Stoppardova Arkádia sa teda predstavuje slovenskému divákovi nielen ako nový dramatický text, ale tiež ako brilantný reprezentant dramatického štýlu, s ktorým sa v našich divadelných domoch často nestretáme. Ktorýsi kritik výstižne nazval Stoppardov autorský rukopis „dandyovským“. Vládne noblesou a konverzačnou bravúrou hier Oscara Wildea, rozkošnými pikantnými momentmi ako z pera Noëla Cowarda...
Inscenáciou Mojmír II. alebo Súmrak ríše pokračuje Rastislav Ballek v rozvíjaní divadelného „chorobopisu“ národa a v nekonvenčnom spracovaní zabudnutých či problematických (kontroverzných) osobností národných dejín – originálny pohľad na naše dejiny podal napríklad v inscenáciách Odchod z Bratislavy (1995), Atómy Boha (1998), Tiso (2006) či Holokaust (2013). A práve na úspešnú spoluprácu s Viliamom Klimáčkom (Holokaust, Divadlo Aréna) nadviazal Ballek aj v poslednom spoločnom projekte, ktorý v istom zmysle možno považovať za pokračovanie cyklu spoločensko-politických hier uvádzaných v divadle Aréna.
Nová martinská inscenácia Mŕtvi to vidia inak je solídnou komédiou, ktorá žánrovo doplňuje repertoár divadla. Na jej rutinné spracovanie malo, zdá sa, vplyv aj autorovo pôsobenie vo filmovom svete Hollywoodu na začiatku dvadsiateho storočia, kde Rubio pracoval ako scenárista. Jej javisková podoba je málo nápaditá a pôsobí staromódne. Prím tu hrajú tendenčné fóry a jednoduchý konverzačný humor.
Vdýchnuť divadelný život operetnému dielu z konca 19. storočia, s politickým aj etnickým pozadím, prináša pre inscenátorov dôležité rozhodnutie: držať sa konzekventne historických reálií, alebo s citom súčasníka aktualizovať rokmi zaprášené dielo? Napriek možnému dobovému posunu (aktuálna cigánska aj emigrantská téma, majetkové reštitúcie, rozkrádania) sa bývalá sólistka ostravskej operetnej scény a viacnásobná hosťujúca režisérka Dagmar Hlúbková podriadila divadelnému inštinktu a zachovala dielo v historizujúcej podobe. Výsledkom je inscenácia, pripomínajúca miestami viac priateľské spolužitie účinkujúcich s prezentáciou niekoľkodňových workshopových snáh, než strhujúce výkony operných profesionálov.
Po Vyrypajevovi siahol Kudláč znovu v ďalšej divadelnej sezóne, keď v domovskom Mestskom divadle Žilina uviedol hru Opití (premiéra 5. december 2014). Akoby si chcel overiť možnosti súboru popasovať sa s Vyrypajevom skôr, než sa s nimi pustí už do „odskúšaných“ Ilúzií, ktoré sa (podľa slov režiséra) žilinským hercom zapáčili. V novej interpretácii Ilúzií mohol dokonca rešpektovať autorovo zadanie, že herečky stvárňujúce prvú a druhú ženú majú tridsať rokov a herci stvárňujúci mužov majú tridsaťpäť rokov. Naplnenie tejto požiadavky sa však na žilinskom javisku ukázalo ako prebratie danajského daru.
Pri inscenovaní Periférie spočíva vždy ťažisko interpretácie vo výbere z dvoch variantov záveru. Či si tvorcovia zvolia ten idealistický, v ktorom vraždou poškvrneného Franciho a jeho tiež nie veľmi bezúhonnú milenku Annu nezamestnaný Sudca odsúdi na večnú lásku, alebo ten, kde sa zúfalá Anna rozhodne obetovať svoj život Francimu, aby mali obaja pokoj od ich previnení. Súčasní tvorcovia si vybrali práve toto finále a v temne ladenej inscenácii a precízne vybudovanom oblúku neznesiteľnosti ťarchy Franciho viny a Anninej nemožnosti vymaniť sa z pohodlného, ale nemorálneho života sa zdá logickejší, uzavretejší a inscenáciu tak pevne rámcuje.
Dramaturgicko-režijná koncepcia inscenácie vychádza zo skúseností a zohratosti tímu autorky a dramaturgičky M. Zakuťanskej a režisérky J. Rázusovej. Rozohrávajú princíp divadla v divadle, odkazy na ruskú divadelnú klasiku skĺbené s jasnými prešovskými alebo východniarskymi aktualizáciami a stavom dnešnej hereckej profesie, sebairónia autorky, keď sa počas hry rieši „nejaká autorka Zakuťanská, ktorú nik nepozná“, hra s textami a ich významami, detailné herecko-výtvarné domyslenie každej scény, ironická štylizácia jednotlivých postáv.
Nvota totiž postavil svoje divadlo na presvedčení, že divák dôverne pozná príbeh a charaktery postáv Čajky a dostatočne je informovaný o životných peripetiách Čechova. Na tomto princípe napísal a zinscenoval svoju zaktualizovanú, veršovanú, pouličnú hru Čechov na ulici. Pri Nvotovej literárnej rozhľadenosti a nápaditej divadelnosti, opierajúcej sa o autorove vlastné skúsenosti s týmto žánrom, ponúkol mu práve Čechov bezhraničné možnosti.
Dramatizácia románu spisovateľky a dramatičky maďarského pôvodu Agoty Kristof Veľký zošit (1. vydanie 1986) z pera Daniela Majlinga je ďalším dôkazom jeho dramatického a dramaturgického majstrovstva. Takmer v nej necítiť literárnosť a ak aj áno, je výsostne funkčná.
„A čo ak je svet len chaos a temno a keď sa občas zjaví nejaká doba, ktorá vám nepripadá ako úplná katastrofa, je to len náhoda. A aj to len krehká,“ takúto otázku si spolu s tvorcami kladie divák po skončení inscenácie nazvanej Labyrinty a raje Jána Amosa.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.