Stanica Žilina - Záriečie sa v tomto kalendárnom roku dramaturgicky zamerala na podujatia najrôznejšieho druhu. Nevynechala vzdelávacie projekty, divadelné festivaly a dlhodobé tvorivé dielne. Okrem toho bol priestor venovaný aj hudobným a výtvarným projektom.
To tu ešte nebolo! Mnohí bratislavčania boli zvyknutí tráviť Silvestra v Národnom divadle na činohernom alebo opernom, resp. operetnom predstavení, ale na balete a ešte k tomu na baletnej premiére, tak to tu naozaj ešte nebolo. O to väčšie bolo očakávanie obecenstva, 31.12.2007, ktoré sa rozhodlo stráviť silvestrovský večer v Historickej budove SND s našimi baletnými umelcami, ktorí im pre túto príležitosť ponúkli Večer tanečných miniatúr „Bolero a zopár silvestrovských prekvapení navyše“.
V Starom divadle v Nitre sa tentokrát nechali inšpirovať nezvyčajnou predlohou – nonsensovou poéziou Edwarda Leara. Anglického básnika a ilustrátora považujú za otca nonsensu, literárneho smeru, ktorý je u nás známy najmä vďaka Lewisovi Carrollovi a jeho Alici v krajine zázrakov. Lear čerpal z bohatej anglickej tradície riekaniek – veršovaniek a napísal viac ako 200 krátkych päťverší – limerickov. Ich východiskom je absurdná situácia s prekvapivou pointou.
Na poslednej premiére Jókaiho divadla v r. 2007 sme v Komárne boli svedkami prvého maďarského uvedenia hry anglickej dramatičky Charlotte Keatly: Matka povedala, nie.... Túto hru autorka napísala v r. 1985, potom na nej ešte 3 roky pracovala. V r. 1989 ju uviedlo v Londýne Royal Court, týmto uvedením sa zrazu autorka aj hra stali svetoznáme. Mladá režisérka, Adina Lévay študovala v Anglicku, a text si „doniesla domov vo svojom kufri“, lebo sa jej veľmi páčil.
Anglo-americká dramatika 20.storočia sa na slovenské javiská prebojovávala pomerne ťažko a rovnako ťažko (ak nie aj zložitejšie) si presadzovala aj svoje javiskové podoby, čoho dôkazom je, že len zriedka boli inscenácie americkej alebo anglickej dramatiky vydarené a považované za kvalitné. „Priekopníkom“ v inscenovaní tejto drámy bol na Slovensku predovšetkým Pavol Haspra, ktorý inscenoval Millera, Williamsa ale napr. aj Johna Osborna.
Starý dom, v ktorom sa praskot drevenej podlahy mieša so škripotom dverí... Všadeprítomný pach zatuchnutých vecí zjemňuje vôňa vanilky, ktorá ani po rokoch nevyprchala zo zásuviek starého kredenca. Povala, na nej tróni lodný kufor a starý gramofón. Závan tajomstva... Každý máme tento obraz niekde hlboko skrytý v krajine nášho detstva. Sú chvíle, keď sa vynorí a pošteklí našu pamäť: Čo sme naozaj zažili a čo sa nám len prisnilo? Je to náš vlastný príbeh alebo nám ho niekto vyrozprával?
Inscenácia v mnohom pripomínajúca večeru v luxusnej reštaurácii. Vynikajúco zostavené menu, drobné porcie, elegantné servírovanie. A po jedle príjemný pocit i keď o sýtosti sa vravieť nedá.
Blaho Uhlár. Po tom, čo mu zbúrali Stoku, dal niekoľko rozhovorov o tom, že už asi nemá cenu robiť divadlo a zmizol z povrchu divadelného. Zjavil sa až keď prezentoval inscenáciu, ktorú pripravil s trnavskými ochotníkmi, so súborom Disk. Po istom čase dal o sebe opäť vedieť v polovici decembra 2007.
Na najvýstižnejšie a zároveň najstručnejšie pomenovanie dramatika Júliusa Barča – Ivana bude výraz jedinečný. V dejinách slovenského divadla ťažko nájdeme jemu podobnú osobnosť.
Inscenácia Veľké ilúzie môže pre čoveka, ktorý zažil rok 1968, roky pred ním a po ňom byť silným emotívnym zážitkom, pripomínajúcim toto obdobie zažité na vlastnej koži. A zvlášť, keď sa pokúšal tvoriť umenie. Pretože hra je práve z divadelného prostredia.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.