Improvizácia patrí k divadlu, tak ako k nemu patria herci, herečky, režisér či kostýmy, hoci jej výskyt nie je ani pravidelný, ani vždy rovnako intenzívny a predovšetkým nie je väčšinou vopred ohlásená. Z improvizácie sa zrodili mnohé divadelné formy, ktoré sú dnes súčasťou dejinného kontextu divadla a čo je obdivuhodné, majú svoje stále miesto i vrámci etablovania alebo vytvárania nových divadelných praktík či trendov.
Zo samotného faktu, že hra N. Machiavelliho Mandragora takmer 5 storočí po jej prvom uvedení sa ešte pravidelne hráva v divadlách, je jasné, že sa jedná o trvalú hodnotu svetovej dramatickej tvorby. Menej jednoznačný je výklad tejto hry: niektorí ju považujú za vtipnú veselohru, iní v nej vidia až hlboké metafory o moci a manipulácii, dokonca metaforu Talianska v dobe Machiavelliho, ktorý (asi ako prvý významnejší politik) ešte len sníval o zjednotenom Taliansku.
Po veľkolepej premiére Ivana Hrozného, na začiatku sezóny (september 2008) v Novej budove SND, pripravil Balet Slovenského národného divadla pre svojich divákov na záver sezóny v Historickej budove SND premiéru P. I. Čajkovského Pas De Deux v choreografii Georga Balanchina. Premiéra sa konala 7. mája v rámci predstavenia Večer klasických choreografií, ktorý sa doteraz skladal z dvoch častí, Čajkovského Serenády v choreografii G. Balanchina a Glazunovho Grand Pas Classique z baletu Raymonda, v naštudovaní J. Changa podľa choreografie M. Petipu. Pas De Deux bolo vsunuté medzi tieto dve, už existujúce časti.
Iba málo hercov na Slovensku je schopných tak sústredene a zároveň s veľkým vnútorným človečím gestom stvárňovať negatívne postavy, ako je to u Zity Furkovej. Má zmysel nielen pre tú pravú ľudskú divadelnú rovnováhu v nich, ale aj schopnosť odhaliť pre nás (pretože sme iní ako oni) ich krutosť, zlobu, podstatu toho, čo ich robí inými ako ich bežné okolie. Vďaka jej herectvu ich síce chápeme, ale zároveň - opäť ale iba vďaka nej - v nich vidíme hranicu, za ktorú nemôžeme a ani nesmieme ísť. (Či aj nechceme - je otázkou už inou - nášho osobného „barometra“ pre zlo a zlobu.)
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre vytvorilo priestor na réžiu slovenskému bábkarskému majstrovi Ivanovi Martinkovi. Jeden z prvých absolventov bratislavskej Katedry bábkarskej tvorby je dnes širšej verejnosti viac známy z jeho hereckých postáv vo filme (napr. Slnečný štát – réžia Martin Šulík), a v televízii (okrem úloh v hraných seriáloch pre dospelých je známy z programov pre deti, najmä ako moderátor detskej encyklopédie Gombík), avšak jeho dominantou zostávajú bábky – nielen ich navrhuje, vyrába, hrá s nimi, animuje ich, robí s nimi vo filme ako animátor a režisér, ale je aj významným talentovaným divadelným bábkohercom a režisérom.
Režisér Eudard Kudláč je takým „schimmelpfennigovským“ režisérom - priekopníkom na Slovensku. Má za sebou tri inscenácie hier od tohto zvláštneho autora (Predtým/Potom v SKD Martin; Žena z minulosti a Push up v MD Žilina).
Hneď v úvode si dovolím citovať text z bulletinu: “Najnovšia inscenácia divadla Ludus „VELIPSESPILEV“ vznikala metódou kolektívnej tvorby a paradigmou „vodnej logiky“. Spočiatku existovalo len prostredie, v ktorom sa bizarný príbeh odohráva, a štyria interpreti.
Sarah Kane. Provokujúca, krutá, inovatívna, lyrická, naturalistická, experimentujúca, spochybňujúca, depresívna, oslobodzujúca... Tieto a ešte mnohé iné prívlastky k Sarah Kane patria. K jednej z hlavných predstaviteliek britskej cool drámy sa však vzťahuje ešte jeden veľmi dôležitý prívlastok. Inšpirujúca.
Kto by nepoznal Kytice K. J. Erbena či už v čítanej, alebo filmovej podobe, alebo jeho strašidelnú rozprávku Otesánek a známu repliku „Mámo, já mám hlad!“. Erbenov vycibrený štýl písania balád sa odzrkadlil aj v tejto hororovej rozprávke o bezdetných, chudobných rodičoch, ktorí túžia po dieťatku.
Igor Stravinskij, pre ktorého „hudba okrem seba samej nič nevyjadruje“, nemal príliš rád dejové balety. Nenechávali mu priestor pre slobodu hudobného prejavu a vyžadovali „popisnú“ hudbu. Nebyť škandalózneho Svätenia jari (The Rite of Spring, 1913), práve predvojnové balety Vták Ohnivák (The Firebird, 1910 Théatre National de l´Opera s Tamarou Karsavinou v úlohe Vtáka Ohniváka) a Petruška (Petrushka, 1911 Théatre du Chatelet s Vasilijom Nižinským v úlohe Petrušku), vychádzajúceho z ruského prostredia, mu priniesli prvé svetové úspechy. Ruský folklór je v nich zastúpený iba skromne, hudba je viac poznamenaná romantizmom P. I. Čajkovského a N. Rimského–Korsakova.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.