(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Ešte jeden do partie a dosť!

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/Ešte jeden do partie a dosť!
Divadlo
InscenáciaRay COONEY - Tony HILTON: Ešte jeden do partie
Premiéra26. marca 2009
Divadelná sezóna

Preklad: Alexandra Ruppeldtová
Inscenačná úprava: Emil Horváth
Réžia: Emil Horváth
Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Výber hudby: Ľubomír Dolný
Pohybová spolupráca: Juraj Letenay
Kostýmy: Peter Čanecký
Scéna: Miloš Pietor
Hrajú:
BILLY HICKORY WOOD/ RUPERT HICKORY WOOD/ MICHAEL HICKORY WOOD/ PIERRE HICKORY WOOD: Erik PEŤOVSKÝ
CHARLIE BARNET: Peter KOČIŠ, a.h.
JUGG: Karol ČÁLIK
JONATHAN HARDCASTLE: Štefan KOŽKA
CYNTHIA HARDCASTLOVÁ: Karin OLASOVÁ
AMY HARDCASTLOVÁ: Jana VALOCKÁ
ARNOLD PIPER: Ivan VOJTEK, a.h./ Ján MISTRÍK
WINNIE: Andrea KIRÁĽOVÁ, a.h.
CLINTON WEAVER: Přemysl BOUBLÍK
HOSTIA: Richard BLUMENFELD, a.h., Lukáš PAVLÁSEK, a.h., Marián VISKUP, a.h., Pavol GMUCA, a.h., Michal KALAFUT, a.h., Jakub LORENCOVIČ, a.h., Daniel ŽULČÁK, a.h.
DIEVČATÁ: Kamila ANTALOVÁ, a.h., Judit BARDOS, a.h., Alžbeta KAMASOVÁ, a.h.,
Petra MOLNÁROVÁ, a.h.
Premiéra: 26. a 27. marca 2009 na Novej scéne v Bratislave
Každé divadlo, ktoré sa rozhodlo smerovať svoju programovú líniu bližšie ku komerčným titulom, by určite malo mať vo svojom repertoári aspoň jednu či dve bláznivé komédie alebo hry „bulvárneho typu“ s prvkami komédie či frašky. Jedným z autorov takéhoto typu hier, ktoré si však udržiavajú svoj štandard a nespadnú len do roviny lacného (často primitívneho, nenápaditého, vulgárneho a vyprázdneného) divadelného klišé je aj anglický dramatik Ray Cooney. U nás je známa najmä jeho hra Run for Your Wife, do slovenčiny preložená ako 1+1=3.
Ray Cooney je známy svojím citom pre hravosť, inteligentný humor, obľubuje vrstvené zápletky, zámeny identít a maloburžoázne prostredie i témy. Jeho hry sú zručne napísané aj po formálnej stránke. Nejde o nijaké veľké majstrovské diela, ale o nenáročné, príjemné a ľahko stráviteľné (konzumné) tituly, ktoré sú vo svete stále pomerne populárne. Využíva osvedčené staré metódy a prvky, ktoré spája do nových významových a výrazových celkov (napr. nové gagy), niekedy ich trochu inovatívne aktualizuje alebo niečím ozvláštni (napr. typy postáv, pointy). Sú zárukou toho, že hra v presne načasovaných intervaloch jednoducho zafunguje a udrží obecenstvo v dobrej nálade. Po značných úspechoch (autorských, dramaturgických, režijných i hereckých) v divadlách na West Ende naplno rozbehol činnosť so svojou vlastnou divadelnou spoločnosťou Theatre of Comedy Company, založenou v roku 1983, pre ktorú okrem iných napísal aj spomínanú hru 1+1=3.
Žijeme vo veku zábavy a senzácií. Odvtedy, čo Neil Postmann napísal knihu Ubaviť sa k smrti, v ktorej rozoberá práve spomínané mechanizmy zábavného priemyslu a tendencie súčasného človeka hľadať vo všetkom zábavné prvky a funkciu (a dožadovať sa ich!) sa priemysel zábavy ešte zdokonalil. Ak chce dnes divadlo zabezpečiť návštevnosť svojich predstavení, musí okrem kvality sledovať dopyt a niekedy sa prispôsobiť vkusu klientely, ktorá je ochotná investovať do návštev divadla.
Divadlo Nová scéna patrí svojou divadelnou a umeleckou orientáciou medzi tie divadlá, ktoré repertoár prispôsobujú momentálnemu dopytu a slovenskému trhu. Popri lákavých muzikáloch s veselou, vážnou i rozprávkovou tematikou sa na jej javisku môžeme stretnúť aj s bláznivou bulvárnou komédiou v pozitívnom zmysle slova. Tento postup je logický a celkom legitímny. Ponúka hry, ktorých tendenciou je diváka baviť, tomu prispôsobuje aj ich ladenie – podať ich ako jednu veľkú šou.
Ešte jeden do partie je hrou, ktorá sa na Novej scéne dočkala v réžii Emila Horvátha svojej slovenskej premiéry. Preklad Alexandry Ruppeldtovej bol urobený s ohľadom na slovenský kontext, ale prekladateľka zároveň udržala v texte aj pôvodnú anglickú malomestskú atmosféru a prvky čierneho „suchého“ humoru. Trochu otázna je informácia, ktorú sa môžeme dočítať v bulletine k inscenácii, a síce, že popri dramaturgii S. Sprušanského a réžii E. Horvátha má na starosti inscenačnú úpravu rovnako E. Horváth. Nie je celkom jasné, čo tým tvorcovia chcú oznámiť. Čo znamená, ak režisér, ktorého náplňou je okrem samotnej réžie pracovať na dramaturgicko-režijnej koncepcii a celkovej inscenačnej podobe diela, má na starosti aj inscenačnú úpravu. Ide o prevzatú inscenáciu, na ktorej podobu sa viaže autorská či licenčná zmluva? Prispôsobiť text novovzniknutým situáciám počas skúšobného obdobia, pozmeniť ho v prospech niektorého herca? Nie je to náhodou samozrejmou náplňou práce režiséra, osobnostného vkladu tvorivého kolektívu?
Ešte jeden do partie je komédia dvojice autorov Ray Cooney a Tonny Hilton, založená na klasickom princípe zámeny, zdvojenia a zviacnásobenia jednej z postáv.
Bohatý podnikateľ Jonathan Hardcastle (Štefan Kožka) sa chce zavďačiť svojmu mŕtvemu spoločníkovi, s ktorým založil úspešnú firmu. Rozhodne sa venovať značnú sumu peňazí spoločníkovmu synovi Hickory Woodovi (Erik Peťovský), o ktorom vie, že existuje, ak ten preukáže, že je jediným žijúcim potomkom zosnulého. Podá do tlače inzerát, na ktorý sa mu postupne okrem Hickoryho začnú hlásiť potomkovia a prichádzať do jeho domu. Synov – dedičov pribúda, ale vyzerajú ako identické postavy, takže podnikateľa udržiavajú prostredníctvom Hickoryho právneho zástupcu Charlieho Barneta (Peter Kočiš) a neskôr aj jeho dcéry Cynthie (Karin Olasová), ktorá sa do jedného z dedičov zamiluje v omyle, že existuje len jeden dedič, ktorý spĺňa stanovenú podmienku. Všetko sa to odohráva v dome podnikateľa počas oslavy narodenín Cynthie. Bizarné stretnutia, podivuhodné postavy, kopiace sa konflikty a zauzlenia, situačná a konverzačná komika, výmeny partnerov – to všetko v príbehu nájdeme v postupne dávkovaných sekvenciách, ktoré robia príbeh miestami až prehustený, pretože do príbehu stále niekto vstupuje a pribúdajú nové zápletky, avšak nič sa nerieši, čo graduje do kulminačného bodu, v ktorom sa komédia zdá byť na hranici diváckej únosnosti. Všetko je o majstrovstve udržať v príbehu vtip, dynamiku a prinášať veľmi dravo, no zároveň opatrne, nové vzruchy a prekvapenia. V tomto zmysle režisér E. Horváth urobil mnohé, no nestačilo to na to, aby predstavenie časom neustrnulo. Neustále nové podnety, ktoré však fungujú na rovnakom princípe – či už zámeny, omylu alebo schovávania, a z toho vyplývajúcich nedorozumení, začnú byť veľmi rýchlo retardačné a nudné. V inscenácii však môžeme nájsť aj zopár vydarených gagov – odovzdanie kufrov domovníkom naspäť návšteve, aby si ich sama odniesla, maľovanie portrétu priamo pred očami divákov, do istej miery aj pitie a vyprsknutie alkoholu, ktorým zapojili do diania aj divákov v prvých radoch (ktoré Štefan Koška potom využil až na premrštenú hereckú exhibíciu). Väčšina gagov však len využila staré osvedčené „fóry“ a pôsobila skôr ako dobre predvedené klišé (naplnenie invalidného vozíka alkoholom, ktorý sa dal čapovať z kohútikov v rukovätiach, pitie alkoholu z rukoväte dáždnika, slovné narážky, maskovanie hercov, skrývanie vecí a ľudí a pod.) než jemné pohrávanie sa s významami a situáciou.
Prispela k tomu aj scénografia Miloša Pietra a kostýmy Petra Čaneckého, ktoré inscenáciu časovo, farebnosťou a použitými materiálmi (napr. „látkové“ pásikavé tapety, strih a farebné lesklé ženské šaty s látkovým opaskom a bohatou sukňovou spodničkou) nevdojak posunuli takmer do polovice minulého storočia. Celý príbeh sa odohráva v jednej miestnosti, akejsi obývačke či prijímacom salóne, ktorý je šikovne rozdelený na jednotlivé zóny (pohovka v centrálnej časti javiska, oddychové kreslo v úzadí, paravan pri kozube vľavo vzadu). V zadnej časti javiska je umiestnených dvojo bielych dverí – jedny presklené slúžia ako východ do záhrady (vpravo), druhé plné (vľavo) ako východ z miestnosti ku vchodovým dverám, pri nich je aj schodisko na poschodie. Na ľavej bočnej strane javiska je vchod do knižnice, na opačnej zas akási vstavaná skriňa slúžiaca ako skrytý bar. Napriek členitosti priestoru nemennej scény, akcie v ňom boli prehľadné a takéto priestorové riešenie poskytlo vhodný pôdorys na všetky epizódy príbehu. Avšak nemennosť scény a využívanie stále tých istých príchodov, odchodov a „dejových ostrovčekov“ malo za následok aj istú monotónnosť.
Erik Peťovský v úlohe Hickory Wooda podal kvalitný výkon. Dokázal stvárniť tri postavy naraz, ktoré sa na javisku priamo pred očami divákov strácali, menili, prichádzali a odchádzali zo scény. Presne dodržal vonkajšie znaky jednotlivých postáv, každej vytvoril jej vlastné poznávacie prvky, ktoré boli zároveň vodiacim znakom pre divákov. Odlíšil ich najmä prostredníctvom rečového a hlasového prejavu, ale aj prostredníctvom mimiky, gest, postojov a samozrejme kostýmu. Hickory Wood v jeho podaní bol raz trochu primitívny a nadržaný maliar izieb, potom zas koktavý a plachý vidiečan, aby do tretice prišiel ako škót s fajkou v ústach a sebaistým prejavom. Tretia – škótska verzia Hickory Wooda bola najslabšia a najmenej nápaditá, ale prvé dve verzie dedičov zvládol s istotou, najmä ak si uvedomíme, že musel okamžite prechádzať z postavy do postavy, meniť časti kostýmu a bol celý čas nepretržite prítomný na javisku. To si vyžaduje nesmiernu kondíciu, disciplínu a presnosť, a to aj čo sa týka partnerskej hereckej súhry. Peťovský s prehľadom zvládal všetky akcie, situácie, bez prehnanej dávky exhibicionizmu a bez toho, že by niektorej z postáv ubral na intenzite či dynamike vo výstupoch.
Výborným hereckým partnerom mu bol Peter Kočiš ako jeho právnik Charlie Barnet. Kočiš má skúsenosti so stvárnením širokého spektra postáv. Komediálny typ postavy mu je blízky. Vie presne artikulovať a adresovať podtexty, „vypichnúť“ pointu, naznačiť už intonačne a neumelo zmeny v atmosfére počas jednotlivých úsekov deja. Jeho herectvo je civilné a kultivované, rovnako ako zrozumiteľný a bezchybný rečový prejav. Ako jeden z mála hercov na javisku ovládal bez problémov techniku reči, využíval pauzy, presne artikuloval a moduloval hlas, atď. Predovšetkým ide o ohľaduplného hereckého partnera, ktorý vníma dielo ako celok, nezneužíva svoje výstupy na egoistické odprezentovanie svojho momentálneho partu. V akciách a reakciách bol presný, má zmysel pre detail, vie pohotovo zareagovať a aj vhodne využiť improvizáciu – napr. pri spomínanom maľovaní veľmi pohotovo obraz okomentoval a trochu ho aj výtvarne doladil. Kočišove kvality vynikli práve v tých miestach, kde mal možnosť komunikovať s inou postavou a dynamicky posúvať dej dopredu.
Dá sa povedať, že jeho opakom bol Štefan Kožka. Kožka ako Jonathan Hardcastle bol síce suverénny, ale často mu vypadával text a pokúšal sa cez mieru improvizovať a hrať mimo rámca inscenácie na obecenstvo. Neprirodzená hlasová štylizácia, slabá schopnosť prispôsobiť sa partnerovi, skôr naopak, akoby očakával, že hereckí partneri majú sledovať a prispôsobiť sa jemu. Následkom toho vystúpila do popredia slabá motivácia jeho činov, upadal temporytmus a miestami sa predstavenie dokonca až zastavilo.
Karin Olasová ako Cynthia neprekvapila, ale nemožno jej ani nič vytknúť, snáď len trochu operetnejší prejav. Rovnako to platí aj pre predstaviteľku starej dievky Amy Hardcastlovej Janu Valockú, ktorú úplne nevhodne ponechal režisér v neprirodzenej hlasovej štylizácii zvláštne posadenej fistuly, ktorá bola pre sluch nepríjemná, v zbytočne premrštenej mimike, vhodnej skôr pre žáner grotesky. Andrea Kiráľová ako Hickoryho priateľka Winnie, Karol Čálik ako domovník či komorník Jugg boli dve vedľajšie postavy. Čálik je skúsený herec, ktorý s mierou a so znalosťou diváckeho obecenstva kreoval svoju postavu cez krátke gagové výstupy a potvrdil, že menej býva niekedy viac. Vychutnal si postupne budovaný gag s podplácaním za jeho mlčanlivosť aj tajné popíjanie barových zásob. Komorník v jeho podaní bol bystrý a prefíkaný pôžitkár, ktorý vie ohýbať pravdu aj situáciu. Kiráľová potrebuje herecky nabrať viac skúseností. Jej výstupy boli ešte nevyvážené v expresívnych a exaltovaných polohách bola neprirodzená, preto sa snažila aj celú svoju postavu potlačiť do roviny hysterickej ráznej až násilníckej ženy. Prečo by ju potom mal Hickory tak rád, ak by ho neustále sledovala, trestala a mlátila? On z nej nemal strach, ale páčila sa mu ako rázna a energická žena. Tie momenty, kde prestala svoju dominanciu dávať najavo cez silu v hlase či pohybe, ale využila status nastávajúcej manželky a jej nárokov, fungovali komicky a plynulo.
Ešte jeden do partie je inscenácia vhodná pre menej náročného diváka a zrejme ani nemala nejaké vysoké ambície. Cieľom tvorcov bolo očividne priniesť na javisko nejaký komerčný, ľahko predajný kus, urobený s istou dávkou zručnosti, ale aj prevádzkovej kalkulácie.

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).

Uverejnené: 26. marca 2009Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).

Go to Top