Nerekonštruujme, neresuscitujme, nepokúšajme svoju minulosť, ak chceme nejaké reminiscencie alebo UMRET – umeleckú retrospektívu (vynález J. Satinského, ako tvrdí v Dni radosti), lebo sa nám to vypomstí. Ale ak tak už činíme, potom sa hlboko zamyslime nad možnými dôsledkami svojho rozhodnutia...
Dramaturgia Divadla Malej scény STU sa rozhodla prinášať na svoje javisko tituly málo hrávané alebo málo známe. Prvýkrát uviedla na slovenskú scénu aj dramatizáciu Dostojevského novely Večný manžel v preklade Anny Kostolanskej.
Inscenácia Sharon Stone let me go v réžii Karola Vosátka priniesla na javisko divadla GUnaGU ďalšiu komédiu, avšak tento raz sa posúva komediálny žáner bližšie k bulvárnej zábave, čo nebývalo pre toto divadlo typické. Na druhej strane je takýto postup príznačný pre mnohé slovenské divadlá, akurát v GUnaGU sa to udialo o niečo transparentnejším spôsobom.
Hra Kill Hill autora Viliama Klimáčka vznikla v rámci medzinárodného projektu Generačné ikony, ktorý bol vlani organizovaný Divadlom Letí z Českej republiky spoločne s partnermi zo Slovenska a Viedne. Rezidenčnými autormi boli Viliam Klimáček, Petr Kolečko a Bernhard Studlar. V rámci tohto projektu vznikli tri rôzne hry a inscenácie, ktoré sa pokúšajú reagovať na otázku: Aké alebo kto sú dnes ikony jednotlivých generácií v rôznych krajinách Európy?
Divadlo Aréna patrí k scénam, ktorých dramaturgia sa nedá pomenovať jednotnou líniou či smerovaním. Rôznorodosť titulov, režijných spoluprác a zároveň poetík či aj hereckého obsadenia vytvára pestrú divadelnú mozaiku. Aréna sa totiž nebojí riskovať, nepodceňuje diváka a s každou inscenáciou sa snaží klásť otázky.
V roku 1961 sa na súdnom procese s Adolfom Eichmannom zúčastnili stovky novinárov. Bola medzi nimi aj židovská filozofka nemeckého pôvodu, toho času redaktorka The New York Times, Hannah Arendt. Na základe tejto skúsenosti neskôr napísala správu o „desivej banalite zla, pri ktorej zlyhávajú slová a myslenie troskotá“.[1] Jej svedectvo ukázalo i to, že medzi vojnovými zločincami neboli iba nacistickí štátnici, ale aj neznámi, bežní ľudia, tí „medzi nami“.
Rok Giuseppeho Verdiho, motivovaný dvestoročným jubileom skladateľovho narodenia, nenechal žiadne z troch slovenských divadiel bez povšimnutia. Zatiaľ čo Opera SND a Štátne divadlo v Košiciach sa v dramaturgickom výbere upli k najväčšej diváckej istote a na Slovensku najfrekventovanejšiemu titulu (v oboch prípadoch to bol Rigoletto), od progresívnejšie orientovanej banskobystrickej Štátnej opery sa očakával zaujímavejší počin.
Inscenácia Fajčiarky a spasiteľky bezpochyby patrila medzi najlepšie inscenácie, ktoré študentské divadlo Lab uviedlo v sezóne 2012/2013. Kvalita, ktorú je namieste priznať hneď na začiatku recenzie, bola výsledok šťastnej kombinácie vhodne zvoleného súčasného a rezonujúceho textu, výraznej osobnosti skúseného režiséra, výborných hereckých výkonov a v neposlednom rade aj výtvarnej zložky, ktorá bezpochyby presahovala bežnú úroveň študentských inscenácií.
Inscenovanie či interpretovania klasických divadelných textov patrí medzi povinnú súčasť študijných plánov každej divadelnej školy. Tragédia Williama Shakespeara Macbeth z repertoáru Divadla Lab dostala od jej tvorcov podnadpis Hra o bastardoch. Režisér Tomáš Procházka ním podčiarkol, že sa pokúsi do hry vstúpiť výraznejšou interpretáciou, možno aj v duchu repliky „Now, gods, stand up for bastards!“ z Kráľa Leara.
Poslednou tohtoročnou premiérou Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene je rozprávka Jany Pilzovej pre deti v predškolskom veku O troch vílach. Práve táto inscenácia uzatvára takzvaný Slovenský autorský rok DJGT. Po životopisných inscenáciách o Franҫoisovi Villonovi (muzikál Prekliaty básnik), Jozefovi Urbanovi (Svet (podľa) Urbana) a Jozefovi Gregorovi Tajovskom (Na konci) si rozprávka našla miesto na repertoári v predvianočnom čase.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.