BANSKOBYSTRICKÝ POSTMODERNÝ BALET NA KAČICI

Postmoderný balet o hľadaní duše v jednom dejstve
Hudba a pôvodné libreto: Karel von Kleist
Scénická a kostýmová výprava: Erik Ivančík
Multimediálny javiskový dizajn: Machveld / Sabine Maier a Michael Mastrototaro
Choreografia, koncepcia a úprava libreta: Katarína Mojžišová
Tancujú: Denisa Benčaťová, Lucia Horváthová, Miroslava Peterská, Lenka Rajchmanová, Tibor Trulík a Michal Štefkovič
Svetová premiéra: 12. októbra 2011, Štúdio tanca Banská Bystrica
Dramaturgia divadla Štúdia tanca Banská Bystrica uviedla ako svoju prvú premiéru sezóny 2011/2012 70-minútový postmoderný balet Karla von Kleista a Kataríny Mojžišovej Príliš blízko na návrat / Too close to return. Hlavnou témou tejto autorkinej javiskovej psychosomatickej spovede bolo intenzívne hľadanie „duší“ v desiatich obrazoch „so šiestimi zastávkami, z ktorých niet návratu.“ Katarína Mojžišová spolu s realizačným tímom zahalila svoju postmoderno-baletnú „hľadačku“ do zvukovo-vizuálno-fyzických médií, kde pravidelne sa opakujúci motív Cesty s jej nekonečnými „rozhodovaniami sa“ prostredníctvom šiestich tanečníkov, sa stal jedinou dramatickou osou spájajúcou jednotlivé scénické fragmenty.
Balet ako umelecký útvar má vo svojom archetypálnom znaku predovšetkým zjednocujúci charakter medzi jednotlivými scénickými druhmi a žánrami, ktorými priamo alebo nepriamo prechádza. Aj keď sa toto slovo začalo používať v prvej polovici 15. storočia v Taliansku a malo doplniť zaužívaný výraz danza, čiže tanec, je v spojení s estetikou postmoderného javiskového umenia nebežnou scénickou praxou. Balet ako pravidelný a postmoderna ako nepravidelný umelecký kánon sú kategórie, ktoré nesú v sebe prvky istého dramatického napätia, ale Mojžišovej inscenačného tvaru sa takéto nebežné spojenie umelecky v žiadnom jeho ohľade nedotklo.
Výnimka, ktorá ale potvrdzuje takéto „pravidlo“ nespojiteľného, nastala v kvalite obrazovo-výtvarného konceptu inscenácie o hľadaní zmyslu života na Zemi. Výtvarné riešenie „cesty za dušou“ sa stalo pre túto tanečnú inscenáciu jediným dramaturgickým artefaktom držiacim materiálové výrazové prostriedky „pokope“ plasticky, s veľkou dávkou zmyslu pre detail a tajomstvom ukrytým v svetelnom kufri tulákov hľadajúcich pevný bod pre život. Erik Ivančík, Sabine Maier a Michael Mastrototaro spolu vytvorili hravý výtvarný koncept nabitý zmysluplnou hustotou mediálno-svetelných znakov adekvátne tak, aby iba dokreslili komponované zvukové plochy Karla von Kliesta. Kostýmová výprava naplno rezonovala vo svojej premenlivej materiálovej farebnosti aj vďaka kvalitnému a citlivému svetelnému dizajnu Jána Čiefa. Nie je bežnou samozrejmosťou v našom domácom divadelnom prostredí, aby svetelno-výtvarno-mediálny koncept tvoril takúto harmonicko „baletnú“ a vkusom obdarenú umeleckú symbiózu.
Choreografka vylúčila zo svojho tanečného výrazového aparátu iróniu, karnevalovú grotesku a sústredila sa na pohybovo-naratívnu ilustrujúcu dekonštrukčnú „logiku“, nachádzajúcu sa na hrane opisného realizmu a javiskovej obrazovej fantastiky. Statické telesné obrazy tela, realistické herecké etudy s kufrom, choreograficko-lyrické stereotypné narábanie s priestorom a poddimenzovaná fádnosť tanečného prejavu interpretov umelecky nedostatočne kontrastovali s obrazovo-mediálnym konceptom. Mdlá tanečná znakovosť šiestich Cestujúcich do značnej miery zbytočne retardovala Mojžišovej aj tak už dosť umelecky zmrazený javiskový čas. Tibor Trulík ako Cestujúci 1 sa dokázal ako jediný interpretačne vymaniť z nekoncepčného subjektívneho pohľadu autorky choreografie balansujúcej na hranici dušespytných filozofujúcich tanečných plôch, ako sú napríklad: rozrastajúca sa ilúzia, orákulum prijímania zmeny dychu, praskanie bubliny ilúzie alebo strach zo svojho tieňa atď. Vzniknutý „zmrazený javiskový čas“ priniesol v sebe množstvo otázok, ako sa vlastne pozerať na súčasné neverbálne javiskové artefakty tvoriace divadelné napäťové hladiny filozoficky štruktúrovaných tanečných inscenácií.
Mojžišová prirodzene kládla vďaka svojmu chudobnému a opakujúcemu sa pohybovo-tanečnému materiálu inscenačno-kompozičné otázky, kde vlastne začína zmrznutá autorova subjektívna fyzická nuda filozofovania a kde by mala asi začať dramaturgia choreografovej umeleckej výpovednej hodnoty samotného diela a jeho témy, ktorá by sa prostredníctvom premyslenej relativizácie, travestie, irónie, prípadne paródie s persiflážou javiskových vzťahov scénického artefaktu hlásila k postmodernému vyjadrovaciemu aparátu 21. storočia.
Dlhoročná riaditeľka Štúdia tanca Banská Bystrica Zuzana Hájková predstavuje vo „svojom“ divadle choreografov a preformerov pôsobiacich mimo Slovenska. Hájkovej dramaturgická línia jednotlivých „fyzických“ umelcov slovenskej národnosti rôznej kvality je úctyhodná, ale v konečnom výsledku nemusí vždy reprezentovať to najprofesionálnejšie rozhodnutie predviesť domácemu publiku skutočnú kvalitu súčasného európskeho tanečného umenia.
Peter Maťo
divadelník

Peter Maťo

Herec, režisér a divadelný kritik. Študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a potom divadelnú vedu a kritiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1982 – 1990 bol hercom v súbore Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde stvárnil desiatky dramatických postáv. Okrem toho účinkoval aj vo viacerých filmoch, napr. Citová výchova jednej Dáše (1980), Jeden krok od raja (televízna inscenácia 1981), Tisícročná včela (1983) a iné. Pracoval aj ako asistent choreografa v divadle Laterna magika v Prahe a ako režisér pôsobil v Mestskom divadle Ústí nad Labem. V rokoch 2003–2007 bol tajomníkom Správy baletu v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Ako režisér sa podpísal pod viaceré operné inscenácie, napr. Iľja Zeljenka – Bátoryčka v Štátnej opere Banská Bystrica (prvé uvedenie 1996); v Ústí nad Labem režíroval tri opery Giuseppe Verdiho: Maškarný bál (spoločná réžia s Ondrejom Šothom 1996), Rigoletto (1997), La traviata (1998); v Štátnom divadle v Košiciach režíroval Eugena Onegina od P. I. Čajkovského (2000). Po úspešných premiérach v SĽUK-u Chorea slovaca (2010) a Krížom-krážom (2012) nadviazal na libretistickú, dramaturgickú a režijnú prácu. Ako režisér na voľnej nohe sa venuje činohre, pohybovému a hudobnému divadlu aj performanciám tanečného typu. Z posledných realizovaných projektov treba spomenúť prvé uvedenie jednoaktovky Terézie Vansovej V salóne speváčky (2014), takisto prvé uvedenie hry Emancipácia Jozefa Hollého (2015) a inscenáciu Sonety 2016 podľa rovnomennej básnickej zbierky Williama Shakespeara (2017) na pôvodnú hudbu Viliama Gräffingera, s ktorým spolupracoval aj pri inscenácii PamiatKAR, ktorá je prvým uvedením pôvodnej slovenskej hry Petra Lomnického v divadle SĽUK (2018). Je dramaturgom Liptovského divadla tanca (LDT). Predstavuje v ňom autorské projekty slovenských choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov, študentov tanečných konzervatórií atď. Poslednou inscenáciou LDT, bolo prvé uvedenie tanečnej inscenácie Gräffinger – Dedinský – Piovarči Rozprávky... (2018), podľa klasického baletu Oskara Nedbala Z pohádky do pohádky. V septembri 2015 vyšiel narodeninový mini portrét baletnej majsterky a choreografky Marileny Halászovej. Vyvrcholením úspešnej spolupráce so skladateľom Viliamom Gräffingerom bolo uvedenie pôvodnej slovenskej opery ANTI-GONÉ vo forme hudobnej inštalácie pre hlas a orchester v Novej synagóge v Žiline v marci 2019.
V súčasnosti spolupracuje s kolektívom autorov na pripravovanej encyklopédii Dejiny slovenského divadla II. a režijne pripravuje uvedenie pôvodnej hry Eugena Gindla Prípad B.