmi tohto predstavenia,
ktoré mnohých prekvapilo, niektorých sklamalo, niektorých nadchlo, ale v každom prípade možno konštatovať, že autorský projekt takého rozmeru a ambícií sme v produkcii Baletu SND ešte nevideli. Zásluhu na tom majú v nemalej miere parametre javiska, ktoré poskytli scénografovi M. Hollému dostatočný priestor pre jeho tvorčiu fantáziu (projekcie, lasery, pohyblivé javisko) a v neposlednej miere disciplinovaný výkon členov javiskovej techniky, čo prispelo k výslednému prekvapivému dojmu.
Everest je dobrý názov, možno povedať efektný, „plagátový“. V predstavách ľudí je spojený predovšetkým s najvyššou horou našej planéty, čo iste mnohých divákov prilákalo zo zvedavosti, ako sa tancom dá vyjadriť zdolanie tejto „osemtisícovky“. Tvorcom (našťastie) nešlo o horu Everest, ale o Everest symbolizujúci vrchol ľudských snažení, schopnosti dosiahnuť ciele nad rozmer svojich síl a možností, vlastnosť, ktorá nás v konečnom výsledku posúva vo vývoji stále dopredu, i keď nie každého Everest musí mať osem tisíc metrov.
Lákadlom, okrem samotného názvu, bolo aj meno autora, skladateľa, ktorým je dnes už legenda slovenskej populárnej hudby P. Hammel, ktorý týmto svojím opusom venovaným tanečnému dielu mnohých príjemne prekvapil. V piesňach zostal verný sám sebe, v ouvertúrach sa posunul do preňho menej typických polôh. V ôsmich skladbách (názvami odlišných od dejových obrazov) vytvoril miestami veľkolepo znejúcu scénickú hudbu zodpovedajúcu jednotlivým častiam deja.
Námet veľmi zaujímavý a naviac v oblasti tanečného umenia veľmi málo frekventovaný. Abstraktnosť tejto témy má práve v abstraktnosti tanečného umenia široké pole možností uplatnenia, čo si, predpokladám, aj tvorcovia na začiatku svojej spolupráce uvedomovali.
Libretista a režisér v jednej osobe P. Lančarič vo svojom vyznaní (v bulletine) vidí Everest nielen ako cestu, skúšku vnútornej sily a odvahy, ale aj viery, jej nedostatku, straty, vidí ho ako miesto, kde sa otvára brána do sveta metafyziky. Z toho pramení asi aj jeho rozdelenie námetu do štyroch častí s názvami „Život“, „Smrť“, (prvá časť večera) a „Posmrtný život“, „Znovuzrodenie“ (druhá časť večera), z ktorých každá obsahuje štyri obrazy s príznačnými názvami pre tú ktorú časť. Obidve časti večera sú uvedené ouvertúrami 1, 2 , dianie na javisku doprevádzajú spevy speváka V. Csontosa v alternácii s A. Maďarom a speváčky M. Horkej v alternácii s A. Zimányiovou, ako aj chrámového zboru Ad Una Corda. Ústrednými postavami deja sú tanečníci, muž a žena, na ktorých osobných víťazstvách a prehrách sa odvíja „zdolávanie“ Everestu. Doprevádza ich zbor tanečníkov prezentujúcich, predpokladám, ľudstvo. Celý dej je súčasne doprevádzaný videoprojekciou z troch strán javiska, ktorá v niektorých prípadoch (krásne zábery z prírody) navodzuje atmosféru deja (Overtúra, Katastrofa, Rieka mŕtvych) v iných časovo preklenuje dej so súčasnosťou (Chaos – konštruktívny a deštruktívny), snažiac sa obrazovo zachytiť tváre súčasných politikov, teroristické akcie až po porno zábery. Ďalším prvkom do tejto skladačky je postava Klauna v podaní člena činohry R. Rotha, ktorý sa sporadicky objavuje na scéne počas celého projektu. Zažína a zhasína svetlá v hľadisku, zaspieva v záverečnom obraze druhej časti Smutný klaun pieseň, privedie na javisko Mužovi a Žene dieťa (zbytočná popisnosť), celý čas je bez pohybovej či výrazovej zmeny, čo len zahmlieva jeho funkciu (nestranného pozorovateľa?) a dôvod jeho prítomnosti na javisku (svet ako cirkus?). Vrcholné momenty niektorých scén boli podčiarknuté svetelnými efektmi, laserovými lúčmi. Mimochodom v bulletine nie je uvedený autor svetelného designu, i keď ten má na javisku pomerne významnú funkciu.
Tento obsažný výpočet ingrediencií použitých režisérom ma privádza k výroku Maughama, že štýl vytvára to, čoho sme schopní sa vzdať. Je zrejmé, že snaha o mnohovrstevnosť dejových línií (prírodné, osobné aj svetové tragédie, problematika viery, smrti, posmrtného života, ale i lásky, života, znovuzrodenia) viedla k predisponovanosti diania na javisku, čo mohlo zapríčiniť u divákov rozptýlenie pozornosti, stratu orientácie, respektíve, len prvoplánové vnímanie diania na javisku, čo si myslím, že pri takej téme by bola škoda. V tomto smere nepomohli ani texty piesní (predovšetkým chóru v ouvertúrach), ktoré miestami, možno v snahe uchovania rytmu, pôsobili ako reklamné slogany na danú tému.
Choreograf M. Radačovský bol postavený pred náročnú úlohu, a to nezostať v tieni tak silného zoskupenia tvorcov, ale udržať si pozíciu, ktorá v takomto diele patrí predovšetkým tancu. Je to jeho, po Warholovi, druhá skúsenosť s celovečerným predstavením, tentokrát bol však obklopený tímom spolupracovníkov. Na ploche, ktorú mu určil režisér, sa mu podarilo vytvoriť pohybovo jednotlivým častiam zodpovedajúce choreografie. Zaujímavo sú riešené pohyby Lemurov v Overtúrach, choreograficky nápaditý, muzikálne postavený (aj vďaka interpretom) je duet Muža a Ženy v obraze Lásky v prvej časti, ako aj ich druhý duet v štvrtej časti. Silným dojmom pôsobí energický tanec chlapcov v obraze Katastrofy, ako aj tanec štyroch žien v obraze Šialenstva. Na obrazné zdolávanie Everestu využili tvorcovia šikmú dosku na pozadí scény, pripomínajúcu (aj pohybovo) legendárne predstavenie činohry SND Na skle maľované. Veľmi efektne je vyriešený obraz Rieka mŕtvych, len nepravidelnými pohybmi rúk a nôh vynárajúcich sa z hmly znázorňujúcu rieku. Pohybovo menej invenčný a pridlhý bol Chaos konštruktívny, presvedčivejším dojmom pôsobil Chaos deštruktívny. M. Radačovský, i pri dominantnej hudbe a réžii, svojou choreografiou dokázal upútať pozornosť, a to i napriek minimalizácii tanečnej plochy, ale o to väčšej
Napriek tomu, že išlo o premiéru baletného súboru, bol tanec na javisku trochu v úlohe popolušky pri súčasne veľkolepo znejúcej hudbe, veľkoplošnej videoprojekcii, laseroch a spevu chóru. Avšak tak ako popoluška, nakoniec aj náš balet napriek malej ploche, ktorá mu bola poskytnutá pre tancovanie, dokázal svojimi výkonmi presvedčiť a zaujať obecenstvo. Týka sa to predovšetkým protagonistov K. Košíkovej (5. 11.) a B. Kubátovej (6. 11.) v postave Ženy ako aj P. Dedinského (5. 11.) a F. Kvačáka (6. 11.) v postave Muža. Boli to najmä obidve duetá, v ktorých mohli naplno preukázať plastickosť, mäkkosť línií, ako aj partnerskú a výrazovú presvedčivosť v pohyboch. Tak isto ako duetá, aj tanec chlapcov v obraze Katastrofy, predvedený s adekvátnou dávkou presvedčivosti a sily, si vyslúžili potlesk obecenstva na otvorenej scéne. Uznanie patrí všetkým členom zboru, ktorí s nasadením dokázali interpretovať aj pre nich nie vždy vďačné pohybové party.
Zdolanie Everestu si vyžaduje od každého jedinca siahnuť nad rámec svojich síl, a práve to ho posúva dopredu. Prajem Baletu SND ešte veľa takých Everestov, ktoré ho budú posúvať vpred.

Od Uverejnené: 5. novembra 2009Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Dagmar Hubová

Dagmar Hubová absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladá a recenzuje odbornú literatúru. Od roku 1965 pedagogicky pôsobí na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, v súčasnosti vedie Katedru tanečnej tvorby a publikuje hodnotenia baletných inscenácií v dennej a odbornej tlači.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top