Divadlo Nová scéna disponuje popri hereckom súbore aj tanečným, ktorý však bol doteraz využívaný ako integrálna súčasť muzikálových predstavení. NS sa rozhodla prizvať na spoluprácu talentovaného choreografa a režiséra Ondreja Šotha, ktorého domácim divadlom je Balet Štátneho divadla Košice. Ten priniesol na Novú scénu tanečné predstavenie Carmen, ktoré bolo pôvodne uvedené v spomínanom košickom balete.
Blízky vzťah k súčasnej írskej hre potvrdzuje divadlo Kontra zo Spišskej Novej Vsi aj svojou – v poradí štvrtou – inscenáciou: In-Year-Face drámou Bedbound od E. Walscha. Jej scénickým stvárnením divadlo pokračuje v nastavenej tradícii priestorového naturalizmu, scénografického minimalizmu a hereckej expresivity. Hoci by sa mohlo zdať, že cool dráma, ktorá zažila vrchol (predovšetkým v anglosaskom svete) v 90. rokoch minulého storočia, má svoj zenit už za sebou, pocity a dezilúzie príznačné pre dnešok nie sú nepodobné tým, ktoré koncom storočia priniesli Európe politické zmeny a strata sociálnych istôt.
Opätovné uvedenie jednej z Brechtových najúspešnejších protivojnových hier Matky Guráže a jej detí na javisku Činohry SND v Bratislave je dôležité z viacerých aspektov. Z hľadiska histórie jej inscenovania si treba určite pripomenúť skutočnosť, že Matka Guráž mala mimoriadny ohlas tak pri prvom naštudovaní - vo vojnovom roku 1941, ako aj v povojnovom 1949, a to nielen vďaka vojnovým súvislostiam a napríklad pri druhej spomínanej premiére vďaka réžii samotného Brechta a legendárnemu stvárneniu postavy Matky Guráže Helene Weigelovou, ale aj vďaka tomu, ako sa v divadelnej hre podarilo Brechtovi vystavať prostredníctvom postavy Matky Guráže obraz o zhubnosti vojny, a to ukázaním jej všeničiacej sily na vzťahu matky a jej detí.
Sú divadelníci, ba i divadelné kultúry, ktorí zo svojich ľudových tradícií čerpajú nielen energiu či inšpirácie, ale aj prvky divadelného jazyka, ktoré vedia pretaviť do súčasných tvorivých postupov. Na Slovensku máme zaujímavú divadelnú tradíciu. Vynikajúco ju spracoval predovšetkým Martin Slivka. No divadelná prax na tieto zdroje veľmi nedbá, radšej pozerá „cez ploty“. Za všetky príklady stojí spomenúť megaúspech jánošíkovskej legendy nielen v Zacharovom naštudovaní v SND, ale aj vo viacerých ďalších verziách Ľuba Pauloviča (DSNP, DJGT) či Milana Antola (DJZ). Pre spravodlivosť ale treba uznať, že Karol L. Zachar do poľskej predlohy vniesol nemálo inšpirácií z našich zdrojov...
Divadelná hra francúzskeho dramatika Jeana Anouilha tanec toreadorov má všetko, čo má mať dobre napísaná komédia. Má jasne vystavané komické typy, prekvapujúcu zápletku, vtipný jazyk, pointu, účelné prostredie a postavy, ktoré pohotovo reagujú na svojich partnerov. Nič nie je ponechané náhode, všetko – každý „smiešny“ problém, s ktorým postavy prichádzajú na javisko, je dôsledne stavebne využité.
„Bulvár – na ktorý sa chodí ako na koktail, na šou do Folies-Bergeres alebo na vrchol Eiffelovej veže a na ktorý nás pravidelne vo svojich špeciálnych vysielaniach pozýva televízia – je bezpochyby žáner dobre zakorenený v elegantných štvrtiach a v estetickom vedomí. Hoci si uchováva stále tú istú konzervatívnu ideologickú funkciu, ovláda umenie zosúladiť sa s vkusom doby vďaka naoko odvážnym témam ...“
Dramaturgia: Ernese Varga Scénografia:Erika Gadus Hudba: András Monori Choreografia: Nina [...]
Už dlhší čas sa dá sledovať nejasné smerovanie dramaturgie divadla Štúdia L+S. Divadla, ktoré v druhej polovici 20. storočia výraznou mierou zasiahlo do formovania slovenských divadelných dejín a zaslúžene mu patrila osobitá pozícia a miesto medzi najvyhranenejšími slovenskými scénami. Čo však zostalo z tejto epochy, je len zaprášená spomienka a fotografie vo foyeri divadla.
K základným kameňom repertoáru (takmer) každého kamenného divadla má (alebo aspoň by mala) byť pôvodná dramatická tvorba. Už od samotného vzniku profesionálneho divadla, SND malo „svojich“ dramatikov, ktorí pravidelne „dodávali“ nové hry, a tým pomáhali k rozvoju slovenskej drámy a divadelníctva. Takýmito „dodávateľmi“ bol napríklad Ivan Stodola, Peter Karvaš, Ivan Bukovčan, Osvlad Zahradník alebo Ján Solovič.
Ladislav Nádaši-Jégé je jedným z našich najvýznamnejších medzivojnových prozaikov, ktorí sa vo svojej tvorbe inšpiroval ruskými realistami a francúzskym naturalistom Emilom Zolom. Ale aj vďaka svojej lekárskej praxe a hlbokým literárno-umeleckým analýzam života slovenského človeka - tak pána i jeho podriadeného - dospel k presvečeniu, že človek sa nemení a to, čo sa vyvíja, je iba spoločenského charakteru a podstatou zla v ľudskom správaní sa jeho pudovosť, ktorému hlavne tí pri moci vždy prispôsobujú všetko - zákony, lásku, prácu pre iných.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.