Slovenské národné divadlo, Bratislava (činohra)

Divadlo umiestnilo drámu podnikateľky Vassy a jej rodiny do rozľahlého a nehostinného kamenného vestibulu. Tento zvláštny priestor tvorí centrum domu, ktorý pripomína skamenelinu či vnútornú dutinu akéhosi masívneho monolitu. Steny i dlážka sú sťa z kameňa hrdzavo-hnedej farby. Nábytok absentuje, posadiť sa dá iba na kamenné výklenky, lemujúce steny. Napravo sa nachádza schodisko, vedúce do horných izieb. Do vestibulu sa vstupuje zľava, sú tam naznačené ďalšie zákutia domu, vrátane hlavného vchodu. Čo však najviac púta pozornosť je obrovský výhľad do záhrady – skutočnej a akoby nekonečnej oázy zelene.

Molière to nikdy nemal v SND ľahké. V každom desaťročí našej vyše storočnej profesionálnej scény nájdeme nejednu inscenáciu tohto slávneho francúzskeho klasicistu, ktorého dielo bolo popri hrách Shakespeara či Schillera v divadelných dejinách považované za meradlo kultúrnej úrovne národa. Čím početnejšie a čím lepšie inscenácie vznikali, tým malé európske národy už od polovice 19. storočia dokazovali evolúciu svojho divadelného slohu. Lenže napriek pomerne častému výskytu Molièrových hier sa do historických análov SND osobitejšie zapísali len štyri inscenácie verné autorovi, ale zároveň provokatívne reflektujúce politické dianie v čase inscenovania.

Hry španielskeho autora Federica Garcíu Lorcu nie sú slovenskému divákovi neznáme. Hoci je autorom viacerých komédií, na slovenských (aj svetových) javiskách sa udomácnili predovšetkým jeho tragédie. Dom Bernardy Alby či Krvavá svadba sú od ich vzniku až dodnes pravidelnou súčasťou repertoárov divadiel. Lorcove drámy sa vyznačujú typickou poetikou, ktorá spočíva najmä v spôsobe, akým autor kreuje dramatickú zápletku. Postavy sa ocitajú v hraničných situáciách bez optimálneho riešenia. Hlavnými hrdinkami sú najmä ženy, ktoré sa snažia vzoprieť systému, ktorý ich utláča.

Inscenácia s prostým názvom Tatarka očarí najmä mladého diváka aktuálnym spoločensko-politickým pohľadom, ktorý sčasti prekrýva spoveď Tatarku-človeka-spisovateľa. No jej scénická forma zaujme aj staršieho recipienta. Inscenačným kľúčom je spoveď Dominika Tatarku cez tlačou vydané rozprávania o sebe, o druhých, o spoločnosti, avšak smeruje k poodkrytiu zložitej doby od minulosti až k súčasnosti. Základný nápad vynárania sa útržkov spomienok a predstáv z mysle-mozgu spisovateľa priam ponúka viacero jeho diel, v ktorých možno identifikovať jeho životné skúsenosti.

Ako rozprávať o témach, ktoré naša spoločnosť roky až desaťročia potláčala navyše, ak sa týkajú nielen jednotlivcov, ale viacerých generácií a v širšom kontexte aj celej krajiny? Nad touto otázkou sa zamýšľa inscenácia Akcia B – rozprávanie o mlčaní, ktorú v Modrom salóne SND režírovala Mariana Luteránová. Spolu s inscenačným tímom ukazujú, že jedným z komunikačných kanálov, ktoré môžu takéto témy otvárať, je aj divadlo.

Hry velikána svetovej a španielskej dramatiky – Lope de Vegu sa u nás neuvádzajú často. V rokoch 1944 až 1986 na naštudovalo na základe jeho siedmich hier deväť inscenácií, z nich išlo dva razy o Učiteľa tanca (1594) a Fuente Ovejunu (1619). O to vzácnejšie je uvedenie Bláznov z Valencie, komédie napísanej v rokoch 1589 – 1590, ktorá v mnohom zosobňuje aj Lope de Vegovu humanistickú túžbu po spravodlivom vládcovi.

Inscenácia Činohry SND Odliv je súčasťou Brutovského pokračujúcej trilógie spätej s výrazným literárnym jazykom a angažovanosťou tém. Podobne ako v prvých dvoch inscenáciách, uvedených na scéne Slovenského komorného divadla Martin (D1: pracovný názov, 2021; Iokasté, 2022), v Odlive ide o širší, civilizačný námet. Tvorcovia prinášajú variácie na tému odlivu mozgov, vykorenenia, ťažko definovateľnej, sústavne strácanej a spochybňovanej identity národa. Básnickými a divadelnými prostriedkami hovoria o národe, ktorý zobral „nohy a mozgy na plecia“ , o odchádzaní či neodchádzaní z krajiny a od aktívneho podielu na jej súčasnom stave, vývoji a budúcnosti.

„Pojmy ako normálny a abnormálny nemajú vo vedeckom myslení miesto. Nemajú miesto v našich životoch, vo vašich životoch. Odlišnosť nie je normálna, čo vždy bola a aj bude štatistická fikcia. Skutočnosťou sú odlišnosti. Odlišnosť je nevyhnutná. Odlišnosť je všeobecne platný fakt. Toto je skutočný svet.“ Takýto citát vybrala do bulletinu inscenácie Sme v pohode Činohry SND jedna z dramaturgičiek Marta Ljubková. Nápis Toto je skutočný svet by mohol visieť počas celého predstavenia nad scénou namiesto názvu hry. Citát pochádza z knihy Byť normálny je na hovno od Jonathana Mooneyho, ktorý vo svojich knihách a prednáškach radí, ako žiť a dokonca aj ako byť úspešný, aj keď ste – napríklad ako on – ťažký dyslektik alebo čokoľvek „iné“, čo je jednoducho „iné“.

Ježiš Kristus – človek, prorok, učiteľ. Ako historická postava bude vždy objektom výskumu – relikvie či predmety, ktoré údajne používal, sa (s dovolením cirkvi) podrobujú testom nových technológií. Pre veľkú časť obyvateľov zemegule je Kristus Boží Syn, vďaka ktorému sa po smrti dostanú do nebeského kráľovstva. V roku 2021 sa k rímskokatolíckej cirkvi hlásilo takmer 1,4 miliardy ľudí a katolíci tvorili 17,67 % svetovej populácie. Azda aj preto cirkev stále okolo neho udržuje auru mysticizmu.