Karol Mišovic
Karol Mišovic v roku 2012 ukončil magisterské štúdium a v roku 2015 doktorandské štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Témou jeho diplomovej práce bolo komplexné spracovanie profesionálnej inscenačnej tradície hier Carla Goldoniho na Slovensku. V dizertačnej práci sa zameral na kontroverznú osobnosť Jána Borodáča a jeho režijnú a dramaturgickú tvorbu v rokoch 1924 – 1938. V praxi sa sústreďuje predovšetkým na výskum slovenskej divadelnej histórie s dôrazom na réžiu a herectvo 20. storočia. Aktívne sa venuje publikačnej a vedeckej činnosti v oblasti súčasnej teatrológie. Autorsky sa podieľal na vzniku viacerých vedeckých projektov a zborníkov, či už z pozície koordinátora, editora alebo autora odborných teatrologických štúdií. Kapitolami prispel napríklad do kolektívnych monografií Dejiny slovenského divadla I., Dejiny slovenského divadla II. či Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle. V roku 2016 mu vyšla knižná monografia Javiskové osudy, v ktorej sa zaoberá históriou slovenského ženského herectva s osobitným zameraním na herečky Máriu Prechovskú, Evu Kristinovú, Vieru Strniskovú, Zdenu Gruberovú a Evu Polákovú. V roku 2020 publikoval monografiu o herečke Soni Valentovej s názvom Cesta herečky. Je autorom štúdií o režiséroch Jánovi Borodáčovi, Pavlovi Hasprovi, Mariánovi Amslerovi, Lukášovi Brutovskom a hereckých profilov Oľgy Borodáčovej-Országhovej, Eleny Zvaríkovej-Pappovej, Jakuba Rybárika či Moniky Potokárovej. V rokoch 2012 – 2019 pracoval v Divadelnom ústave, od roku 2019 je vedeckým pracovníkom v Ústave divadelnej a filmovej vedy CVU SAV. Od roku 2016 je interným pedagógom na Katedre divadelných štúdií na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednáša dejiny slovenského a českého divadla.
Mníšky alebo Ako z mapy mizne jedno divadlo
Po záverečnom potlesku divákov nechal nadšený riaditeľ divadla DAB v Nitre Jaroslav Dóczy počas svojho príhovoru priniesť na javisko televíznu obrazovku, na ktorej sa divákom prihovoril Dan Goggin, autor muzikálu Mníšky. Okrem iného sa poďakoval za to, že jeho show sa bude uvádzať na Slovensku. Jeho radosť bola určite úprimná, Mníšky mali úspech na off-Broadwayi aj vo veľkej časti Európy. Dnes po nich však siahne už len málokto. Nechcem chytať Goggina za slovo, ale zabudol, že jeho dielo sa už na Slovensku hralo. V roku 1996 v komárňanskom Jókaiho divadle a o tri roky neskôr v Istropolis - Teatro v produkcii Gedur Musical Production, v réžii Karola Spišáka. Vtedy to bol divácky hit. Dnes sú Mníšky hudobno-dramatickým prežitkom, neschopným konkurovať súčasnému muzikálovému priemyslu, už zodpovedá dnešným umelecko-estetickým nárokom.
Shakespeare z maringotiek
Michal Vajdička po hrách Williama Shakespeara v kamenných divadlách nesiaha. Od jeho školskej inscenácie Othella uplynulo v marci presne dvadsať rokov. Medzitým sa naplno etabloval na Slovensku, ale najmä v Čechách, kde jeho režijná poetika, ktorú by sme mohli s určitým zjednodušením nazvať ozvláštneným realizmom, teda neanachronickým rozvíjaním metódy psychologického divadla, získava omnoho väčšie uznanie ako v jeho domovine. V Prahe v roku 2017 uviedol tragédiu tragédií Hamlet, a v Bratislave je vôbec najčastejšie pozývaným režisérom. Inscenácie Antonius a Kleopatra (2008), Oko za oko (2010) a Othello (2015) síce v pohľade na Vajdičkovu ostatnú kariéru patria k menej reprezentatívnym dielam, ale v rámci umeleckej úrovne slovenskej sekcie Letných shakespearovských slávností išlo o nadštandardné scénické produkty. K trojici inscenácií sa v aktuálnom ročníku pridala komédia Skrotenie zlej ženy. I keď taktiež so značne ambivalentným výsledkom.
Manželia Gregorovci na bojisku minulosti, súčasnosti aj budúcnosti
Jozef Gregor Tajovský – osobnosť školských osnov, vrcholný predstaviteľ slovenskej realistickej spisby, prozaickej aj dramatickej. O fakte, že mal manželku, talentovanú literátku a najmä agilnú a na dobové pomery v očiach konzervatívcov nepríjemne progresívnu bojovníčku za rodovú rovnoprávnosť, sa mimo kultúrnej obce vie už menej. A stále sa málo tuší aj o turbulenciách ich privátnych životov, o ich citovom zázemí, pochybnostiach o sebe samých, politických aj spisovateľských názoroch formujúcich sa v priebehu zásadných dejinných ruptúr. Pohľad za oponu ich oficiálnej tváre vštepovanej učebnicami literatúry ponúka zvolenská trojinscenácia Tel3gram.
Timravovsko-vajdičkovský rok na dedine
V roku 1948 sa davy divákov valili na každú z repríz novej inscenácie začínajúceho režiséra Karola L. Zachara Rok na dedine. Režisér v čase napätej politickej atmosféry, keď komunistický režim už pomaly, ale neodvratne prenikal do všetkých sfér spoločenského života, ponúkol publiku na osnove jednoduchého príbehu odohrávajúceho sa v priebehu štyroch ročných období sympatický folklórny obrázok o krásach nášho vidieckeho života. Michal Vajdička sedemdesiatpäť rokov od legendárnej Zacharovej premiéry taktiež predstavil inscenáciu odohrávajúcu sa približne rok v malej tuzemskej dedine.
Problematické jatky košické
Bez toho, aby si kultúrny svet pripomínal výročia Williama Shakespeara, v prebiehajúcej sezóne až tri slovenské divadlá naštudovali jeho drámy, a to tie, ktorých uvedenia sú vždy malými sviatkami. Nesiahli totiž po tituloch neustále sa recyklujúcich na našich javiskách, ale po textoch náročných a pre tvorcov až nevyspytateľných. Juraj Bielik v trnavskom Divadle Jána Palárika inscenoval problémovú drámu Troilos a Kressida, kde však narazil na totožné komplikácie ako jeho niekoľkí domáci a mnohí svetoví predchodcovia – na žánrové ukotvenie hry, ktorá v časoch prebiehajúcej vojenskej invázie na území Ukrajiny pôsobí dokonca neujasneným názorom na tému militarizmu. Slávna, ale v našich zriaďovaných divadlách zriedkavo uvádzaná tragédia Macbeth v réžii Martina Čičváka v SND sa priveľmi zakuklila do koncepčnej intertextuality, no jasná interpretačná výpoveď o príliš ambicióznom politikovi ovládanom dominantnou manželkou (v dychberúcom podaní Petry Vajdovej) dostatočne priamo atakovala publikum. Trojlístok nekonvenčného shakespearovského výberu v marci uzatvoril košický Titus Andronicus v réžii Bielikovho spolužiaka z VŠMU a šéfa košickej činohry Antona Korenčiho.
Salemský či bratislavský proces?
Premiéry Mariána Amslera v Sále Činohry SND zakaždým vyvolajú veľký záujem v kruhoch divadelnej obce i v radoch laického publika. Režisér vo svojich výpravných inscenáciách totiž dokáže prirodzene skombinovať vysoké estetické kvality so zrozumiteľným pretlmočením aktuálnej geopolitickej či privátnej problematiky. Nie že by vždy jednoznačne išlo o udalosti sezóny, inscenácie so sebou prinášajú aj mnohé kvalitatívne polemiky.
Naliehavé volanie umeleckej komunity
Pedagogické réžie sú dlhodobou kontinuálnou súčasťou výučby na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. Pedagógovia sa pravidelne ujímajú úlohy režiséra, ktorý v ideálnom prípade nemá záujem o vlastnú exhibíciu, ale od dramaturgického výberu až po konkrétnu prácu so študentmi herectva a iných odborov myslí na čo najkvalitnejšiu prezentáciu budúcich praktikov divadelného umenia.
Pestrofarebný muzikál v pestrofarebnom stvárnení
Britský muzikál Andrewa Lloyd Webbera a Tima Ricea Jozef a jeho zázračný farebný plášť by možno nebol v našich končinách taký známy, ak by ho v roku 1994 na Novej scéne nenaštudoval Jozef Bednárik a jeho inscenácia sa nestala vzorovou ukážkou syntetickej muzikálovej réžie, diváckym fenoménom a aj roky po derniére živou legendou. Muzikál s jasným komediálnym nadhľadom zobrazuje starobiblický príbeh o Jozefovi, ktorý od Boha dostal dar čítania snov. Hudba Lloyda Webbera je eklektická, počuť v nej sladkastý pop, country, reggae i rokenrol, ale pritom jej nechýbajú pevné spojovacie línie. Autor tu sparodizoval americké zjednodušovanie a sprofanovanie všetkého možného, vrátane knihy kníh. No i tak je dielo skomponované s vzácnou mierou, vkusom, vtipom i srdce hrejúcim záverečným posolstvom.
Sluha dvoch pánov s ambíciou najmä pobaviť
Napriek pevnému postaveniu medzi klasikmi svetovej drámy sa meno osvietenca Carla Goldoniho stalo integrálnou súčasťou repertoárov našich divadiel až v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. No podľa dobového úzu museli dramaturgovia do bulletinov písať, ako vo svojich komédiách kritizuje a právom zosmiešňuje feudálov a aristokratov (t. j. nepriateľov robotníckej triedy) a, naopak, vyzdvihuje prostý pracovitý ľud. V realite to však boli práve inscenácie Goldoniho hier, ktoré doslova oslobodzovali naše javiská od politikou nadiktovaného a divadelný progres hatiaceho socialistického realizmu.
