Novembrová premiéra Starého divadla v Nitre priniesla ďalší titul pre detského diváka. Jan Drda, známy český dramatik a prozaik, autor divadelných hier a filmových scenárov písal aj rozprávky. Z jeho zbierky České pohádky (prvýkrát vyšli v 1959 s ilustráciami Josefa Ladu) si vybrali nitrianski inscenátori rozprávku Zabudnutý čert.
Staré divadlo v Nitre pripravilo v duchu blížiaceho sa obdobia svätého Mikuláša a Vianoc inscenáciu anjelsky peknú a čertovsky dobrú. Český dramatik a prozaik Ján Drda napísal niekoľko rozprávok, ktoré sa stali námetom pre divadelné hry. Komédia Dalskabáty, hříšná ves aneb Zapomenutý čert (v slovenskom preklade Gabriela Rapoša Svojedaly, hriešna dedina alebo Zabudnutý čert) vznikla koncom päťdesiatych rokov.
Kam sme sa to podeli? Divadlo už úplne rezignovalo na tému, dramatickú výstavbu? Naozaj s postmodernou, či touto našou dobou skončili veľké príbehy a my sa ocitáme iba v malých nepatrných skečoch, ktoré nemajú ani veľkú vášeň, ani nepotrebujú dvoch hercov – stačia zabávači? Smiech, kropený slzami, šklbal moju tvár počas generálky zvolenskej inscenácie Boogie & Blues.
Riešenie priestoru inscenácie patrí k základným otázkam réžie. A. Mnouchkinová dokonca tvrdí, že úvahou o tom, v akom priestore inscenáciu urobí, inscenačný proces vôbec začína. Lebo každá látka, každá téma si vyžaduje svoj priestor. Nezávisle na divadelníkoch otázku priestoru ako signifikantnej veličiny riešili filozofi, antropológovia, sociológovia.
„Majú niečo medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou,“ píše Yasmina Reza o svojich hrdinoch. Sú na vrchole svojej kariéry, čo v preklade znamená aj na vrchole svojej dravosti, bezohľadnosti, manželských i psychických kríz. Nejde o nijakú „cool“ drámu, v ktorej by sme od začiatku cítili prítomnosť krvi, spermií a boja o život.
Najslabší trpia v živote najviac. Ak čítajú knihy, tak ešte väčšmi. Na utieranie rozbitých vajec a čerstvej krvi sú však zabudnutí papieroví klasici najlepší.
Írsky dramatik Martin McDonagh sa v ostatnom čase na Slovensku udomácnil. Všetky jeho hry na našich javiskách inscenovali Michal Vajdička (Pokojný západ, Krásavica z Leenane) a Ľubomír Vajdička (Ujo vankúšik). Mrzáka z Inishmaanu v Štúdiu Činohry SND opäť Michal Vajdička.
Madama Butterfly je zvláštna opera, veristické libreto je schované pod ambalážou sentimentu, ku ktorému autor nikdy nemal ďaleko. Hádam si toho bol vedomý aj on, skúsený divadelník Puccini, ktorý sa k svojmu dielu dlhé roky vracal (existuje prinajmenšom šesť celistvých verzií diela). Je dobre, že sa v SND nepúšťali do dramaturgických objavov a siahli po klasickej trojaktovej verzii (1907). Očakával som však, že v programe (i po iných stránkach veľmi odbitom) bude dramaturgická voľba objasnená presnejšie.
Program osláv 60. výročia Baletu Štátneho Divadla Košice, svojou koncepciou aj rozsahom (23.-28. 10.) nenechal nikoho na pochybách, o zmysluplnej dramaturgii a dôkladnej príprave. V priebehu týždňových osláv sa vedeniu divadla a vedeniu baletu podarilo prezentovať košický balet v tom najlepšom svetle.
Večer otvárala Čajkovského Serenáda C dur pre sláčikový orchester, ktorú si vybral G. Balanchine, zakladateľ a vedúca osobnosť NewYork City Ballet, pre svoju choreografiu, vytvorenú pôvodne pre študentov, ním novozaloženej School of American Ballet /r.1934/, využívajúc ich technické možnosti aj nedokonalosti. V druhej časti večera sme mali možnosť obdivovať akademickú formu tancovania v Grand pas classique z baletu Raymonda. Trojdejstvový balet A. Glazunova Raymonda v choreografii M. Petipu, bol premiérovaný v Petrohrade r. 1898, a patrí do zlatého fondu klasických baletov, ktoré majú na svojom repertoári mnohé baletné súbory z celého sveta.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.