Slávu Daubnerovú ako herečku, scenáristku a režisérku priťahujú výrazné ženské osobnosti a príbehy, ktoré vyzývajú na feministické umelecké uchopenie. Jeden z jej prvých sólových projektov - Cely - vychádzal z denníkových záznamov výtvarníčky Louise Burgeois.
Tragická smrť umelca vo vzťahu dvoch rovnocenne milujúcich sa partnerov je témou nadčasovou. Netýka sa to iba bežných partnerských spojení ženy a muža. Akékoľvek partnerské vzťahy narúšajúce tradičnú malomestskú pokryteckú geometriu správnosti koho a ako milovať, byť za každú cenu „úspešným“ v spoločnosti, v ktorej žijem, sa stávajú obťažujúcimi a čudnými kultúrno-sociálnymi vzorcami.
Za jednu z najväčších devíz (nielen) divadelnej kritiky 21. storočia osobne považujem jej absolútnu otvorenosť. Vďakabohu, už dávno máme za sebou historické obdobia, keď recenzenti a kritici posudzovali javiskový tvar na základe presne stanovených kritérií určených inštitúciami, ktorých úlohou bolo kontrolovať „správnosť umenia“. A v tomto kontexte je úplne jedno, či hovoríme o diktáte formy (nadradzovanie vysokého umenia nad nízke, presne určený typ verša atď.) alebo obsahu (cenzúra cirkevná, nacistická či komunistická).
Z doterajšej režijnej tvorby Lukáša Brutovského jednoznačne vyplýva, že tento mladý tvorca disponuje schopnosťou vnášať do svojich inscenácií výrazný dramaturgicko-režijný rukopis. Hoci výsledky jeho práce nie sú na rovnakej kvalitatívnej úrovni, všetky jeho javiskové diela - vrátane tých menej vydarených - sa vyznačujú istou spoločenskou senzitívnosťou a vzácnym citom pre aktuálne témy.
Divadlo Nová scéna má s inscenáciami svetových i pôvodných slovenských muzikálov bohaté skúsenosti. Na jej javisku sme v ostatných sezónach videli široký muzikálový rozsah – od klasiky, ktorú predstavuje napr. West side story cez muzikály s historickou témou (Báthoryčka či František z Assisi) až po súčasnú komédiu z prostredia šoubiznisu Boy Band. Posledná zo spomínaných inscenácií pripomínala skôr inscenovaný koncert pop music a v tejto línii hitmuzikálov pokračuje aj komerčne ladeným titulom s pesničkami legendárnej skupiny Elán Ôsmy svetadiel, pod ktorý sa režijne podpísal choreograf Ján Ďurovčík.
Dramatik a režisér Laco Kerata charakterizuje svoju najnovšiu hru ako intímnu tragifrašku z rodinného prostredia. Dej sa odohráva v nedeľu v byte päťčlennej rodiny, ktorú tvoria rodičia, brat a dve sestry. Lenivá nedeľná atmosféra v tejto rodine nie je ani zďaleka taká pohodlná a pokojná ako naznačuje dojem výtvarnej dekorácie (okrem stola so stoličkami ako symbolu rodinného stretávania sa a komunikácie sú na dvoch miestach vpravo vzadu a vľavo vpredu vytvorené náznakové sedačky z veľkých mäkkých vankúšov) a kostýmy (pyžamá, župany). Z replík a konania postáv sa divák postupne dozvedá, že nedeľa nie je pre túto rodinu dňom sviatočného oddychu, ale bojom nevydarených vzťahov, potlačovanej nervozity a pretvárky.
Stanislav Štepka sa vo svojej novej divadelnej hre Len tak prišli... rozhodol pozrieť na „organizovaný bordel“ slovenských pomerov cez optiku dvoch mimozemšťanov. Tí prešli už deväť slnečných sústav, ale „to, čo zažili na tejto planéte, to nezažili ešte nikde“, pričom túto repliku vyslovujú s úprimným nadšením. Téma ironizovania slovenských zbohatlíkov - parazitov, ktorí sa k moci a majetku dostali prostredníctvom nečestných praktík, je zobrazená s obdivuhodnou harmonickosťou, ľahkosťou a srdečným humorom, aké možno čítať snáď iba v Štepkových hrách a vidieť len v Radošinskom naivnom divadle.
Téma školy, márnych snáh niečo pochopiť či naučiť, takisto téma márnych snáh tak profesorov, ako aj žiakov tolerovať svoje „nedostatky“, téma vedomostí, ktoré sa nielen musíme naučiť, ale ich aj reálne vieme či potrebujeme do ďalšieho života, je oddávna témou veľmi vďačnou.
Divadlo Piki je tým najlepším pre detského diváka – manželia Katka Aulitisová a Ľubomír Piktor podnecujú svojou tvorbou detskú tvorivosť a fantáziu už od roku 1990. Ich rukopis je stopercentne bábkarský a hravý. Práve hravosť tak potrebovalo Bratislavské bábkové divadlo, ktoré oslovilo K. Aulitisovú k spolupráci.
Opera Slovenského národného divadla otvorila sezónu 2011/2012 premiérou Verdiho Otella. Z dramaturgického hľadiska to nie je titul, ktorý by repertoár našej prvej scény potreboval. Predchádzajúcu inscenáciu režiséra Miroslava Fischera z roku 1993 si pamätá aj mladšia generácia návštevníkov SND, ďalším opusom talianskej proveniencie sa navyše posilnila jednostranná orientácia SND na túto štýlovú oblasť (z 27 titulov, ktoré divadlo uvádza v aktuálnej sezóne, je 17 dielami autorov talianskeho romantizmu alebo verizmu).
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.