(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Lesk a bieda kurtizán alebo Láska je zlý román

Občas sa diskutuje o tom, či epická literatúra má miesto na javisku. Niektorí sú zásadne proti a argumentujú tým, že veď sa ešte „všetky hry nehrali“. Iní v nej vidia konkurenciu a útočia na divadlá, že málo inscenujú pôvodnú dramatiku, rozumej texty napísané špeciálne pre javisko. Realita je taká, že epika, konkrétne veľké romány, sa v určitých vlnách masívne zmocňujú javísk. Moderné divadlo totiž už netrpí normatívnosťou, úzko dramatický kánon ho nezväzuje. Býva to pre divadlá i divákov neraz obohacujúce, keď môžu z množstva atraktívnych románových príbehov a sond do spoločnosti profitovať.

Krištofovičovej už vypadali mliečne zuby

Etogramy ako „mliečny zub“? Skutočne? Nenastal náhodou ten čas, aby Daša Krištofovičová dostala priestor, snáď aj s dostatočným finančným zabezpečením, na inscenáciu, s ktorou môže úplne pokojne kontrovať aj napríklad nedávno oceňovanej inscenácii Mama ma má_ _ _ _? Vzhľadom na doterajšiu tvorbu Daše Krištofovičovej možno veľmi jednoducho dedukovať, že jej umelecká produktivita bude narastať. Nenaznačuje to iba inscenácia Etogramy, ale napríklad aj Holá Madrid! či Chlap(c)i. Snáď dostane na Slovensku aj iný priestor, ako v projekte Mliečne zuby.

Michail Afanasievič Bulgakov: Molière

Michail Afanasievič Bulgakov ako spisovateľ, dramatik aj divadelník mal bohaté skúsenosti s kultúrnou politikou stalinistického Sovietskeho zväzu, nemôžeme sa teda čudovať, že mnoho jeho diel sa zaoberá vzťahom moci a umenia. O tejto problematike hovorí aj jeho hra o Molièrovi, ktorá je o vzťahu divadelníka-dramatika a panovníka Ľudovítova XIV., o jeho konflikte s cirkvou, o posledných dňoch jeho života. Hru pod názvom Sprisahanie svätuškárov uviedlo Jókaiho divadlo v Komárne v réžii Martina Hubu. Hneď v úvode môžem konštatovať, že aj z tejto spolupráce (už šiesta réžia v Komárne) sa zrodila zaujímavá, dôležitá, hodnotná inscenácia.

Teraz v Martine slabšie ako Vtedy v Bratislave

Tvorcov Patrika Lančariča a Petra Pavlaca si kniha Vtedy v Bratislave získala natoľko, že sa ju po dvoch rokoch rozhodli opätovne spracovať. Po rozhlasovej adaptácii z roku 2013 jej dali aj divadelnú podobu. V oboch prípadoch treba vyzdvihnúť predovšetkým dramatizáciu Petra Pavlaca (rozhlasové a divadelné spracovanie sa v tomto ohľade líšia iba minimálne), ktorý Langerovej rozprávanie formuluje ako odpovede na otázky jej dcér. Jednoduchým nápadom sa Pavlacovi nenútene darí vystihnúť podstatu predlohy a zámer autorky.

Aj žánrovka je umenie

Nie tak dávno bolo zvykom, že recenzie na inscenácie podobného typu textu, akým je Cooneyho Z rúčky do rúčky, sa najmä pri nitrianskom Divadle Andreja Bagara začínali vetami o tom, že z umeleckého hľadiska nejde práve o ambiciózne veľdielo. Text sa pohybuje presne v mantineloch „dverovej komédie“ a robí to s veľmi slušnou remeselnou zručnosťou.

Nenaplnené túžby troch sestier a jednej inscenácie

Ak si niekto ako predlohu pre svoju prvú riadnu (celovečernú) inscenáciu vyberie hru od Čechova, vždy sa to považuje za krok odvážny, ak nie dokonca diskutabilný. I vo všeobecnosti platí, že keď sa dnes nejaký režisér rozhodne inscenovať Tri sestry, púšťa sa do boja s vopred jasnými predsudkami, ktoré prirodzene vyplývajú z dlhej inscenačnej tradície všetkých Čechovových hier. V oboch prípadoch je preto rozhodujúca najmä režijno-dramaturgická koncepcia, ktorá by mala/mohla priniesť určitú invenciu v interpretácii Čechova. Ak však práve toto absentuje, môže sa stať, že inscenácia skĺzne do klišé a stereotypného výkladu.

Je falocentrizmus v dnešných dňoch až taký problém?

Komické vo všeobecnosti vzniká, keď divák spozná svoju nadradenosť nad odohrávanou situáciou, ale rovnako pociťuje sympatie k menejcennosti toho druhého na javisku. V sále bolo počas celého priebehu predstavenia, ako som už načrtla, ticho: Bolo to preto, lebo ľudia neporozumeli dvojitému vrstveniu reality v štylizovanom šate? Alebo neboli schopní sympatií s biednymi bytosťami, ktorými by mohli byť oni sami?

Neznámy Kocúr v čižmách

Jedným z trendov v dnešnom divadle pre deti je hrdina pohotový a zorientovaný vo svojom svete, prirodzený vodca dôležitých podujatí, prípadne, ako by sme povedali po novom, manažér ľudských (či inak rozprávkovo nadprirodzených) zdrojov. Za takýmto účelom hľadáme konkrétne postavy a konkrétne témy vhodné pre každé slovenské javisko. Tak sa teda osvedčil Kocúr v čižmách.

Aj blázon je len človek…

Že má Marián Pecko rád (nielen ruskú) klasiku, je všeobecne známe, takže Gogoľove Bláznove zápisky neboli na repertoári divadla žiadnym prekvapením (hoci treba priznať, že titul inscenoval už v roku 2010 vo Východočeskom divadle v Pardubiciach, s rovnakými spolupracovníkmi a vlastne v rovnakej výprave). Spolu s Kafkovou Premenou a Nostalgiou Ivety Horváthovej tvorí inscenácia Bláznových zápiskov akúsi pomyselnú trilógiu, ktorou režisér akcentuje predovšetkým motív inakosti jedinca v spoločnosti, odlišnosť uvažovania, ale aj problematiku hľadania vlastného miesta vo svete. A Pecko ostáva verný svojej poetike, svojskému divadelnému videniu, ktorého charakteristické znaky sa odrážajú v každej inscenácii.

Go to Top