Deťom vstup prikázaný!

Hudba: Tomáš Pohorelec, a.h.
Výprava: Františka Fehérová, a.h.
Režijná spolupráca: Marián Pecko
Réžia: Monika Kováčová, a.h.
Hrajú: Veronika Nebolienka Fekiačová/ Ivana Ozembuška Kováčová
Premiéra: 16. októbra a 23. októbra 2011, Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica
(písané z premiéry 23.10.2011)
Často sa píše a polemizuje nad tým, ako by malo správne „vyzerať“ divadlo pre deti a mládež, čo je a čo už nie je vhodné pre určité vekové kategórie. Faktom je, že sa v tejto diskusii neotvorí otázka, v akom veku je možné začať s divadelnými návykmi u detí, respektíve kedy je dieťa schopné recepcie diela.
Na túto skôr utopickú otázku sa odpovedať, samozrejme, nedá, na druhej strane je možné s obdobnými myšlienkami experimentovať priamo v praxi. S podobným zaujímavým projektom prišlo Bábkové divadlo na Rázcestí, nazvalo ho Batolárium. Už názov napovedá, že tentoraz sa záujem tvorcov pomerne vzdialil od adolescentov alebo dospelého diváka.
Projekt Batolárium je pomenovaný ako „najmladší divadelný projekt na Slovensku! Interaktívne predstavenie pre batoľatá a ich rodičov!“ Je jasné, že prívlastok najmladší v tomto prípade odkazuje práve k cieľovej „diváckej“ skupine, pričom prítomnosť rodičov je akoby len nutnou súčasťou.
Autorka projektu a súčasne režisérka Monika Kováčová nadviazala na už dlhšie rozšírené divadelné aktivity v európskom kontexte, ktoré sa témou začlenenia batoliat do divadelného celku zaoberajú. Skôr ako o inscenácii by sme mohli hovoriť o predstaveniach, ktoré rešpektujú predovšetkým individualitu dieťaťa a jeho momentálne nálady spoznávania okolia, akoby šlo o presne vystavaný divadelný kus. To vzhľadom na interaktivitu, ktorá je podstatou, ani nie je možné.
Istá schéma je síce daná, tvorí ju prítomnosť hudobníka Tomáša Pohorelca, ktorý hrou na gitaru sprevádza herečku Veroniku Fekiačovú alebo Ivanu Kováčovú, istotou je i veľká plyšová kvetina. Tá je rafinovaným a zároveň úsporným scénografickým prvkom. Po rozopnutí sa v nej skrývajú hračky, bábky, umožňuje herečke, aby s jej pomocou upútala detskú pozornosť, stavala rôzne menšie príbehy, na ktoré bude dieťa reagovať. Dieťa tak zamestná zmysly, farba rekvizít či kostýmu zaujme zrak, dômyselné prvky ako rolničky či živá hudba jeho sluch, pestrosť materiálu, z akého sú rekvizity vyrobené, zasa hmat. Interakcia spočíva v tom, že dieťa – divák môže samovoľne, nekontrolovane zasahovať do diania v hracom priestore. Ten nie je nijak striktne členený na hľadisko a javisko, tvorcovia rozumne zvolili komorný priestor Artória, kde sa táto hranica stiera. Aktivitou detského diváka je tak v istom zmysle vedená aj herečka, je teda pravdepodobné, že práve publikum je prvoradým spolutvorcom konkrétneho predstavenia, a to je zrejme i účel projektu.
Veronika Fekiačová pristupuje k detskému divákovi veľmi citlivo, dokáže správne ustriehnuť mieru používaných prostriedkov, aby dieťa nevystrašila prílišnou expresivitou, ale súčasne zaujala jeho pozornosť. Pracuje hlavne s hmatovým kontaktom, ktorý je v tomto veku dieťaťa najintenzívnejší, súčasne však nezanedbáva verbálnu zložku. Tá miestami skĺzne do menšieho afektu, s ktorým sa v komunikácii s menšími deťmi často škodlivo narába, táto sladká póza totiž môže znevýhodniť práve dieťa a jeho možnosti vnímania. Rovnocennosť partnerstva divák-herec by sa mala zachovať, aby neodpútala pozornosť nielen dieťaťa, ale predsa len aj nenarušila koncentráciu interpretky.
Veľmi dôležitým prvkom celej výstavby predstavenia je práca s hlasitosťou zvukového prejavu. Pohorelec i Fekiačová odhadli správnu intenzitu, predstavenie nie je ukričané, naopak, jeho zvuková subtílnosť dáva vyniknúť krehkosti navodenia komunikácie s dieťaťom, zapojeniu jeho zmyslového vnímania bez toho, aby sa jeho pozornosť zbytočne narušila tým, že bude dominovať jedna zložka. Rovnako presne je odhadnutá dĺžka predstavenia, necelých štyridsať minút je doba, počas ktorej je dieťa v tomto veku schopné reagovať na podnety bez toho, aby sa vyčerpalo, či aby nebolo vystavené scénickému stereotypu.
Batolárium nie je inscenácia, nejde o uzavretý divadelný tvar, kde každý komponent je rovnako zastúpený. Ide o interaktívny scénický experiment, postavený na komunikácii najmladšieho diváka s teatralitou a cibrení zmyslovej recepcie, ktorý sa iste líši v závislosti od zloženia hľadiska. Nie je preto možné robiť všeobecné závery, do akej miery sa zámer vydaril, na to by bolo nutné intenzívne sledovať súbor väčšieho množstva predstavení.
Na druhej strane to pre začiatok pri výchove kultúrneho jedinca rozhodne nie je málo. Projekt by okrem iného mohol slúžiť aj ako inšpirácia pre opačný extrém, a síce pri presadzovaní kultúrnych návykov u seniorov, ktorí nemajú s divadlom ako diváci skúsenosti. Iste by to bola zaujímavá konfrontácia dvoch na prvý pohľad vzdialených, no súčasne veľmi blízkych vekových kategórií.
Eva Kyselová

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.